Estera Mlch od detstva počúvala, že je pokrvnou príbuznou Mórica Beňovského, ktorý to z Vrbového dotiahol až na kráľa Madagaskaru. Nevenovala tomu píliš pozornosť, aj keď občas poznamenala, že je praprapravnučkou dobrodruha. Všetko sa zmenilo, keď dostala na 50-tku darček – cestu na Madagaskar. Žije v americkom Bostone so svojím českým manželom a nevzdáva sa myšlienky, že Boston raz bude mať české a slovenské centrum.
Estera sa narodila v Ostrave, no ako polročná sa s rodičmi presťahovala do Košíc. Východoslovenské železiarne im totiž ponúkali skvelé pracovné príležitosti. V metropole východu prežila Estera detstvo a mladosť. Odmalička sa učila po anglicky, s kamarátkou Dankou hrali hádzanú, na zájazdoch vždy bývali spolu a dodnes ostali najlepšími kamarátkami. Často sa rozprávali o tom, že Estera chcela ostať doma, vydať sa a mať deti, kým Danka túžila cestovať, a ak by sa vydala, malo to byť niekam do zahraničia, učila sa viacero jazykov – angličtinu, francúzštinu, neskôr španielčinu.
„Počas vysokej školy prišla možnosť vycestovať do kapitalistickej krajiny, mohli sme si vybrať a ja som chcela Anglicko alebo Ameriku,“ začína rozprávať svoj príbeh Estera Mlch. „Do Ameriky nechcel každý, lebo boli drahé letenky, môj otec v tom čase predal rozostavaný dom. A keďže mal porážku a vedel, že je nad jeho sily pokračovať, kúpil auto a každému z detí dal 20-tisíc korún. Brat si kúpil farebný televízor, väčšina ľudí mala v tom čase ešte len čiernobiely, druhý brat si kúpil jednoizbový byt a ja letenku z Prahy do New Yorku.
Za veľkou mlákou
Mladá Estera prišla do veľkého sveta s 300 dolármi na tri týždne pracovať do Belmontu vo Vermonte za stravu a ubytovanie.“ Cestovala som sama Greyhoundbusom krížom-krážom po USA, autobus bol niekedy aj mojím hostelom. Predĺžila som si najprv turistické víza na ďalších šesť mesiacov a potom som požiadala o študentské víza. Zúčastnila som sa na ďalšom programe v Bostone, a to Reverse Peace Corps.” Estera bola už vtedy komunikatívna, stretla sa so sestrou J. F. Kennedyho Eunice Kennnedyovou Shriverovou, ktorá jej napísala venovanie. Píše v ňom, že dúfa, že budú o nej počuť v pozícii lídra pre Československo. Stalo sa – Estera je prezidentkou a predsedníčkou Českého a Slovenského združenia. V roku 1990 dostala spoločne s Charlesom Hutchisonom z Ghany ocenenie mesta Boston a kľúč od mesta.
Medzičasom stretla budúceho českého manžela, vydala sa v roku 1993, v roku rozdelenia Československa, a ostala v Amerike. „Slávek už od 15-tich rokov túžil žiť v USA a emigroval cez Anglicko, kde strávil tri roky,“ prezrádza o svojom manželovi Estera. „Kamoška Danka sa namiesto zahraničia udomácnila najprv v Prahe a potom v Bratislave, vydala sa, má deti, čiže dievčatá sme si vymenili osudy.“
Na rodnú zem nezabúda
Estera vyštudovala strojársku fakultu, odbor ekonomika a riadenie strojárskej výroby v Košiciach a vo svojom novom domove sa zdokonalila v ekonomike a pracuje s manželom v oblasti realít ako účtovníčka, rentierka, v údržbe domov či prerábania bytov. „Popri svojej práci sa venujem zbližovaniu českej a slovenskej komunity v Bostone, založila som s priateľmi česko-slovenské združenie, organizujeme pre nich rôzne podujatia, dožinky, prednášky, plesy, pozvala umelcov z oboch republík – napríklad Petra Nagya, Mekyho Žbirku, Olympic, Lenku Filipovú, Čechomor,“ približuje nám svoje mimopracovné aktivity sympatická Estera Mlch. „Teší ma, že sa do aktivít zapájajú aj mladí potomkovia Čechov a Slovákov. Máme českú a slovenskú jazykovú školu, kde si prenajímame priestory, chodí tam okolo 42 českých detí a asi 16 slovenských. Sú to deti zmiešaných americko-československých manželstiev. Je to moja srdcovka“.
Esteriným cieľom je získať pre komunitu budovu, ktorá bola v Bostone predaná po druhej svetovej vojne, teda takmer pred osemdesiatimi rokmi. „Ak to nedokážem ja, tak neviem kto,“ zamýšľa sa nahlas nad smelým plánom Estera. „Asi preto som zostala v USA, aby som splnila toto poslanie, potom sa môžem vrátiť na Slovensko. Toto ma tu však drží, hoci sa mi niektorí ľudia smejú, ja to dokážem. Nikdy sa nevzdám tejto myšlienky.“ Estera napísala text k pesničke Kde je môj domov, ktorú skomponoval Juraj Holoda, ďalší pokrvný potomok Mórica Beňovského. Dokonca ju naspieval zbor Piarissimo z Trenčína, ktorý Estera pozvala na vystúpenie do Bostonu a New Yorku v decembri 2019.
