Slovensko smúti za výnimočným hercom. (Zdroj: ancn)
Slovensko smúti za výnimočným hercom. Nezameniteľný ľubozvučný hlas, typ mužného chlapa. Keď chytil do rúk valašku, sekeru, liace koňa či milovanú ženu, bolo to gesto hodné veľkého umelca. V piatok 21. marca hlas herca Štefana Kvietika († 90) navždy zmĺkol. Hoci to nie je správne slovo, lebo legendy neumierajú. Štefan Kvietik sa nám bude prihovárať prostredníctvom filmových postáv, televíznych inscenácií či rozhlasových záznamov. V máji minulého roka sme si s ním zaspomínali na prežitých 90 rokov.
Medená veža, Červené víno, Tisícročná včela a nezabudnuteľné charakterové úlohy – horal Pirin, vinár Urban Habdža, včelár Samo Pichanda. To je len časť zlatého pokladu, ktorý dal slovenskej kinematografii Štefan Kvietik. Herec sa narodil v Dolných Plachtinciach, v obci neďaleko Veľkého Krtíša. Plachtince sa delili na Horné, Dolné a Stredné a nemali žiadne ochotnícke divadlo, napriek tomu sa stali liahňou hereckých legiend ako Ctibor Filčík († 66), Július Pántik († 80), Milan Kňažko (78) a Štefan Kvietik († 90). Minulý rok v máji oslávil Štefan Kvietik 90 rokov. Pri tejto príležitosti sme sa spýtali, ako vníma tento požehnaný vek. „Ďakujem Najvyššiemu, že po celý čas držal nado mnou ochrannú ruku a že mi požehnal život krásny a bohatý. Uvedomujem si, že život sa nedá opísať, dá sa len prežiť. Ďakujem svojej manželke Evičke za bezhraničnú starostlivosť o nás všetkých – mňa i naše tri deti – Ľubicu, Ivicu a Martina, tiež za to, že sa vzdala svojich ambícií, aby som ja mohol naplniť svoje herecké posolstvo. A ďakujem najmä filmom Boxer a smrť, Medená veža, Červené víno a Tisícročná včela, ktoré dali veľa mne ako hercovi i ako človeku,“ povedal vtedy oslávenec. Samozrejme, tých filmov a divadelných postáv bolo oveľa viac, ale Štefan Kvietik vedel, prečo vyzdvihol práve tieto.
Detstvo V Plachtinciach a vlastne všade na dedine v tých časoch boli deti veľmi skoro zapájené do prác okolo domu. Spontánne, nenútene. „Začalo sa to pasením husí. Práca dieťaťa, to bol návyk činorodosti, návyk úsporných pohybov naučiť sa správne ulapiť všetko, čo človek chytí. Byť dobrým gazdom je zložité. Po pasení husí prišlo na rad pasenie kráv, ktoré nebolo zložité, len rodičia dobre gazdovali, a tak ich pribúdalo. Pasienky boli ako na truc vždy ďaleko na odľahlých miestach. Ako som závidel chlapcom z menších gazdovstiev, ktorí uviazali kravičku na štránok, vyšli za dom, vtĺkli kolík do zeme a kravička sa dookola pásla...“ spomínal po mnohých rokoch.
Štefan Kvietik na fotografii z mladších rokov. (Zdroj: K. Skoumal )
Prvé javisko V tom čase zažil Štefan Kvietik aj svoj prvý výstup na dosky znamenajúce svet. „Akurát, že to neboli dosky, ale pažiť. Mal som päť rokov a v plachtinskom háji som spieval pesničku Letí, letí roj ponad milej dvor... Bolo to v nádhernej prírode, vo vinohradoch. Vôkol agátové stromy a na nich priviazané stuhy. Pre malého chlapca rozprávkový svet.“ Zápasenie, behanie o preteky, gúľanie sa dolu svahom, preskakovanie biča je len časť aktivít, kde si chlapci dokazovali svoju fyzickú zdatnosť, zručnosť, vrtkosť, postreh – neuvedomujúc si, že tvrdo trénujú. Do tohto radostného života naraz vstúpila vojna. „Patrím k poslednej generácii, čo reálne zažila vojnu, aj keď len v detskom veku. Je to taký čudný protiklad, ako sa dieťa dokáže báť tmy, mátohy, dáždnika... ale vojny nie. A vo veku, ako som bol vtedy ja, považoval som vojnu dokonca za dobrodružstvo! Vojna bola nevyčerpateľný zdroj zážitkov. Keď sa skončila, skončili sa aj moje bezstarostné roky. S plachtinskou školou odišlo moje detstvo do nenávratna a čakalo ma gymnázium v Lučenci,“ zamyslel sa herec.
