80. výročie od vypuknutia SNP: Ozbrojené povstanie je v našich dejinách jedinečné

V tomto roku si pripomíname už osem desaťročí od jednej z najvýznamnejších udalostí v slovenských dejinách – Slovenského národného povstania, ktoré vypuklo 29. augusta 1944. O tom, čo je dôležité na SNP, i o tom, prečo sa niektoré aspekty povstania neskôr zamlčovali, sme sa rozprávali s historikom a právnikom Ondrejom Podolcom, ktorý pôsobí na Právnickej fakulte Univerzity Komenského a v Ústave pamäti národa.

Dalo by sa SNP zhrnúť do niekoľkých viet? Dnes už mnohé mladšie ročníky netušia, čo 29. augusta každý rok oslavujeme.

Primárne to bolo povstanie slovenskej armády proti spojenectvu s nacistickým Nemeckom, jej prechod na druhú stranu frontu a zaradenie sa medzi bojujúce sily protihitlerovskej koalície. Zároveň bolo povstaním proti domácej vláde Slovenskej republiky a prihlásením sa k ČSR, ktorú začali západní spojenci i Sovietsky zväz opäť postupne diplomaticky uznávať po vypuknutí II. svetovej vojny. Úplne najjednoduchšie povedané: ozbrojené povstanie bolo vyvrcholením činnosti spolupracujúcich síl domáceho odboja, ktoré dovtedy pôsobili v ilegalite v koordinácii so zahraničným odbojom.

V rámci Európy sme s týmto vystúpením neboli jediní.

SNP bolo jedno z najväčších povstaní v nacistami ovládanej časti Európy. Viaceré národy, ktoré sa nachádzali v podobnom postavení, sa aj pod vplyvom vývoja na frontoch pokúšali vymaniť z tohto postavenia. Po stalingradskom obrate na východnom fronte totiž už začalo byť zrejmé, ako sa vojna skončí, a tak štáty, ktoré boli v dejinách častejšie objektom medzinárodnej politiky než jej subjektom, prešli na víťaznú stranu. Napríklad Rumunsko či Bulharsko „zmenili stranu“ po štátnom prevrate.

Obrat vo vojne bol aj impulzom pre slovenský odboj?

Samozrejme, bol a priniesol zintenzívnenie príprav na ozbrojený odpor, ktorý mal vyhliadky na úspech len v súvislosti s blízkosťou frontu. Mohol viesť aj k mnohým osobným rozhodnutiam zapojiť sa do odbojových aktivít, napríklad aj pre tých, ktorí pôsobili ako súčasť technokratického aparátu štátu, kam kontinuálne prešli z čias prvej ČSR.

Sú nejaké aspekty povstania, o ktorých by sa malo hovoriť častejšie?

Takéto ozbrojené vystúpenie je v našich dejinách jedinečné – formou, rozsahom i historickým dosahom. Porovnávať by sa snáď dalo len so slovenským povstaním v roku 1848, ktoré však malo menší rozsah i celonárodný a historický význam. Keď to zjednodušíme, tak v súvislosti s Mníchovskou dohodou bolo Slovensko súčasťou unitárneho československého štátu, ktorý sa nerozhodol postaviť sa na odpor a následne ani pri udalostiach okolo 14. marca 1939 nebolo „hlavným režisérom“ udalostí. Preto je SNP v našich dejinách výnimočné.

Aj po vypuknutí povstania sa jeho politické vedenie správalo veľmi suverénne, napríklad aj voči exilovému československému prezidentovi E. Benešovi. Hoci uznalo kontinuitu ČSR v medzinárodnoprávnom zmysle, jednoznačne odmietlo koncepciu obnovy unitárneho štátu. Naopak, trvalo na suverenite Slovenskej národnej rady a jej povereníctiev v oblasti legislatívnej a výkonnej moci, s ktorou vstupovala aj do obnovujúcej sa povojnovej republiky.

Ktoré udalosti boli kľúčové pred vypuknutím SNP?

Samozrejme, v prvom rade treba spomenúť Vianočnú dohodu z decembra 1943, v ktorej komunistická a občianska zložka domáceho odboja spoločne formulovali program vytvorenia Slovenskej národnej rady, ktorá mala vo vhodnej chvíli vyjsť z ilegality, prevziať politickú moc a v koordinácii s československým exilom previesť Slovensko do tábora protihitlerovskej koalície. Zároveň sa v nej prihlásili k demokratickému politickému režimu a zahraničnopolitickej orientácii na Sovietsky zväz. Na miestnej úrovni sa na prevzatie moci pripravovali revolučné národné výbory.

Súbežne dochádzalo aj k príprave vojenského plánu povstania a príprave jeho vedenia. Dôležitým faktorom boli aj partizánske aktivity riadené najmä zo ZSSR, ktoré neboli vždy celkom koordinované s politickými a vojenskými aktivitami domáceho odboja.

