Múmie priťahujú fantáziu ľudí už tisícky rokov. Prirodzene, najznámejšie múmie pochádzajú zo starovekého Egypta, avšak uchovávaním ľudských pozostatkov sa zaoberali kultúry po celom svete a niektoré Egypťanov predbehli o celé tisícročia. Existujú však aj múmie, ktoré vznikli náhodou a pre vedcov sú absolútnym pokladom. Počuli ste už o múmiách z bažín či ľuďoch doslova zamrznutých v čase?
Múmiou nemožno označiť akékoľvek telo zomrelého človeka. Na rozdiel od kostry alebo fosílie si múmia zachováva časť mäkkých tkanív najčastejšie kožu, ale niekedy aj orgány a svaly. Tento spôsob uchovania môže byť náhodný vďaka priaznivým podmienkam, keď nemôžu telo rozložiť alebo cieleným zásahom človeka, napríklad mumifikáciou.
Ľudia v minulosti používali často metódu sušenia, napríklad slnkom, ohňom, dymom alebo chemikáliami. Telo však možno umiestniť aj do prostredia pod bodom mrazu alebo do prostredia bez kyslíka, napríklad do rašeliniska.
Náhodné mumifikácie
Niektoré z najznámejších múmií vznikli náhodou. V roku 1991 našli nemeckí horolezci telo zamrznuté na vrchole ľadovca neďaleko rakúsko-talianskej hranice. Policajti a súdni experti, ktorí prišli na miesto, si spočiatku neuvedomili, ako dlho je objavený muž mŕtvy, hoci mal na sebe plášť z trávy, luk a šípy a topánky upletené z trávy. Neskôr rádiokarbónové datovanie určilo, že „Ľadový muž“, známy aj ako Ötzi, zomrel niekedy medzi rokmi 3350 a 3300 pred našim letopočtom, čím sa stal najstaršou dobre zachovanou múmiou na svete.
V roku 1972 našli lovci dobre zachované ľudské telá v opustenej osade Qilakitsoq v Grónsku. „Grónske múmie“ zomreli asi pred 500 rokmi. Boli medzi nimi šesťmesačné dieťa, štvorročný chlapec a šesť žien rôzneho veku, pri ktorých ležalo 78 kusov oblečenia, väčšinou z tulenej kože. Telá boli chránené skalou, ktorá sa týčila nad plytkou jaskyňou. K prirodzenej mumifikácii došlo vďaka mrazom a suchému, vysušujúcemu vetru.
Mnoho tiel bolo v priebehu rokov odkrytých aj v rašeliniskách severozápadnej Európy. Je to prostredie, do ktorého nepreniká kyslík a je prirodzene kyslé, preto napomáha uchovaniu tiel, ktoré majú typický hnedý, kožovitý vzhľad. Najstaršie „múmie z močiarov“ pochádzajú z doby železnej, teda z obdobia medzi rokmi 400 pred n. l. až 400 n. l. a boli keltskými alebo germánskymi súčasníkmi Rimanov. Je zvláštne, že mnohé z múmií nájdených v európskych močiaroch vykazuje dôkazy o násilných úmrtiach. S podrezanými hrdlami a rozbitými lebkami boli títo jedinci zrejme rituálne obetovaní.
Tollundský muž
Spomedzi tiel z močiarov je mimoriadne slávny tzv. Tollundský muž, ktorého našli v Dánsku v roku 1940. Nádherne zachovaná múmia patrí mužovi, ktorý žil v dobe železnej, približne medzi rokmi 405 až 380 pred n. l. Pred smrťou zjedol jačmennú kašu a ryby a potom ho udusili. Vedci sa domnievajú, že jeho smrť bola súčasťou rituálnej obete, pretože bol uložený na odpočinok vo fetálnej polohe, s očami a ústami starostlivo zatvorenými. Väčšina ľudí v tomto časovom období bola spopolnená.
Múmie z Číny
Pri Hodvábnej ceste v Tarimskej panve v púšti čínskej Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang objavili vedci stovky ľudských múmií. Prekvapivý bol nielen ich vzhľad, ale aj okolnosti ich pochovania, ktoré sa v danej oblasti nevyskytovali.
Múmie pochádzajúce z obdobia medzi 2 000 pred n. l. až 200 n. l. mali „západné“ črty a nosili farebné vlnené oblečenie. Boli pochované spolu s hovädzím dobytkom, ovcami a kozami, ale aj pšenicou, jačmeňom a domácim syrom. Po smrti ich uložili do rakiev v tvare člna, ktoré boli pokryté kravskými kožami.
