Jedna z najkontroverznejších postáv 20. storočia, Adolf Hitler, počas dlhých rokov v čele Nemecka čelil až 42 pokusom o atentát. Prežil všetky. Jeden z najvážnejších, takmer úspešný, sa odohral pred osemdesiatimi rokmi, výročie sme si pripomenuli 20. júla 1944. Ak by sa podaril, Nemecko by zažilo vojenský prevrat a posledný rok vojny i jej výsledky mohli byť dramaticky odlišné.
Štvrtok 20. júla bol vo východopruskom Wolfssachanze, po slovensky Vlčej hradbe, horúci sparný deň. Nikto na hlavnom veliteľstve východnej nemeckej armády však nemal v pláne zaháľať. Nálada bola neveselá. Najvyšších predstaviteľov čakala porada s Adolfom Hitlerom o kritickej situácii na východnom fronte, potom mal vodcu navštíviť jeho taliansky náprotivok Benito Mussolini.
Na tretí pokus
Len malá skupina sprisahancov vedela o tom, že tento deň bol vybraný na atentát na Hitlera a že vojenský puč v Nemecku prebehne už o niekoľko hodín. O 10.15 hod. pristál náčelník Claus von Stauffenberg na malom letisku v Rastenburgu, ktoré slúžilo ako prístupová cesta do Vlčej hradby, aktuálneho Hitlerovho veliteľského stanu, kam sa presunul zo svojho milovaného Berghoffu len pred týždňom.
Hitler netušil, že už 11. júla do jeho blízkosti Claus von Stauffenberg a generál Hellmuth Stieff priniesli bombu, ktorú však v poslednej chvíli neodpálili. Rovnaký scenár sa zopakoval 15. júla, tentoraz už vo Vlčej hradbe. Sprisahancom spomedzi najvyšších predstaviteľov armády však dochádzal čas.
Odpor k nacistom
Nešlo len o samotný atentát na nemeckého vodcu, ten mal byť iba začiatkom. Plánom sprisahancov bolo fyzicky odstrániť Hitlera a dvoch jeho najbližších spolupracovníkov Heinricha Himmlera ako hlavu SS a Hermana Göringa ako veliteľa letectva. Títo traja však len zriedkavo boli všetci spolu naraz. Po ich smrti by sa okamžite spustil plán operácia Valkýra, ktorý bol vlastne vojenským pučom.
V žiadnom prípade nešlo o akciu z náhleho popudu. Odpor voči nacistickým praktikám medzi vojenskými veliteľmi sa začal šíriť už v 30. rokoch. Patril medzi nich aj náčelník Claus von Stauffenberg. Do armády vstúpil ako mladík v roku 1926, o desať rokov nastúpil na vojenskú akadémiu a následne rýchlo postupoval smerom nahor. Oddaný katolík, rodený aristokrat a presvedčený vlastenec, ktorý považoval nemeckú armádu za jedinú stabilitu, ktorá držala Nemecko po prehranej prvej svetovej vojne pokope, šokovane sledoval udalosti Krištáľovej noci v novembri 1938. Hoci sa nebránil tomu, aby boli židia obmedzení v oblasti umenia či vo verejnom živote, ničenie synagóg, vraždenie a lúpenie považoval za neprípustné.
Nevyhnutná vojna
Udalosti sa však diali prirýchlo a vtedy mladý kapitán síce poznal vo svojom okolí mužov, ktorí si želeli odstránenie Hitlera, sám však nebol o správnosti tohto kroku presvedčený. V čase nemeckej invázie do Poľska bol už kapitánom generálneho štábu, ale jeho pozícia bola príliš bezvýznamná, aby sa osobne dostal k Hitlerovi. V jeho očiach armáda mala povzniesť a ochraňovať Nemecko, preto bol plne lojálny. Ako mnohí ďalší, i Stauffenberg veril tomu, že Nemecko bolo do vojny vmanipulované.
