Naša dcéra nás nedávno postavila pred hotovú vec. Oznámila nám, že sa sťahuje za partnerom do Nemecka. Nebola to spoločná diskusia ani plánovanie. Jednoducho nám povedala svoje rozhodnutie. A vo mne sa spustila obrovská vlna hnevu. S manželom sme pre ňu postavili dom. Roky sme šetrili, odkladali vlastné sny, dovolenky, zážitky. Veľakrát som si niečo nekúpila, niekam nešla, niečo si odoprela s myšlienkou, že raz bude mať dcéra istotu a nebude sa musieť trápiť s hypotékou tak ako mnohí mladí. A teraz? Ona sa zbalila a odišla bez toho, aby sa pýtala, čo to s nami urobí. Najviac ma však desí vlastná zúrivosť. Hovorím si, či som vôbec normálna mama, keď namiesto radosti z jej šťastia cítim hnev, sklamanie a krivdu. Neviem sa zbaviť myšlienky, že som pre ten dom vlastne nežila. Roky som fungovala v režime „pre deti“. Šetrila som, plánovala, odkladala vlastné potreby. A dnes mám pocit, akoby sa celý ten príbeh rozsypal. Som zlá mama? Alebo je normálne cítiť takúto bolesť?