ČSMT odštartovalo tesne pred prvým školským dňom, 1. septembra. Ako si spomínajú na školské časy známe tváre z talentovej šou? Kto školu miloval, kto ju nezniesol a koho považovali za vyvrheľa triedy?
Leoš Mareš (48): Usporiadal som Miss triedy
Samozrejme, je ich veľa. Momentálne mi napadá, že som na konci základnej školy v 8. ročníku usporiadal súťaž Miss pre dievča našej triedy. Ale pozor! Bolo to prepracované a bolo to v posledných dvoch týždňoch pred prázdninami, takže sme mali už voľno. V súťaži boli disciplíny, mali sme porotu, hlasovalo sa, súťažili všetky dievčatá a v porote zase boli všetci chlapci a veľmi som si to užíval. Pravdaže som tam mal svoju favoritku, do ktorej som bol zamilovaný. Moji spolužiaci o tom vedeli a schválne za ňu nehlasovali. Myslím si, že už vtedy bolo vidieť to, čo sa rozvinulo teraz. Tam sa mi už budovali základy organizovania akcií, čo robím práve teraz.
Jasmina Alagič (35): Škola hrou
Zážitkov zo školy mám, samozrejme, veľmi veľa, mnohé však nemôžem verejne povedať. Ale pre mňa bola škola naozaj škola hrou. Zážitkov mám desiatky, no podstatní boli ľudia, s ktorými som to zažívala a spolužiaci, s ktorými som stále v kontakte. Hlavne so spolužiakmi z gymnázia sa rady stretávame.
David Gránský (32): Do školy v Írsku
Ako dieťa navštevoval školu v Írsku, kde sme vtedy žili. A do školy sme chodili v uniformách. Raz sme mali športový deň a mal som na sebe tepláky. Chodil som vtedy s jednou slečnou, bolo mi okolo 10 rokov. A ako som za ňou bežal, napadlo mi jej tie tepláky stiahnuť. V Čechách sme na to zvyknutí, mal to byť vtip. V Írsku to bol však veľký škandál, označili to za vulgárne správanie so sexuálnym podtónom, čo som vôbec tak nemyslel. Mal som 10 rokov. Ono sa to už dostalo aj sem, že takéto veci sa nemajú robiť a už by mi to zrejme ani nenapadlo. No vtedy to bol pre mňa absolútny šok. Normálne sa to riešilo s rodičmi, mal som za to postih a riaditeľské pokarhanie a bol som za vyvrheľa školy.
Marta Jandová (50): Nepríjemná učiteľka
V prvej a druhej triede som mala veľmi nepríjemnú pani učiteľku Libušu. Asi nemala rada deti, hlavne mňa a skupinu Olympic ako veľká súdružka. Žiaľ, robila mi veľa vecí naschvál. Asi najhoršie bolo, keď sme išli do školy v prírode, a ona ma nepustila na záchod. Tak som vymyslela fintu, ako ju okabátiť. A použila som igelitku, ktorú som následne vyhodila k smetnému košu. No na igelitke bolo veľké logo skupiny Olympic, takže sa zistilo, kto bol páchateľ. Ale nebojte sa, teraz sa na tom celkom smejem. Moja maminka si to s pani učiteľkou neskôr vybavila, ona bola môj strážny anjel. A na školu som nezanevrela, som pozitívny človek.
Diana Mórová (54): Revolúcia a letáky
Čo sa týka školy, už si veľmi nepamätám nejaké zážitky. Bolo ich veľa a bolo to dávno. Napadol mi však jeden dôležitý míľnik, a to bolo počas vysokej školy. V tých rokoch, keď som bola v druhom ročníku, vypukla revolúcia. Na našej škole Vysokej škole múzických umení sa to v podstate všetko upieklo, tlačili sme letáky, tvorili sme propagačné materiály. Nešli sme domov, makali sme 24 hodín denne, málo sme spali. Stretávali sme sa v bufete a plánovali, čo bude ďalej. To je pre mňa v rámci školy asi nezabudnuteľný zážitok. Tam sme dospeli viacej.
Jaro Slávik (50): Stratený kľúč od šatne
V prvej triede základnej školy som stratil kľúč počas služby v šatni a nevedel som celú noc spať. Myslel som si, že sa mi zrúti svet a že som úplne skončil. Veľmi dlho som sa tým trápil. Teraz mi to už príde smiešne.
Mária Čírová (35): Trojka z matematiky
Mám jeden, ktorý sa nesie celým mojím životom. Mala som rada všetky predmety, ale s matematikou som vždy trochu pokrivkávala. Vždy som sa tešila, že som to vytiahla na dvojku. Samé jednotky, ale tá dvojka z matematiky jednoducho nemohla chýbať. No a na konci 9. ročníka, keď som sa dostala na vysnívanú školu, kde matematiky nie je – na konzervatórium, sa na mňa naša učiteľka pozrela a opýtala sa: „Čírová, si prijatá na to konzervatórium?“ Ja nadšene odpovedám, že áno a ona na to: „Konečne ti môžem dať trojku.“ Aspoň je to nezapamätateľné. Vôbec sa tým netajím, že malú násobilku zvládnem, no netrápte ma rovnicami (smiech).
Jakub Prachař (40): Trauma zo školskej zubárky
Nie je to veľmi zo školských lavíc, ale pamätám si, že sme mali zubárku, ktorá nám vŕtala zuby zaživa. V prvej triede na konci školského roka mi doslova spôsobila celoživotnú traumu. Takže ešte doteraz, keď idem k zubárovi, tak 14 dní zvraciam strachom. Priznám sa však, že zo samotnej školy som mal najradšej prázdniny. Jednoducho som školu nemal rád. Pamätám si, že oproti našej škole bol zámoček s hodinami a ja som tie hodiny celé roky hypnotizoval, aby už bol koniec vyučovania.
Eva Burešová (31): Obeť šikany
Musím sa, žiaľ, priznať, že na školu nemám príjemné spomienky, pretože v nižšom ročníku som bola obeťou šikany. Intenzívne sa tomu teraz venujem a snažím sa s mladšími ročníkmi robiť na školách prevenciu, že keď tým prechádzajú, aby vedeli, kam majú ísť a že v tom nie sú sami. Ale mám teraz dobré skúsenosti práve s mojím synom, ktorý absolvoval prvý ročník základnej školy, takže ja som sa vrátila na to skoré vstávanie, domáce úlohy... Je úžasné, ako sa deti rýchlo naučia veci a fixujú všetko do tých svojich malých hlávok.
Zdroj foto: Tv JOJ
3
