Autor knihy o Bratislave Andrej Ďuríček: Zima v hlavnom meste

Keď v Bratislave napadne sneh, je to sviatok. Zázrak, ktorý netrvá viac ako niekoľko dní, ale väčšinou je po snehu už po pár hodinách. Hoci mnohí tvrdia, že do Bratislavy sneh nepatrí, a smejú sa, že kalamita je už pri piatich centimetroch snehu, fotograf Andrej Ďuríček, autor knihy o Bratislave, to vidí inak.

Zasneženú a zamrznutú Bratislavu milujem už od detstva. Vtedy zima pre mňa znamenala v prvom rade bobovačku na dvojkopci u nás na Sibírskej.

Už od raného detstva mám rád to tušenie, ten pocit, tie zvuky-nezvuky... Ešte som v posteli, pomaly sa prebúdzam, rozlepím jedno karpavé oko, potom druhé a pozriem na strechu domu oproti. Je biela! Zvonka cez okno nedoliehajú žiadne zvuky, všetko sneh utlmil. Teda až na zvuk lopaty. Škrrrr, šup, škrrrr, šup – to domovník v pravidelnom rytme odhadzuje sneh z chodníka. To je ránečko! Čo vymyslíme? Guľovačka? Sánkovačka? Alebo zoberieme lyže a odvezieme sa trolejbusom na Kolibu? Ale potom tá štreka peši cez les na Somársku lúku! A možno je už aj poriadne zamrznutá Kuchajda! Však uvidíme, čo deň dá, veď vyzerá to, že snežiť bude ešte dlho. Len nech sneží.

KALAMITA

Tak na takéto zimné prázdniny v Bratislave si spomínam. K zime patril sneh. Kopy snehu. Zažil som aj historickú kalamitu v 87., keď kydalo tak, že život v meste sa na pár dní zastavil. Len moja odvážna a zaťatá mama sa vybrala v prvý deň kalamity do práce pri Lafranconi, ale náhradný autobus ju dokázal doviezť iba do mesta a ďalej chcela ísť pešo. Veď ako by to bolo, za „komoušov“, len tak neprísť do roboty! Až pri tuneli pochopila, že v ten deň sa do práce nedostane a vrátila sa premrznutá pešo domov.

Pre nás decká kalamita znamenala požehnanie z neba. Nešlo sa do školy a do snehu sa dalo skákať rovno z okna na prvom poschodí. A tie guľovačky a bobovačky, to nemalo konca kraja!

LYŽE A KORČULE

K zime v Bratislave patrila aj lyžovačka. A nemyslím tým bežkovanie po lesných cestičkách. Nie je to tak dávno, čo Bratislava mala svoje lyžiarske strediská! Jedno na Kolibe, druhý vlek premával na Slalomke nad Račou. Toto tí neskôr narodení nepochopia, lebo na to nestačí ani tá najdivokejšia fantázia.

Áno, aj pred troma desaťročiami bývali zimy, že nenasnežilo na Vianoce, ale potom áno. Alebo aspoň poriadne mrzlo, že zatuhli jazerá a mohli sme sa ísť korčuľovať na Kuchajdu alebo na Štrkovec. Alebo sme dokonca mávali uhoľné prázdniny? To keď bolo –20 a menej a zamrzlo uhlie vo vagónoch, ktorými sa k nám dovážalo zo Sovietskeho zväzu. Vagóny museli v Čiernej nad Tisou prácne rozmrazovať, dodávky uhlia, ktoré bolo hlavnou vykurovacou komoditou, viazli, a tak radšej decká nechali doma, aby nemuseli mrznúť v škole. A my sme mohli mrznúť pri hrách vonku, z úst nám stúpala para a na hlavách hriali kožušinové ušianky.

BIELY ZÁZRAK

Preto keď náhodou teraz začne snežiť, bežím do ulíc, aby som si pripomenul, aká vie byť zima v Bratislave krásna. Kráčam stíchnutou a bielou Kapitulskou ulicou, kde v bielom snehu zanechávajú svoje stopy iba sestričky a kňazi zo seminára. Alebo sa prejdem po nábreží a dívam sa, ako vločky miznú vo vlnách Dunaja. A fotím o stošesť. Lebo raz nám toto nikto neuverí.

(Úryvok z knihy)

Ako dlho sa venujete fotografovaniu?

Fotím už od detstva. Vážnejšie som sa začal o fotografovanie zaujímať okolo dvadsiatky – bolo to v porevolučných 90. rokoch, svet sa rýchlo menil a ja som dostal chuť to zachytiť. Tam niekde siahajú aj počiatky môjho bratislavského fotoarchívu, mám odložené všetky filmy od roku 1996. Keď prišla digitálna technika, fotenie začalo byť oveľa dostupnejšie. Ročne som zrazu nafotil tisíce záberov.