Zúčastnil sa invázie do Luxemburska i Francúzska, ako člen generálneho štábu sledoval aj inváziu do Sovietskeho zväzu. Písal sa rok 1941, keď sa k nemu i ostatným členom dostali prvé správy o systematickom vyvražďovaní civilného obyvateľstva, hlavne židov a Rómov špeciálnymi jednotkami. V júli 1941 sa preto osobne stretol s generálom von Treskowom a obaja súhlasili s potrebou zbaviť sa Hitlera, ktorý pre Nemecko predstavuje hrozbu. Von Treskow okolo seba sústredil mnohých odporcov nacistického vedenia a aktívne podporoval jeho odstránenie.
Zmrzačený
Trvalo ďalší rok, kým Stauffenberg stratil nádej, že východný front Nemci môžu udržať. Jeho lojalita sa postupne zmenila na odpor a pred ostatnými dôstojníkmi vodcu nahlas kritizoval. Veci dospeli tak ďaleko, že ho nadriadení preložili, ako najďalej to šlo. Jeho novým pôsobiskom malo byť Tunisko.
Boli to kritické chvíle nielen pre nemeckú armádu v severnej Afrike, ale aj pre Stauffenberga. Púštna líška Erwin Rommel začal pod tlakom Spojencov na africkom kontinente prehrávať. V dôsledku toho bol pri jednom z náletov Stauffenberg so svojou jednotkou 7. apríla 1943 veľmi vážne zranený. Prišiel o ľavé oko, pravú ruku a dva prsty na ľavej ruke. Zotavovanie šlo pomaly, preto ho začiatkom júla poslali domov na rekonvalescenciu.
Proti Hitlerovi
To bol ďalší osudný okamih. Krátko po jeho návrate sa v generálnom štábe záložnej armády uvoľnila pozícia náčelníka. Tento post generál Albrecht ponúkol práve Stauffenbergovi, ktorého názory na Hitlera dobre poznal. Sám patril do okruhu sprisahancov, ktorí sa pokúšali o Hitlerov život. Pokusov bolo viacero, hneď dvom sa vyhol v marci 1943. Jedným z hlavných organizátorov týchto pokusov bol generál Henning von Treskow.
Na novom poste sa Stauffenberg stretol s von Treskowom, aby si prešli úpravu tajného plánu s názvom operácia Valkýra. Pôvodný plán Valkýra bol vypracovaný pre prípad, keby v nemeckom zázemí došlo k vážnemu narušeniu situácie alebo v prípade, ak by štát prišiel o kontrolu. V krajine v tej dobe bolo sedem a pol milióna zahraničných pracovníkov, ktorí nútenými prácami udržiavali vojnovú ekonomiku. Právom sa preto vedenie krajiny obávalo povstania alebo nepokojov. Pre tento prípad bola v zázemí pripravená aj tzv. náhradná armáda, ktorá mala aktivovaním plánu Valkýra začať konať.
Prepísaný plán
Oficiálny plán sprisahanci pozmenili tak, aby im umožnil prebrať kontrolu na štátom. Celá akcia bola premyslená, mali dokonca pripravenú okamžite aj novú vládu, ktorá by prebrala aktivitu. Štát mal viesť generál von Ludwig, kancelárom sa mal stať Karl Friedrich Gördeler, von Treskow mal prebrať patronát nad bezpečnostnými službami a Gestapom, generál Höpner sa mal stať ministrom vojny a ako jediný vtedajší člen vlády – minister pre zbrojnú výrobu mal na svojej pozícii ostať A. Speer.
Problém bol, že nikto zo sprisahancov nemal priamy, osobný prístup k Hitlerovi, aby mohol vykonať atentát. Až v júni 1944 získal Stauffenberg takúto možnosť. Mal totiž pravidelne referovať priamo vodcovi o pripravenosti náhradnej armády. Sprisahanci v tomto období získali na svoju stranu aj vedenie nemeckých armád na západnom fronte. Bolo treba konať. Voľba padla na anglickú výbušninu a spoľahlivé anglické rozbušky, ktoré boli najtichšie. Spočiatku plánovali použiť desaťminútové rozbušky, počas druhého pokusu o atentát 15. júla vo Vlčej hradbe však Stauffenberg zistil, že po aktivácii bude potrebovať viac než desať minút na presun k Hitlerovi, preto ich vymenili za polhodinové.
