Som bezdetná, už dva roky som bez partnera a začínam si tento stav v 52 rokoch užívať. Nemám ani veľa priateľov, skôr som doma, v záhrade. Sem-tam idem na kávičku. Ani s rodinou sa veľmi nestretávam. Občas mi prebehne hlavou, kto mi donesie do nemocnice veci, kto zaplatí šeky, ale tú myšlienku zaženiem. Nechcem sa nechať ovládať strachom. Udržať si tento postoj však nie je ľahké, lebo moje okolie má poistky, zoznamy, urgent kontakty. Ja chcem život nechať plynúť. Rada by som si prečítala váš názor.