Ako dlho ste zbierali fotografie Bratislavy do archívu?

Prvé fotky Bratislavy mám z roku 1996. Sú ešte čiernobiele, nekvalitné, zrnité, ale pre mňa majú veľkú citovú hodnotu. Je na nich zachytený dozvuk starých časov – železničná stanica Filiálka, babička, ktorá pod Michalskou bránou predávala parenice a oštiepky, petržalský Lunapark, panoráma mesta bez mrakodrapov, Dunaj, po ktorom plávajú ľadové kryhy... Pred nejakými pätnástimi rokmi som si zrazu uvedomil, že veľa z toho, čo som kedysi fotil, už tu zrazu nie je. Bratislava sa tak rýchlo menila, že mi mizla rovno pred očami. A tak som sa rozhodol, že budem fotiť všetko, aj úplne bežné výjavy, lebo už o pár rokov môže byť všetko inak. Tak som si začal programovo budovať bratislavský archív – zachytil som ešte starý PRIOR, búranie pivovaru Stein či Istropolisu. Ale, samozrejme, vyhľadávam tiež pekné romantické zákutia, čakám na východy aj západy slnka, túlam sa kade-tade, vyzvedám, „ňúram“. A aby som mal motiváciu a bol pod tlakom, ale tiež, aby som zdieľal moje videnie sveta, založil som facebookovú stránku Bratislava, My Love. Neskôr som k nej pridal aj autorský blog balove.sk. Teší ma, že u ľudí moje projekty našli odozvu, a verím, že takto svojou troškou prispievam k budovaniu dobrého vzťahu ľudí k mestu, v ktorom žijú, pracujú alebo tu študujú. A pre tých ostatných je to minimálne hlavné mesto Slovenskej republiky, čiže hlavné mesto všetkých obyvateľov tohto fliačika zeme medzi Dunajom a Tatrami.

Čo bolo impulzom napísať knihu o Bratislave?

Programovo sa snažím vidieť na mojej Bratislave to krásne, i keď veľmi dobre viem aj o jej slabinách a jazvách. Ako dlhoročný novinár a reportér sa snažím aj sám pre seba odkrývať krásu a príbehy Bratislavy. Dostať sa na miesta, kam sa bežne ľudia nedostanú a podeliť sa o ne s ostatnými. Spomeniem napríklad výpravu do veže Dómu sv. Martina, z ktorej som pozoroval východ slnka, návštevu zničeného kaštieľa v Rusovciach, Vianoce v Kostolíku sv. Mikuláša pod Hradom a mnoho ďalších reportáží. Všade som natrafil na dobrých a ústretových ľudí, bez pomoci ktorých by tieto fotky a reportáže nevznikli. A zrazu ich za tie roky bolo toľko, že by vydali na knihu. A aj vydali. Tak vznikla kniha Bratislava, moja láska. Sú v nej aj nové, nikdy nezverejnené texty a fotografie a myslím, že každý milovník Bratislavy si v nich nájde kus svojho srdca.

Kniha obsahuje aj rozhovory s úspešnými Bratislavčanmi, čím vás ich spomienky prekvapili?

Priznám sa, že respondentov som si vyberal zámerne. Tak ako pri reportážach – chcel som spraviť rozhovory, aké by som si sám rád prečítal, ale nikto ich doteraz nenapísal. Som vďačný, že páni Feldek, Golonka, Ráž či Dangl a Luknár išli do toho so mnou. Ich bratislavské zážitky a príbehy stoja za to! V knihe je tiež jeden, pre mňa extra výnimočný rozhovor – s mojím otcom, hercom Jaroslavom Ďuríčkom, ktorý zomrel pred dvoma rokmi.

Ľudia si ho pamätajú najmä ako komika, vznikol v koronových časoch, preto je aj téma vážnejšia. Zaujímalo ma, ako tú hystériu a strach, ktorá nás všetkých viac či menej opantali, berie môj otec. On prežil ako dieťa vojnu, vyrastal bez mamy, zažil inváziu v roku 1968.

Chodievali ste s otcom na prechádzky mestom?

Prvé špacírky po meste som absolvoval práve s otcom. Ten tu bol doma a miloval Bratislavu. Najradšej rozprával o Kollárovom námestí, kde ako dieťa vyrastal a o Firšnáli, dnešnom námestí Slobody. To bol v rokoch otcovho detstva pupok Bratislavy – celý rok tam fungovali cirkusy, varieté, rôzne atrakcie a tam sa začala aj jeho cirkusantská alebo skôr herecká kariéra. Tiež ma veľa brával do zoo, na Železnú studničku alebo do baru na televíznu vežu či do kaviarne Bystrica na Moste SNP, kde sme si dávali pražené mandle, kokakolu a kochali sa výhľadom.

Zdroj foto: Andrej Ďuríček