Páni študenti Štefanovi Kvietikovi z gymnaziálnych čias utkvelo mnoho krásnych spomienok na spolužiakov i profesorov. Imponovalo mu, že pre rodinu a okolie boli naraz “páni študenti“. A ešte niečo – pri jeho vyvolávaní mu vždy vyslovovali meno aj priezvisko, lebo v triede boli dvaja Kvietikovci. „Výnimočnosťou našej triedy boli napospol pekné spolužiačky, najkrajšie dievčatá z celého gymnázia. Občas si tento pohľad oživujem na maturitnom table. Sem siahajú aj moje prvé vážne dotyky s divadlom, ktoré mal na svedomí profesor matematiky – vynikajúci herec, zanietený priamy muž Ondrej Gábor. Keď nás oslovil s otázkou, kto chcel byť členom divadelného súboru, nezaváhal som. Nádejal som sa, že členovia súboru budú mať u profesora matematiky, herca a režiséra úľavy. Čerta starého! Na svoje špekulácie som doplatil,“ zasmial sa herec a vysvetlil, o čo išlo: „Lebo naraz som mal matematiku i cez prestávky, aj počas skúšok. Napokon však pri skúškach oči prižmúril a ja mu dodnes ďakujem.“
Medená veža: V podmanivej scenérii Vysokých Tatier sa odohráva osudný príbeh chlapského priateľstva. (Zdroj: SFÚ)
Od medicíny k herectvu Štefan Kvietik chcel byť počas strednej školy lekárom – chirurgom. Na nič iné ani nemyslel, divadlo a šport – to boli len také zábavky. Dokonca v stredu, keď mali študenti zdravotníckej školy prax v nemocnici, študent Kvietik v tej svojej gymnaziálnej triede chýbal. Pridal sa k zdravoťákom a šup do nemocnice! Jeho sen o kariére lekára prekazil nevhodný kádrový profil – patril do rodiny kulaka, čo bolo hanlivé označenie pre stredných a bohatých roľníkov. Prihlásil sa na Vysokú školu múzických umení do Bratislavy. V prijímacej komisii bol Andrej Bagar, ktorého kádrový posudok nezaujímal. Hľadel len na herecký výkon, a tak mladý muž mohol študovať na vysokej škole. Označenie kulak nám prinieslo skvelého hereckého barda.
Mne by stačilo! Za stolom výberovej komisie sedeli – Ján Borodáč, Oľga Borodáčová, Oľga Sýkorová, Mikuláš Huba, František Dibarbora. Práve Borodáč bol vedúcim komisie a následne ročníkovým profesorom. Vo chvíli, keď Štefan Kvietik predstúpil pred komisiu, zradili ho kožené podrážky a padol na zadok. Vstával za poriadneho smiechu všetkých zúčastnených. Potom Borodáč jemu vlastným jazykom, povedal: „Zarecitoval by básničku!“ Kvietik zarecitoval štyri verše od Vojtecha Mihálika, potom ho Borodáč rozvážnym hlasom zastavil: „Stačilo!“ Potom ho ktosi z komisie vyzval, aby zakričal z okna tak hlasno, aby to bolo počuť čo najďalej. Kvietik teda zakričal hromovým hlasom. Komisii sa to zjavne pozdávalo. Zaváhal pri etude, ale len na chvíľku, potom sa predviedol aj v hereckej etude. Dodnes mu v ušiach znie Borodáčova otázka smerom ku komisii: „Čo povedia? Mne by stačilo.“ A bolo po prijímačkách.
