K slovu, ktoré je základom herectva, mal František Kovár (77) blízko už ako malý chlapec, od útleho detstva pôsobil v rozhlase. Skvelý herec s úžasným hlasom a ľubozvučnou slovenčinou sa na vysokú školu dostal bez maturity, pretože na umeleckých školách bola možná výnimka. Navštevoval divadlo, ktoré viedol Gustáv Valach († 81). Ten sa o ňom vyjadril ako o veľkom talente. Skúšky František Kovár urobil a v šestnástich rokoch bol už prvákom na VŠMU. Školu ukončil v roku 1967 a v SND účinkuje päťdesiatu prvú sezónu.
Keď sme si dohovárali termín na rozhovor, povedali ste mi, že sa musíte pozrieť do diára. Máte veľa práce?
V divadle mala premiéru hra Odliv, mimochodom, bola úspešná. Mám tam monológ: „Cudzie nechceme, svoje si nedáme.“ Je to o odlivoch, ja jediný mám tému prílivu. Ide o zvláštne písaný text v metaforách a priznám sa, pred predstavením si už musím opakovať texty, čo som v mladosti nemusel (úsmev). Robil som aj nejaké dabingy, ale je to teraz také pohodové. S Miroslavom Lutherom som dotočil film s názvom Spiaci účet, ktorý bude mať 15. apríla premiéru. A ešte môžem povedať, že v divadle máme všetky predstavenia vypredané, čo je pre hercov vždy veľká satisfakcia.
Čo vás priviedlo k myšlienke stať sa hercom?
Prišlo to spontánne. Zúčastňoval som sa na recitátorských súťažiach, neskôr som účinkoval v Divadielku za Rampou, kde ma objavil herec Gustáv Valach. Potom som sa prihlásil na VŠMU a prijali ma. Tak sa to pomaly odvíjalo ako nitka z klbka, postupne som navliekal korálky jednotlivých postáv v divadle, vo filme...
V roku 2012 ste dostali Cenu literárneho fondu za celoživotné dielo. Odvtedy uplynulo 12 rokov a vy si stále zapisujete do kalendára, filmovanie, divadelné predstavenia, dabing, televízne účinkovanie v seriáli Nemocnica...
Prekvapili ste ma, že je to už dvanásť rokov! Niekedy ceny za celoživotné dielo predbehnú vekový priemer, som rád, že si ju môžem toľké roky užívať. Áno, stále pracujem, uvidíme, dokedy vydrží tento herecký entuziazmus. Prichádzajú priebežne nejaké zaujímavé ponuky, teraz som napríklad dostal scenár k novej slovenskej rozprávke, čo ma veľmi potešilo. Milujem rozprávky, počúval som ich ako chlapec, najmä povestnú tetu Vieru Bálintovú. Pred správami v rozhlase som sedel s uchom pri rádiu. Neskôr, už ako herec, som mnohé rozprávky nahovoril, čítal som ich v rozhlase. Vždy som si rád v rozprávke aj zahral. Teraz si zahrám postavu lekárnika Františka, bude tam aj zázračné jabĺčko. Napokon od jabĺčka sa odvíja mnoho vecí – spomeňme Evu v raji, ako zahryzli s Adamom do zakázaného jablka, ale toto bude trošku iné.
Máte niektorú špeciálne obľúbenú rozprávku?
Miloval som rozprávky, ktoré rozprával Jožko Kroner, tu si dovolím spomenúť, že som bol v marci v jeho rodnom Staškove pri príležitosti nedožitých stých narodenín. Staškovania sú naňho nesmierne hrdí. Ale aby som odpovedal na otázku – nemám konkrétnu obľúbenú. V rozprávkach, na rozdiel od života, víťazí dobro nad zlom. Ľudstvo dnes, bohužiaľ, všeobecne nemá rozprávkové obdobie, preto nám rozprávky treba, aby sme verili v dobro, ktoré zvíťazí.
Zvykli ste čítať rozprávky aj svojím štyrom vnúčatám?
Keď som práve nehral, samozrejme, že som im čítal. S manželkou si hovoríme, že vnúčatá, to je požehnanie. Medzi vnučkami máme dve Zuzky, 12- a 18-ročnú, lebo syn Miško nevedel, že druhý syn Martin sľúbil babke, Dankinej mamke, ktorá sa volala Zuzka, že dá dcére meno po nej. V rodine Kovárovcov bolo veľa Františkov, ja som zdedil meno po otcovi a starom otcovi, bratranec je František, aj jeho otec. Keď niekto zakričal: František!, všetci sa postavili. Danka mi hneď povedala, že ak budeme mať deti, žiaden František nebude (smiech).
Ceny ste dostali aj za dabing a hrdíte sa Krištáľovou ružou za recitáciu. Myslíte si, že by dnes zaujala ľudí Nedeľná chvíľka poézie – televízna relácia, ktorú v minulosti sledovali diváci?
