Som bývalá učiteľka. Celý život som pracovala s deťmi a možno práve preto sa mi na niektoré veci pozerá ťažšie. Mám dve vnúčatá a veľmi ich ľúbim. Moja nevesta je však vo výchove veľmi tvrdá. Už pri prvom dieťati ma šokovalo, ako dôsledne išla podľa svojich pravidiel. Keď bábätko plakalo, nebežalo sa hneď k nemu. Všetko malo svoj režim, svoj čas, svoje pravidlá. Hovorila som si, že je to jej dieťa a jej spôsob. Lenže pri druhom dieťati je to ešte výraznejšie.Mám pocit, že všetko sa riadi podľa predstáv dospelých a menej podľa potrieb dieťaťa. Keď sa mi niektoré situácie nepáčia, radšej mlčím. Nechcem sa miešať do ich rodiny. Môj syn sa navyše prispôsobil. Funguje tak, ako povie manželka. Neháda sa s ňou, nespochybňuje ju. Navonok sú krásna rodina. Majú pekný domov, deti sú upravené, nič im nechýba. A predsa ma niečo bolí. Keď sa pozerám na svoje vnúčatá, niekedy mám pocit, že im chýba viac nehy, viac priestoru na emócie, viac prijatia. Neviem, či vidím reálny problém, alebo sa len pozerám na dnešnú výchovu očami ženy z inej generácie.