105 rokov od úmrtia Milana Rastislava Štefánika: Ako romantik si vybral návrat lietadlom

V sobotu 4. mája uplynulo 105 rokov od náhleho úmrtia Milana Rastislava Štefánika (†38), ktorý sa vracal po dlhej dobe strávenej v zahraničí na rodné Slovensko. Čo sa v osudný deň udialo a prečo sa okolo nešťastnej leteckej nehody objavilo toľko špekulácií sme sa rozprávali s historikom Michalom Kšiňanom, ktorý na základe výskumu v archívoch po celom svete napísal o Štefánikovi knihu.

Generál Milan Rastislav Štefánik priletel na Slovensko 4. mája 1919 zo severného Talianska, kde bol na ďalšej zo svojich politicko-diplomatických misií. Mal za sebou náročné mesiace. V polovici marca sa vrátil z Ruska a čas trávil v Paríži. V apríli sa vypravil do Talianska, odkiaľ sa plánoval vrátiť na Slovensko, ktoré naposledy navštívil v roku 1913 po otcovej smrti.

Do vlasti

„Je symbolické, že sa vracal do Bratislavy, na Slovensko a nie inde. Riešilo sa, akým spôsobom by sa mal vrátiť, lebo mohol prísť vlakom i lietadlom. Štefánik bol veľký romantik, a tak si vybral návrat lietadlom, ktoré predsa len v tej dobe mohlo povzbudiť obrazotvornosť ľudí,“ vysvetľuje pohnútky diplomata Michal Kšiňan. „Určite išlo aj o symboliku – v tej dobe už boli určité pnutia hlavne medzi Štefánikom a Benešom i  Masarykom. Jedna z teórií je, že Štefánik chcel prísť domov a stať sa tu akýmsi viceprezidentom pre Slovensko alebo sa chcel nejakým spôsobom realizovať na Slovensku, a teda pravdepodobne z toho dôvodu si vybral Bratislavu.“

V tej dobe zastával funkciu ministra vojny, do ktorej bol vymenovaný 14. októbra 1918 pri vyhlásení dočasnej vlády. Nieslo to v sebe istú nevýhodu, lebo vojna sa už skončila a v ČSR existoval aj post ministra obrany. „Do istej miery sa tomu dá rozumieť, keďže Štefánik v  októbri 1918 smeroval na Sibír a neskôr cestoval po Európe. To, že zároveň vymenovali ministra obrany nebolo zvláštne. Beneš a Masaryk rátali s tým, že by mohol byť neskôr veľvyslancom buď v Ríme alebo Paríži. To by Štefánik pravdepodobne neprijal, lebo by musel byť podriadený ministrovi zahraničných vecí, ktorým bol jeho veľký rival Eduard Beneš,“ približuje vtedajšie pomery Michal Kšiňan.

Provizórna dráha

Termín príletu nebol presne určený, všetko záležalo od poveternostných podmienok. Po niekoľkých dňoch čakania sa počasie umúdrilo až v nedeľu 4. mája. Let zo severného Talianska z Campoformido podľa odborníkov prebiehal bez väčších problémov. Potvrdzuje to dĺžka letu i zápisník, ktorý sa po nehode našiel. V ňom si poznačili, že sa pri lete pretrhol rádiokomunikačný kábel i to, že posádka zvažovala pristátie vo Viedni. „Z týchto náznakov vieme formulovať pomerne silný záver, že nejaké zásadné problémy počas letu nemali,“ objasňuje okolnosti posledného letu historik.

V Bratislave čakali na ministra vojny jeho dvaja pobočníci Gaston Fournier a Daniel Lévy, ktorí boli poverení aj výberom pristávacej dráhy pre lietadlo. Riadili ho dva talianski piloti.  Letectvo bolo v tej dobe ešte stále pomerne novým druhom dopravy, hoci piloti mali vďaka vojne mnoho skúseností. S pristátím sa počítalo  na rovnej ploche, teda improvizovane na poli, kde sa vylial letecký benzín do tvaru T. Po jeho zapálení dokázali letci určiť smer vetra a mohli pristáť.

Zradný vietor

 „Podľa toho, čo sa nám podarilo vypátrať, piloti úplne nezvládli pristávací manéver. Tiež hrali svoju úlohu aj vetry, ktoré narážali o Karpaty. Lietadlá v tej dobe vždy pristávali proti smeru vetra. Piloti potrebovali mať o ňom prehľad, aby ich neprekvapil,“ objasňuje hlavnú príčinu tragickej nehody historik.