Zaujal aj výškou Štefan Kvietik si myslí, že úlohu zohrala aj jeho výška, lebo Janko Borodáč mal rád vysokých chlapov. Neskôr ročník prebral Gustáv Valach, ktorý študentov zobral na skúšku do Divadla Pavla Országha Hviezdoslava a Kvietikovi pošepol: „Tu raz budeš hrať!“ Štefan Kvietik o mnoho rokov na margo Valachových slov povedal: „To, že aj s ním, až takú fantáziu som nemal, a hľa stalo sa! Ani už presne neviem, kedy nás potom od Valacha prebral Július Pántik. Jeho veselá myseľ, odovzdanie sa každému z nás, ľudský prístup – to bolo famózne. A popri tom Pántik hral, nakrúcal filmy, účinkoval v rozhlase, no famózne. Opakoval nám – urobím z vás lepších hercov ako som ja!“
Červené víno: Zahral si tu po boku Milky Vášáryovej. (Zdroj: SFÚ)
Do Bratislavy Prvé angažmán dostal herec Štefan Kvietik v Martine. Nič lepšie sa mu nemohlo stať. Vzišli odtiaľ mená ako Hana Meličková, Jozef Kroner, Zdena Grúberová, Eva Krížiková a mnoho ďalších. Po dvoch rokoch prišiel hercovi list, že dostáva angažmán v Bratislave. Neveril. Na svete už bola jeho prvá dcéra, naraz nevedel, kde s rodinou bude v Bratislave bývať. „Miloval som Martinské hole, narodila sa tam moja manželka, naša prvá dcéra – teraz mám odísť do Bratislavy?“ zamýšľal sa vtedy už známy herec a otec rodiny. „Ale predstavte si mladého hokejistu z Martina či Košíc, ktorý by nechcel hrať v Bratislave s Golonkom!“ zasmeje sa a pripustí, že to rozhodlo. „Po príchode do Bratislavy som vyfasoval postavu Macbetha. Všetky obavy z nového prostredia pominuli v šatni na treťom poschodí DPOH. Zdedil som opustený stolík pri okne v šatni, ktorú obývali Tóno Mrvečka, Gejza Slaboň, Ľudo Ozábal, Rado Latečka a Elo Romančík. Keď prišla na svet naša druhá dcérka Ivica, získali sme ako rodina maličký byt na dnešnej Blumentálskej ulici. Bol som šťastný-prešťastný. Už pokojne mohli prísť víchre, pľušte, hromy, blesky, vedel som, že všetko zvládnem – televíziu, divadlo aj rozhlas!“ Za zázrak považuje herec, koľko krásnych diel, filmov, seriálov a hlavne nádherných pondelkových inscenácií vzniklo v improvizovaných štúdiách. „Medzi týmto všetkým v jedno popoludnie bežala dcérka Ľubka z pošty a cez celý dvor kričala – ocííí, máme syna!“ spomínal s úsmevom na príchod svojho mužského potomka Štefan Kvietik.
Odísť v pravý čas Jedného dňa, ako 62-ročný, si Štefan Kvietik povedal, že je čas odísť z hereckého života a užívať si dôchodok. Netajil sa tým, že si rád pozrie televízne filmy či seriály, zvlášť, ak tam hral jeho vnuk Matúš Kvietik. „Rád sa pozerám aj na športové prenosy, kde obdivujem majstrovstvo jednotlivcov či kolektívu. Vo futbale som fanúšik Barcelony a nielen preto, že tam hrával futbalový virtuóz Messi. Ďalej sú to relácie – ako hovorím – z môjho druhého chrámu – z prírody, kde človek nachádza studnicu pravdy a vzniku a zániku života.“ Keď sme sa Štefana Kvietika dávnejšie pýtali, či skutočne urobil hrubú čiaru za herectvom, zamyslel sa a povedal: „Mal som filozofiu, že nemusím zomrieť na javisku. Odísť v pravý čas považujem tiež za umenie. Pretože ak trpí herec na javisku, tak trpí aj divák v hľadisku. Hoci je pravda, že keď pozerám dobrý film a vidím tam bravúrnych hercov, vravím si: Byť tak medzi nimi! Napriek všetkému si myslím, že som odišiel v pravý čas.“
4
