Legendárna hlásateľka a moderátorka Alena Heribanová sa na televíznej obrazovke objavila prvýkrát v roku 1979 a verná je jej dodnes. Z jej autorských televíznych projektov, ktoré aj moderovala, spomeňme aspoň Soireé z Mlynskej doliny, Babinec, Cestovná Horúčka, Stoptime či tolkšou Anjeli strážni, v ktorej ešte aj dnes spovedá uznávané osobnosti zo Slovenska i zahraničia. Ostrieľaná a sebavedomá je však aj vďaka náročným životným situáciám, ktorými si prešla. Vždy usmievavá a plná energie popiera svoj vek a aj na Instagrame si uvádza, že je ambasádorka Centra aktívneho starnutia. Alena Heribanová začiatkom apríla oslavuje krásnych 70 rokov.
Nevinných 10
Začala som vášnivo čítať – malý krok pre ľudstvo, obrovský pre mňa! Z Košíc sme sa sťahovali do Trenčína, nariekala som za milovanou školou, za priateľkami, za pani učiteľkou a zatvárala som sa do izby s knižkami, kým som sa odvážila vyjsť do ulíc neznámeho mesta a hľadať nové hodnoty. Pri románe Anna zo zeleného domu som si uvedomila, aké krásne je snívať, pri Jedinej Kláry Jarunkovej som sa potešila, že som rovnako vrkočaté dievča ako hlavná hrdinka Vrkôčik, Winnetou Karla Maya ma presvedčil, že najdôležitejšia na svete je čestnosť, spravodlivosť a pevné priateľstvo. A milovala som knihy Vojtecha Zamarovského o dejinách civilizácie. Prvý raz som túžila stať sa archeologičkou a objavovať zabudnuté svety… Pomaly som otvárala srdce pre nový život s novými vzťahmi. S mojím bratom sme spolu na bicykloch objavovali okolie Trenčína, hrad Beckov, minerálne pramene, jaskyňu v Skalke, vážske meandre... Spomínam si na aj prvý ročník festivalu Bratislavská lýra, na ktorom ma fascinovala krásna „konferenciérka“ Jarka Košťová. A víťazná pieseň Karla Gotta Mám rozprávkový dom. A o pár mesiacov som bola po prvý raz na obrazovke aj ja. V celoslovenskej súťaži Rozlety, kde hľadali mladé talenty, ma vybrali na konkurze ako recitátorku. V ten rok som prvýkrát s rodičmi vycestovala do cudziny podnikovým autobusom na Balaton. Budapešť, v ktorej sme sa vtedy na pár hodín zastavili, bola mojím mestom snov.
Sladkých 20
Bola som druháčkou na FiF UK, študovala som angličtinu a slovenčinu, zbožňovala prof. Jána Števčeka a anglického lektora Laurieho Browna, s ktorým sme chodili konverzovať do známych bratislavských vinární. Pri vínku sa nám to darilo jedna radosť, aj keď štipendium a občasný zárobok za výučbu angličtiny v rodinách mi stačil na veľmi skromný život. Tancovala som vo vysokoškolskom súbore Technik a vycestovali sme na turné do Francúzska a Švajčiarska. Tú vôňu levandule v Dijone, kde sa konal medzinárodný festival, cítim dodnes. A ten aplauz po našom vystúpení mi dal potom navždy odvahu vyjsť na javisko v aure istoty a radosti. A navyše aj pocit, že naše umenie vo svete žiari, ma obohatil na celý život. Bola som ešte študentkou, ale presvedčenie, že naša kultúra je jedinečná a nemala by byť na chvoste záujmu mocných, mám dodnes. Prežívala som prvú lásku, objavovala galérie veľkých majstrov Dalího, Moneta, Maneta, Picassa, a žila som novým snom. Cestovať, objavovať a raz sa pozrieť aj na televíznu vežu na Kamzíku, ktorá nám vyrástla ako dominanta Bratislavy práve pri mojej 20-tke.
Zrelých 30
Stala som sa mamou! A zažila najkrajší pocit, ktorý mi osud doprial. Tamarka sa narodila pár dní po oslave mojej 30-tky ako vytúžené dieťa. Tento silný moment prekryl všetko ostatné, čo mi tridsiatka priniesla! Pozorovať celé hodiny prekrásneho malého človiečika, učiť sa novej role života, mať vlastnú šťastnú rodinu, to všetko ma napĺňalo obrovskou radosťou, ale aj obavou, či to zvládnem! Tuším sa nám to aj s Jozefom podarilo a o 5 rokov pribudla do rodiny naša druhá dcéra Barbarka – Babsy. Krásnu prácu televíznej hlásateľky vystriedalo to najkrajšie poslanie každej ženy – byť matkou...