Svedkov samotnej nehody bolo veľa. Okrem oficiálnej delegácie, ktorá na Štefánika čakala, sledovali pristávajúce lietadlo aj mnohí miestni obyvatelia. Dôveryhodná správa o nehode sa zachovala od francúzskych vojakov. „Správu, ktorú napísali, nepísali pre publikum, bola určená francúzskym dôstojníkom, respektíve ich nadriadeným, aby vedeli, čo sa stalo,“ pripomína dôležitý historický prameň Michal Kšiňan. 

Vyšetrovania

Nehodu vyšetril taliansky kapitán Zapelloni v priebehu jedného dňa. „Boli tam evidentné silné politické tlaky, aby sa nespochybnila spoľahlivosť talianskych lietadiel. Taliani mali aj záujem vyvážať svoje lietadlá, či už do Československa alebo strednej Európy, a, samozrejme, keď minister danej krajiny zomrie pre technickú poruchu lietadla, nerobí to dobrú reklamu,“ prezrádza odborník, ktorý z archívnych dokumentov vyvodzuje, že po krátkom vyšetrovaní bolo potrebné dospieť k jednoznačnému výsledku. „Ďalšia vec, ktorú si treba uvedomiť, je, že v máji 1919 bolo Československo vo vojenskom konflikte s Maďarskou republikou rád.“

V roku 1927 sa uskutočnilo ďalšie vyšetrovanie, ktoré už bolo omnoho podrobnejšie. Bolo to na podnet Michala Lechtu, ktorý sa obrátil na prezidenta Masaryka. Opisoval, že je očitým svedkom streľby  na Štefánikovo lietadlo. „Vyšetrovanie bolo omnoho podrobnejšie, aj keď, samozrejme, malo isté nedostatky, najmä v zhromažďovaní materiálov, a v podstate vyšetrovatelia dospeli k záveru, že sa streľba na lietadlo nedá úplne vylúčiť. Existuje minimálne jeden zdokladovaný prípad, že jeden vojak vystrelil na lietadlo. Ale šanca, že z pušky trafil lietadlo, ktoré je vo výške tisíc metrov, je viac-menej nulová. Na druhej strane máme svedectvá, ktoré hovoria, že strieľalo viacero ľudí. Potom sú svedectvá, ktoré hovoria, že sa nestrieľalo, a teda svedectvá si navzájom protirečia.“ Toto vyšetrovanie dospelo k názoru, ktorý bol v tej dobe tiež politicky motivovaný. Ak sa strieľalo, tak to bolo náhodou. Pitva nenašla na telách žiadne strelné rany. Táto aféra však rozvírila vody v ČSR a veľa sa o nej diskutovalo.

Záhadná smrť fascinuje dodnes

Súčasníci sa isto pozastavia nad množstvom teórií, ktoré okolo smrti generála postupne vznikli. Prečo sa objavujú i prečo sa mýlia vysvetľuje historik Michal Kšiňan.

Prečo sa objavilo toľko konšpiračných teórií okolo úmrtia Štefánika?

Akonáhle zomrie nejaká známa osobnosť predčasne, hneď sa okolo toho vytvoria konšpiračné teórie a príbehy o tom, akým spôsobom umrel, podobne ako v prípade Štúra alebo Dubčeka, ale aj amerického prezidenta J. F. Kennedyho, poľského generála W. Sikorského alebo S. Petőfiho. Vznik konšpiračných teórií je úplne normálny a nie je to nejaký slovenský folklór, deje sa to všade vo svete, keď sa niečo takéto stane.

Mali na to vplyv aj médiá?

Dopomohla tomu aj tlač. Nejaké narážky na nejasnosti okolo Štefánikovej smrti vidíme aj pred vyšetrovaním z roku 1927. Toto vyšetrovanie spôsobilo veľkú senzáciu v ČSR a venovali sa tomu najmä denníky, ktoré mu neboli naklonené. Maďarské a nemecké noviny písali o veľkom škandále, ako si Československo údajne zostrelilo vlastného ministra vojny.

Štefánikov blízky priateľ, generál Janin, tvrdil, že išlo o samovraždu. Prečo?