Vďaka genetickej analýze niektorých tiel sa zistilo, že múmie boli priamymi potomkami starovekých severných Euroázijcov – skupiny lovcov a zberačov, ktorí žili v severnej eurázijskej stepi a na Sibíri.
Južná Amerika drží prvenstvo
Hoci mumifikácia preslávila hlavne starých Egypťanov, ktorí verili, že telo musí byť uchované na večné veky, neboli prví. Na pobreží dnešného Čile a Peru žila kultúra známa ako Chinchorros, ktorá svojich mŕtvych balzamovala už okolo roku 5000 pred n. l. čím Egypťanov predbehla o 2 tisícročia.
Balzamovači Chinchoros mŕtvoly rozobrali, vnútorné orgány chemicky ošetrili, aby sa predišlo rozkladu, a potom kusy znova poskladali. Odborníci rozdeľujú ich múmie podľa farby na červené a čierne a tiež na múmie s obväzmi. Múmie zvykli vyplniť perím alebo vláknami a rôzne ich zdobili parochňami a tvárovými maskami.
O čosi severnejšie žila na pobreží v Palome kultúra, ktorá svojich mŕtvych tiež mumifikovala. Telá ošetrovala soľou, aby zabránila rozkladu. Zomrelého opatrne posadili s kolenami pritiahnutými k hrudi a zopnutými rukami. Telá potom zabalili do trstinovej rohože a pochovali pod podlahu priamo v dome, kde žili.
Múmie z Ánd
Tradícia uchovávania predkov prežila v Južnej Amerike tisícky rokov. Aj Inkovia svojich mŕtvych ukladali do fetálnej polohy a balili do koží či látok a potom umiestňovali do košov alebo ich ukladali pod veľké keramické nádoby. Pochovávali ich s jedlom, oblečením, zlatom a inými predmetmi. Keď však ich ríšu dobyli Španieli, mumifikovanie zakázali ako pohanský zvyk.
Snáď najpozoruhodnejšie múmie Inkov boli nájdené na vrcholkoch vysokých hôr, kde Inkovia prinášali svojim bohom ľudské obete. V priebehu rokov sa vysoko v Andách našlo asi 115 týchto obetných múmií. V roku 1995 Dr. Johan Reinhard narazil na telo mladého dievčaťa, na vrchole hory Ampato. Dostala meno Juanita a je najzachovalejšou múmiou Inkov, aká bola kedy objavená. Telo bolo zabalené do jemných textílií, zachovali sa nielen jej nádherné dlhé čierne vlasy alebo zlaté a strieborné sochy, ale aj vrecia s obilím a mnoho ďalších darov.
Okolo celého sveta
Metódy balzamovania zvyčajne odrážajú nástroje a materiály dostupné pre danú kultúru. Napríklad Aleuti, ktorí žili na Aleutských ostrovoch pri pobreží Aljašky, mumifikovali svojich mŕtvych tak, že im odobrali orgány a dutinu vypchali suchou trávou. Telo potom zviazali v podrepe a sušili na vzduchu. Keď bola múmia suchá, bola zabalená do niekoľkých vrstiev nepremokavej kože a tkaného oblečenia a umiestnená do teplej jaskyne, buď visiaca zo stropu, alebo ležiaca na plošine. V jednej aleutskej jaskyni vyhrievanej sopečným teplom našli archeológovia viac ako 50 múmií starých 250 rokov s mnohými predmetmi, ktoré používali počas života. Živí chodili mŕtvych navštevovať v pohrebných jaskyniach, hlavne aby sa s nimi poradili pred lovom, prinášali milodary. V jaskyniach sa však našli aj dobre zachované ľudské obete, ktoré boli jednoznačne obetované, pričom išlo zrejme o otrokov.
V Papue-Novej Guinei balzamovači uchovávali mŕtvych dymom, zakrývali ich ochrannou vrstvou hliny a vynášali ich na lešenie s výhľadom na ich dediny. Mumifikáciu poznali aj severoamerické kmene, napríklad Anasaziovia. Ich múmie boli datované zhruba okolo roku 100 nášho letopočtu, pričom boli zabalené v kožušinových a kožených prikrývkach v jaskyniach a skalných dierach. Mnohé z týchto múmií boli nájdené v nových sandáloch, pravdepodobne na použitie v budúcom živote.
3