Bezprostredným impulzom k okamžitému začiatku SNP bol začiatok obsadzovania Slovenska nemeckými okupačnými jednotkami, ktorým sa slovenská armáda postavila na odpor.

Mali obyvatelia na Slovensku informácie o skutočnom dianí na fronte?

Vedomosť o reálnom vývoji na frontoch na Slovensku bola aj vďaka zahraničnému rozhlasu, ktorého počúvanie nebolo napríklad na rozdiel od Protektorátu prísne postihované. Na rozhlasových vlnách sa tak odohrával propagandistický súboj oboch bojujúcich strán, čo je typický jav pri všetkých novodobých vojnách. Domáca štátna propaganda bola plne v rukách vládnucej moci a oficiálne správy z frontu sa preberali od nemeckých spravodajských agentúr. V roku 1944 bola už ich úloha pri zakrývaní nemeckých vojenských neúspechov čoraz ťažšia... V tomto období už bolo zrejmé, že rozhodujúcou silou, ktorá zo Slovenska vytlačí nemecké okupačné sily, bude ZSSR, ktorý ho vojensky obsadí, s čím budú spojené aj geopolitické a mocenské dôsledky. Súvisela s tým aj obnova ČSR, ktorej existenciu ZSSR uznával a navyše s ňou uzavrel aj spojeneckú zmluvu. Rovnako tým stúpalo mocenské postavenie komunistickej strany, ktorá bola vďaka svojej ideológii a naviazanosti na sovietsky režim v parlamentnom systéme prvej republiky izolovaná ako extrémna politická sila. Počas SNP sa na Slovensku ako jedna z dvoch rozhodujúcich odbojových zložiek po prvý raz dostala k politickej moci.

Vedeli na najvyšších miestach o organizovaní odboja? Do akej miery bola informovaná hlava štátu o tom, čo sa chystalo?

Z historických prameňov je zrejmé, že ministerstvo vnútra i prezident republiky boli o odbojových aktivitách informovaní.

Prečo nezakročili a nespravili rázny zásah proti odboju?

Jedným z faktorov bolo, že ani oni nežili vo vzduchoprázdne a tiež videli, kam výsledok vojny smeruje a uvažovali, čo bude po nej. Umiernenejšie Tisovo politické krídlo sa často utiekalo k nerealistickým nádejam, že bude nejaká mierová konferencia ako po I. svetovej vojne a že sa tam pokúsia obhájiť svoje politické stanovisko a možno aj otázku slovenskej štátnej samostatnosti.

Svoju úlohu tiež mohlo zohrať aj podcenenie toho, čo sa dialo v roku 1944 na strednom a severnom Slovensku, kde už štátna správa nemala územie celkom pod kontrolou. V tejto fáze sa už vládnuci režim nemohol spoliehať ani na plnú lojalitu justície, policajných zložiek či armády. V policajných správach pre ústredné orgány v Bratislave, ktoré som čítal, boli napríklad partizánske aktivity bagatelizované spolu s ubezpečením, že situáciu zvládajú. Následne sa v auguste ukázal opak.

Nemecko však už malo pripravený plán na obsadenie Slovenska.

Evidentná neschopnosť štátnej správy potlačiť čoraz otvorenejšie partizánske aktivity, vrcholiace otvoreným ovládnutím niektorých miest, viedli k stupňovaniu tlaku Nemecka na vojenský zásah, ku ktorému napokon došlo po formálnom pozvaní od prezidenta Tisa. Slovensko sa tak stalo fakticky okupovanou krajinou, pričom orgány Slovenskej republiky už mali len malé možnosti reálne ovplyvňovať ďalší vývoj v krajine.

Povstalci zrejme očakávali zo strany Sovietskeho zväzu účinnú pomoc. Nakoniec k tomu nedošlo.

Hoci bola vojenská pomoc SNP zo strany ZSSR komunistickou propagandou glorifikovaná, ba až legendarizovaná, v skutočnosti bola relatívne malá. Bolo to zapríčinené tým, že ZSSR vo všeobecnosti chcel byť rozhodujúcim činiteľom, ktorý bude oslobodzovať krajiny nachádzajúce sa pod nadvládou nacistického Nemecka. Súviselo to s ich reálnym vojenským obsadením a následným zaradením do tvoriacich sa geopolitických blokov. Najvypuklejším príkladom je Varšavské povstanie, v ktorom nechal Stalin poľský domáci odboj doslova vykrvácať, čomu sa jeho jednotky prizerali z druhého brehu Visly. Na druhej strane vidíme opačný príklad Titovej Juhoslávie, ktorá sa značnou mierou sama podieľala na oslobodení od nemeckej okupácie a neskôr sa mohla vzoprieť Stalinovmu diktátu.