Dobrodružná po predkovi
Srdcovkou Estery je však aj jej rodinný predok – dobrodruh Móric Beňovský a už z predchádzajúcich riadkov je jasné, že niečo z jeho dobrodružnej krvi podedila. Bola na všetkých kontinentoch sveta vrátane Antarktídy. „Za Móricom som cestovala nielen na Madagaskar, bola som aj v Japonsku, vo Francúzsku, na Slovensku a v Maďarsku,“ prezrádza o svojej vášni k Móricovi dobrodružná Estera.
„Žiaľ, covid mi prekazil cestu na Kamčatku. Občas sa mi smejú, koľko praprapra je pred mojím menom v súvislosti s menom Móric Beňovský. Môj dedo bol piate, mamička šieste a ja som siedme pokolenie po tejto zaujímavej postave našich dejín. Som pokrvná príbuzná, ale nie som jediná, stretáva sa nás okolo 30, ale je ich podstatne viac. Moja mamička už nežije, ale zo šiesteho pokolenia žije v Prahe 92-ročná teta. Bol to práve starý otec Gustav Mariassy, ktorý o tom hovoril, že sme potomkovia Mórica Beňovského, ale ako dieťa som tomu nepripisovala význam. Keď som mala asi deväť rokov, starý otec zomrel, moja mamička zdedila obraz vnučky Mórica Beňovského, ktorá sa volala Terézia Szatmáry, potom vydatá Ujházy – zomrela v Iowe, bola som v tej časti Ameriky minulý rok. Neskôr som obzvlášť rada pripomínala, že som potomkom Mórica Beňovského, i keď som skôr žartovala.
Cesta na Madagaskar
Keď Estera oslavovala päťdesiatku v Bostone, pozvala asi 120 ľudí a ako darček od nich dostala cestu na Madagaskar. Vtedy si uvedomila, koľko vecí o svojom slávnom predkovi ešte nevie, hoci dobre pozná seriál Vivat Beňovský. „Samozrejme, tam to bolo mnohé prikrášlené, rovnako ako v muzikáli, ktorý som si po rokoch bola pozrieť,“ opisuje svoju púť po stopách výnimočného predka Estera Mlch.
„Skontaktovala som sa s Vladimírom Dudlákom, ktorý je riaditeľom Združenia Mórica Beňovského, a ten ma zas skontaktoval s pánom Miroslavom Musilom, ktorý vedie Občianske združenie Mórica Beňovského. Povedala som im, že v roku 2016 sa chystám na Madagaskar a najala som si aj firmu na polovicu trojtýždňového pobytu, ktorá mi pomohla orientovať sa a naozaj navštíviť stopy môjho slávneho predka. Keď som prvý raz priamo v kúpeľnom mestečku Antsirabe videla nápis Móric Beňovský, bol to pre mňa silný citový zážitok. Pokračovali sme s manželom Slávkom do Morondava a leteli z Antananarivo na severovýchod Madagaskaru, potom autom do Antalahy a neskôr 50 kilometrov, čo trvalo viac ako päť hodín do Capest, Ambodirafie. Zaujímavé bolo, že v tom istom čase bol Vlado Dudlák so svojou expedíciou na Madagaskare a sprievodca, ktorý ich sprevádzal, sa potom ocitol pri nás a ukazoval nám cesty Mórica Beňovského po Madagaskare. Beňovského hrob sa nikdy nenašiel, ale boli sme pri domnelom hrobe, kde aktuálne bola jama, lebo vždy niekto príde, vykope jamu a hľadajú zlato, o ktorom si myslia, že sa ukrýva spoločne s Móricom v hrobe.“
Ocenenie od prezidenta
Estera usilovne sleduje činnosť oboch združení Mórica Beňovského na Slovensku. S Vladom Dudlákom je v kontakte od roku 2016, keď plánovala cestu na Madagaskar. „Zoznámila som sa aj so saleziánom Vladimírom Stuchlým, ktorý mi neskôr ukázal ulicu Beňovského v Antananarive, hlavnom meste Madagaskaru. Snažím sa aspoň trochu podporiť činnosť oboch združení, pretože oni sami venujú v združení veľa času okrem bádateľskej činnosti prekladom kníh, vydávaniu komiksu o Beňovskom. V roku 2019 som bola od Združenia ocenená medailou Mórica Beňovského, a to priamo u prezidenta Rudolfa Schustera. Veľmi si cením aj prácu Miroslava Musila, ktorého výstavu Mórica Beňovského sme mali na štvrtom Českom a Slovenskom gala plese vo Fairmont Copley plaza. Na tom istom mieste som 15. januára 2025 stretla Zdena Cháru a odovzdala knižku Skutočný príbeh grófa Mórica Beňovského od M. Musila a komiks od V. Dudláka. Spoločne s Vladom Dudlákom sme absolvovali niekoľko dobrodružných ciest na Madagaskar a mojou tajnou túžbou je, aby obe združenia spolupracovali. Minulý víkend ma navštívil vnuk Eugena Suchoňa Richard Stilicha a zaujímavosťou je, že jeho starý otec študoval na rovnakom piaristickom lýceu vo Sv. Jure ako Móric Beňovský či Jozef Nižnánsky, Juraj Palkovič ale mnoho iných spisovateľov.
Richard Stilicha organizuje v USA a Kanade množstvo kultúrnych podujatí s českými i slovenskými umelcami a rovnako plesy. Aktuálne pracuje na dokumente o J. A. Baťovi, ktorého vnuk John Nash žil neďaleko Bostonu,“ uzatvára Estera.
3