Existuje otázka, do akej miery ide o realitu. Janin to myslel úprimne, na druhej strane z toho, čo máme k dispozícii, je možné vysloviť hypotézu, že sa nechal trošku zmanipulovať. Teória o Štefánikovej samovražde mohla byť dobrou protiteóriou k vražde Štefánika. Janin bol trochu ovplyvnený tým, že za ním vyslali Otakara Španiela, ktorý mu hovoril, že si je stopercentne istý, že Štefánik spáchal samovraždu. Janin sa veľmi rád delil o svoje spomienky a názory na Štefánika so slovenskou verejnosťou. Hneď napísal list, svedectvo, kde tvrdil, že si je istý Štefánikovou samovraždou. Neviem, kto by chcel spáchať samovraždu a zároveň so sebou zobrať ďalších troch ľudí. Je to otázne.

Viacerí ľudia tvrdili, že Štefánik bol pred smrťou zlomený, nemal chuť žiť. Skutočne bol v takom mentálnom stave?

Keď sa pozrieme na Štefánikove plány a na to, akým spôsobom vtedy pracoval, tak to teda vôbec nevyzerá na nejakého zlomeného človeka. Ja osobne by som teóriu o samovražde skúmal v rámci určitých vnútropolitických rozporov v ČSR. Myslím, že žiaden historik na Slovensku alebo na svete to nepovažuje za realitu.

V súčasnosti nepoznám žiadneho seriózneho historika, ktorý by zastával teóriu zostrelenia alebo atentátu alebo podobných verzií, či dokonca samovraždy. V historickej obci viac-menej vládne zhoda, že Štefánikova smrť bola nešťastná náhoda, letecká nehoda.

Ani teória o zostrelení sa neukázala ako pravdivá. Je to tak?

Je viacero amatérskych historikov, ktorí tvrdia, že Štefánik bol zostrelený, ale tieto teórie používajú zdroje veľmi selektívne. Tiež ich interpretujú nie úplne korektným spôsobom, a preto aj vlastne z tohto hľadiska v historickej obci nie sú tieto názory akceptované.

Samozrejme, v histórii sa vždy môže objaviť nejaký objavný dokument. Ale v tomto prípade to je málo pravdepodobné. Štefánik je veľmi dobre preskúmaný – je to osobnosť, ktorej sa historici venujú dlhodobo, v podstate od jeho smrti. Je veľmi nepravdepodobné, že by sa mohol nájsť nejaký prameň, ktorý by okolnosti jeho smrti zmenil. História nefunguje tak, že by jeden prameň proste otočil optiku o 180 stupňov.

Čo by malo pri Štefánikovi viac pútať pozornosť namiesto jeho smrti?

Podľa môjho názoru nešťastná smrť z neho spravila výrazného hrdinu slovenských dejín. Je to jeden z dôvodov, že sa o ňom stále rozpráva. Takýmto symbolickým spôsobom je prítomný stále v diskusiách. Štefánik je mimoriadne komplexná a zaujímavá osobnosť a vytrhnúť si iba takúto jednu časť je veľmi obmedzujúce. Je pri ňom veľa vecí, ktoré sú zaujímavé, či už jeho život, úspechy, spôsoby, ako nadväzoval kontakty, ako ich udržiaval... Vieme nájsť veľmi veľa zaujímavých tém, ktorými by sme sa mohli zaoberať.

Vizitka: Milan Rastislav Štefánik

Slovenský štátnik, diplomat, politik, organizátor, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, astronóm, cestovateľ, fotograf, vedec a vynálezca. Organizoval česko-slovenské légie, sprostredkoval kontakty na francúzskych štátnych funkcionárov, podpredseda ČS národnej rady, minister vojny v dočasnej česko-slovenskej vláde i v novovzniknutej ČSR. Po maturite vyštudoval v Prahe astronómiu a fyziku. V októbri 1904 sa stal doktorom filozofie. Potom zamieril do Paríža, kde sa chcel dostať medzi najslávnejších astronómov. Spolupracoval na niekoľkých návrhoch a vynálezoch. Precestoval francúzske Alpy, severnú Afriku, Tahiti, Brazíliu, Srbsko, Taliansko, Rusko, Rumunsko, USA, Japonsko, Sibír.

Zdroj foto: anc