Ľudia sa často zameriavajú na vojenskú otázku povstania. Stihol sa na povstaleckom území zorganizovať aj politický život?

Povstalecká armáda ovládala časť Slovenska a na tomto postupne sa zmenšujúcom území vyšli odbojové zložky z ilegality a vytvorili orgány politickej moci. Začali formovať nový politický režim dvoch politických strán (blokov) bez existencie politickej opozície, ktorý sa preniesol aj do povojnového obdobia Tretej československej republiky (1945 – 1948). Dovtedajšie politické strany boli rozpustené a miestni exponenti predošlého režimu boli internovaní na zámku v Slovenskej Ľupči.

Zákonodarným orgánom bola Slovenská národná rada, úlohu ministerstiev prevzali povereníctva a na miestnej úrovni prevzali moc národné výbory. Všetky ústredné i miestne orgány boli kreované revolučne, keď si politickú moc na princípe parity rozdelili komunistická strana a občiansky blok – neskoršia Demokratická strana.

Prebiehala medzi povstalcami a londýnskou exilovou vládou komunikácia?

Vzťahy s exilovým dočasným štátnym zriadením ČSR boli napäté, keďže predstavy oboch strán o budúcnosti štátu boli značne odlišné, osobitne pri otázke postavenia Slovenska. Politické vedenie povstania sa správalo veľmi suverénne, SNR sa svojím nariadením vyhlásilo za jediný zvrchovaný orgán zákonodarnej a výkonnej moci na Slovensku a na neskorších rokovaniach o podobe obnoveného československého štátu presadzovalo federatívny model. Prezident Beneš, ktorý do konca svojho života osobne neuznal existenciu Slovákov ako samostatného národa, naopak trval na kontinuite unitárneho československého štátu v zmysle ústavy z roku 1920.

Ministra Františka Němca, ktorého Beneš vyslal do Banskej Bystrice, síce prijali so všetkou úctou, ale vôbec sa necítili ako jeho podriadení.

Takže dva mesiace do potlačenia povstania boli nabité aj nevojenskými udalosťami.

Hoci išlo fakticky o vojnový stav, na povstaleckom území existoval politický život, fungovala v rámci možností štátna správa, povstalci mali svoju tlač i rozhlas. Podobne ako v povojnovom období sa na politickej moci podieľali obidve politické zložky, ktoré vzišli z odboja.

Staršie generácie si ešte zo svojich školských čias i verejného života vybavujú v súvislosti s povstaním hlavne partizánov a úlohu komunistov. Dnes už SNP interpretujeme inak?

SNP bolo počas komunistického režimu každoročne oslavované, bolo však interpretované značne selektívne.

Propaganda vládnuceho režimu ho predstavovala ako vyvrcholenie komunistického odboja, pričom bola vyzdvihovaná rola partizánov a tiež už spomínanej sovietskej pomoci. Na druhej strane sa takmer nepripomínal nekomunistický odboj a kľúčová rola armády. Do 60. rokov mala dobová propaganda aj veľký problém s prezentáciou vedúcich osobností povstania, a to aj na strane preferovaného komunistického odboja. V rámci vnútrostraníckeho zápasu totiž bolo takmer celé povstalecké komunistické vedenie po vykonštruovanom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami odsúdené na dlhoročné väzenie, následkom čoho mali byť jeho predstavitelia vymazaní z historickej pamäti. Oficiálna interpretácia SNP sa v tomto smere zmenila od konca 60. rokov a najmä po tom, čo sa stal G. Husák generálnym tajomníkom ÚV KSČ, t. j. najsilnejším mužom v štáte. Jeho kniha Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní sa tak stala akýmsi novým komunistickým výkladovým kánonom povstania.

Mohli sa historici po roku 1989 pozrieť na SNP objektívnejšie?

Myslím si, že po vyše tridsiatich rokoch slobodnejšieho výskumu už patrí SNP k tým udalostiam našich dejín, ktoré môžeme považovať za pomerne dobre preskúmané a spracované. Pozitívnu úlohu v tomto smere zohralo napríklad aj Múzeum SNP, ktoré je aj výskumnou inštitúciou a disponuje bohatým archívom. Napriek tomu nám chýbajú komplexnejšie ponovembrové syntetické práce i väčšie množstvo populárnovedeckých publikácií. Osobne mi, podobne ako pri ďalších dôležitých udalostiach našich dejín, tiež chýbajú významnejšie filmové diela k tejto tematike. Od normalizačného seriálu Povstalecká história z 80-tych rokov, žiaľ, nebolo v tomto smere nakrútené nič, čo by malo silnejší celospoločenský ohlas...

Zdroj foto: wikipédia, SFÚ, STVR