Mimo bunkra
Po pristátí na letisku sa Stauffenberg s Wernerom von Haeftenom hlásili v kancelárii u W. Keittela. Tu sa dozvedeli rozhodujúcu novinu, ktorá výrazne zasiahla do ich plánov. Stretnutie bolo pre horúce počasie preložené z podzemného bunkra do jedného z drevených barakov vystužených betónom. Okrem miesta sa posunul aj čas porady, začala sa už o 12.30 hod.
Stauffenberg požiadal o možnosť prezliecť sa, lebo potreboval v tajnosti aktivovať rozbušky. Zaviedli ho preto do jednej z kancelárií, kde s von Haeftenom stihli pripraviť prvú rozbušku. Bolo ju treba špeciálnymi kliešťami na jednom konci rozdrviť a zasunúť do výbušniny. Pre krátkosť času sa im podarilo upraviť len jednu z nich, druhú, neaktivovanú bombu si nechal von Haeften u seba. Netrpezlivý Keittel žiadal, aby sa k nemu pripojili, od miesta atentátu ich delilo ešte 400 metrov, ktoré museli prekonať pešo.
Osudný ťah
Stauffenberg požiadal, aby bol na stretnutí postavený čo najbližšie k Hitlerovi, keďže má slabý sluch. Keď vošli, Hitler práve počúval správu generála Adolfa Heusingera. Bol to jediný generál v miestnosti, ktorý o sprisahaní vedel. Po jeho pravici stál plukovník Heinz Brandt, ktorý ustúpil a jeho miesto zaujal Stauffenberg. Všetci prítomní stáli nad mohutným drevným stolom pokrytým mapami. Stauffenberg pod stôl položil nenápadnú aktovku s bombou a oprel ju o mohutnú podperu. Po siedmich minútach podľa dohody opustil miestnosť pre vopred dohodnutý telefonát. V tej chvíli sa Brandt vrátil na svoje miesto a kufrík presunul na opačnú stranu podpery. Tak sa stalo, že následný výbuch Hitlera síce zranil, ale rozhodne nezabil.
Vyžiadal si však okamžite život stenografa, neskôr zomreli ďalšie tri osoby, vyše 20 bolo zranených. Stauffenberg s von Haeftenom okamžite po výbuchu opustili veliteľstvo. Pri odchode Stauffenberg zbadal telo na nosidlách zakryté Hitlerovým kabátom, a tak sa nazdával, že sa atentát podaril. Po ceste ešte vyhodili do lesa druhú bombu a o 1.15 hod. vzlietli smerom na Berlín.
Vo Vlčej hradbe sa čoskoro roznieslo, že Hitler žije. Mal síce pretrhnuté bubienky, poranenú pravú ruku a oko a z jeho nohavíc ostali len zdrapy, inak bol však živý a nezastaviteľný. Táto správa sa dostala aj do Berlína, a to skôr, než tam stihol Stauffenberg pristáť. Generál Fromm odmietol plán prevratu aktivovať. Od Keittela vedel, že Hitler je nažive. Sprisahanci ho teda nechali zatknúť a kontaktovali vojenské jednotky, aby sa presunuli na pozície podľa plánu Valkýra.
Na úteku
Medzitým vo Vlčej hradbe nastalo veľké vyšetrovanie. Spočiatku podozrievali robotníkov na pozemku. Potom však vysvitlo, že z miesta sa rýchlo ponáhľal jednoruký Stauffenberg. V Berlíne sa generál Fromm dostal z väzenia pomocou SS a okamžite dal sprisahancov zatknúť. Aby zakryl svoju spoluúčasť na pláne, na mieste nechal štyroch hlavných aktérov – generála Olbrichta, von Haeftena, plukovníka von Quirnheima a Stauffenberga uprostred noci vyviesť na dvor osvetlený len reflektormi nákladiaka a postrieľať. Bola jedna hodina ráno 21. júla 1944.
Následné vyšetrovanie Gestapa viedlo k siedmim tisíckam zatknutí, 4980 popravám a mnohým samovraždám. Hitler zomrel vlastnou rukou až 30. apríla 1945.
Zdroj foto: ancn, wikipédia, Pixabay, Bundesarchiv
6