Svetových 40
Písal sa rok 1995. Šesť rokov po nežnej revolúcii, tri roky samostatnej Slovenskej republiky mi prinieslo do života veľa nového. Deti rástli, Tami chodila do školy do Rakúskeho Kittsee, Babsy bola stále s nami doma a ja som sa rozbehla do sveta. Začala som uvádzať koncerty v Egypte pod pyramídami, našich operných umelcov na turné po USA, nakrúcala som seriál o cestovaní, ktorý ma zavial do Austrálie, Kanady, dostala som reklamnú kampaň Za vôňou kávy a fotili sme v Keni, Kolumbii, Brazílii... Začala sa éra mojej „športovej“ kariéry a dlhoročná spolupráca so SOV a SPV. Moderovala som reprezentačné podujatia na olympiádach v Aténach, Turíne, Pekingu, Vancouveri, Londýne, Soči, Pchjongčchangu, Riu de Janeiro... kde som stretla monackého princa Alberta, Nedomanského, Petra Bondru, Usaina Bolta... boli to neuveriteľné a nezabudnuteľné zážitky. Tešila som sa z rodinného života a krásnej práce. Rodičia boli už v dôchodku, spoločne sme trávili veľa času a ja som prežívala jedno z najkrajších období v mojom živote...
Náročných 50
Bol to luxus uvedomiť si, že som slobodnou zrelou bytosťou, sebavedomou ženou, ktorá už niečo v živote preskákala, že mi môj výzor nespôsobuje stres a že nerozprávam s obavou o starnutí. Moje dcéry rástli do krásy a ja som sa tešila, že som ich súčasťou... Pamätám si na oslavu v spoločnosti starých priateľov aj klientov mojej novozaloženej firmy. Televízia prešla rekonštrukciou, vyše tisícdvesto zamestnancov prepustených, hlásateľky boli zrušené a mnohé sme začínali od nuly. Priateľky mi pomohli nestratiť seba ani zdravý rozum, a tak som v 50-tke začínala podnikať. Ten rok priniesol aj kopec neistoty, politických turbulencií v spoločnosti aj v našej rodine, nové začiatky aj konce. Bol to môj míľnik sebauvedomenia a hľadanie stability. Jedno z najťažších období, plné nových výziev.
Odvážnych 60
Je druhá tridsiatka. Inak by som nenabrala odvahu začať žiť v rakúskej Viedni, viesť Slovenský inštitút, prezentovať našu kultúru. Vytvárať nové kontakty, organizovať podujatia. Mali sme okolo 60-70 akcií každý rok. Koncerty, výstavy, prezentácie filmov, literatúry, kúpeľov, prírodných krás, prezentácie na medzinárodných festivaloch módy, dizajnu, kníh... bolo to nádherné. Náš tím diplomatov učil rakúsku verejnosť milovať Slovensko. A ja som si s radosťou užila aj pozíciu prezidentky EUNIC, únie kultúrnych inštitútov krajín EÚ vo Viedni aj vysoké vyznamenanie za zásluhy o rozvoj kultúry na viedenskej radnici. Deti boli rozbehnuté na štúdiách po svete, v Utrechte, v Londýne, všetci v rodine sme sa osamostatnili a život nás pomaly pripravil na zmeny.
Vďačných 70
Vitaj, siedmy krížik! Verím, že ťa na mojich pleciach v pohode unesiem a som šťastná, že sa môžem z celého srdca poďakovať všetkým tým, ktorí mi umožnili mať tento pocit. Je to veľké privilégium užívať si takýto vek v relatívne dobrom zdraví, šťastí a láske. V prítomnosti mojej 90-ročnej mamičky, s dvoma milovanými dcérami, vnučkami aj vnúčikom. S partnerom, aj mojou celou rodinou, ktorá ma celý život podporovala a stála pri mne. S mojimi televíznymi kolegyňami a kolegami, s ktorými si každé ráno zaprajeme pekný deň a pevné zdravie. Som nesmierne vďačná osudu a úžasnému televíznemu tímu za možnosť pokračovať v relácii Anjeli strážni a aj tomu môjmu strážnemu anjelovi. Kedysi som mala plisovanú sukňu a hladkú tvár – dnes je to naopak... povedala s veľkým úsmevom jedna dáma v zrelom veku. Nech mi ten úsmev zostane čo najdlhšie!
Zdroj foto: ANC