Poézia je vyjadrenie života v skratke a televízni diváci sa pri pozeraní spomínanej relácie kultivovali. Je obdivuhodné, ako sa dá prostredníctvom poézie na malom priestore vyjadriť myšlienka, postoj, emócia... Nie každý ma takýto dar. Dnes je iná doba, všetko je rýchle. Veľa mladých ľudí nepozerá televíziu, nie je pre nich zaujímavá. Pozrú si filmy v počítači, na rôznych platformách, ktoré ich zaujímajú. Napriek tomu si myslím, že poézia by si našla svojich divákov.
Ako vnímate popularitu, pristavujú vás ľudia na ulici?
Je to veľmi milé, ak mi niekto povie, že bol v divadle, videl predstavenie, páčilo sa mu. No zažívam krásne chvíle aj s manželkou, ktorá bola vynikajúcou lekárkou, a predstavte si, ideme po ulici a pre mňa neznámy človek sa pristaví, pozdraví nás oboch. Potom povie – pán Kovár, ste skvelý herec, ale ja som bol pacientom vašej manželky a takú úžasnú doktorku už viac mať nebudem. Ona sa naozaj pre pacientov obetovala, niekedy sa potrebuje pacient vyrozprávať a ona bola v tomto veľmi empatická, pacienti ju milovali. Prijímam s pokorou, že žijem s takouto úžasnou ženou, ktorá sa obetovala aj pre rodinu, ale dokázala sa obetovať aj pre pacientov. O to viac ma teší, že má pokračovateľa – syna, ktorý je lekár a stretávame sa s podobnými vyznaniami aj na jeho adresu.
Vlani ste s manželkou oslávili 50 rokov spoločného života, bola špeciálna oslava?
Skôr tak rodinne. Stretli sme sa, pospomínali, pofotili sa spolu a život beží ďalej. Žiť s hercom nie je ľahké, preto som vďačný, že som stretol Danku. Kedysi som mal veľa práce, vždy, keď som šiel nakrúcať mimo domova, práve vtedy ochorel niektorý zo synov. Manželka obetovala prácu lekárky a 12 rokov učila na fakulte, aby sa mohla viac venovať synom. Popritom ďalej študovala, napokon skončila ako primárka. Mala na starosti veľa lekárov aj pacientov, ktorí ju uznávali. Je to poklad, tá moja Danka.
Je výhoda mať doma lekárku?
Určite! Mám takú príhodu – raz v lete som trhal v záhrade burinu. Boli vtedy veľké horúčavy. Akosi som si neuvedomil, že mám horúčku. V noci som mal zvláštny sen, že mi naťahujú ruku na kríž – pribili mi jednu aj druhú ruku. Vtedy mi niečo prasklo v hrudi, a to ma zobudilo. Cítil som, že sa mi zle dýcha, ale nechcel som rušiť manželku a odišiel som spať do vedľajšej izby. Ráno ma tam našla a hneď zareagovala – vraj som nejaký bledý a že prečo spím v inej izbe. Vysvetlil som jej, že som sa necítil práve najlepšie, tak som odišiel do vedľajšej izby. Chystal som sa ísť dopoludnia kúpiť broskyne, ale Danka mi prikázala, že sa musím najprv zastaviť u nej v ordinácii.
Poslúchli ste?
Musel som! (smiech) V nemocnici ma vyšetrili a zistili, že som v noci prekonal infarkt. Naložili ma na invalidný vozík, že ma rovno odvezú na JIS-ku. Ja hrdina som sa bránil: „Do nemocnice som prišiel po svojich, tak pôjdem po svojich aj na JIS-ku!“ Vtedy manželka zavelila: „Pacient Kovár, sadnite si na vozík, alebo mi podpíšte reverz!“ Bez slova som poslúchol. Našťastie všetko dobre dopadlo. Samozrejme že aj dnes, keď sa necítim úplne komfortne, poviem manželke alebo synovi, ktorý je mojím ošetrujúcim lekárom.
Syn je prísny lekár?
Nemám žiadnu protekciu, musím absolvovať všetky prehliadky. Keď som dokonca požiadal o predĺženie povolenia jazdiť autom, musel som poctivo absolvovať všetky potrebné testy, žiadna rodinná úľava, syn to odfajkol, zatiaľ bolo všetko v norme.
Život s hercom vraj nie je jednoduchý, aký je však život s lekárkou?
Lekári sa, rovnako ako herci, musia celý život učiť, preto som aj jej nechal priestor na sebarealizáciu. My herci si nepodarený záber zopakujeme, ale lekári majú len jednu “ostrú“. Známi sa mojej manželky vypytovali, či na mňa nežiarli, keď sa bozkávam alebo hrám milostnú scénu a Danka reagovala so smiechom: „A môj manžel by mal žiarliť na pacientov, ktorých vyzlečiem?“
Manželka má pokračovateľa – syna lekára. Ako to u vás vyzerá s herectvom? Bude pokračovateľ?
Staršia vnučka Zuzka si veľmi obľúbila divadlo a možno sa vydá týmto smerom ako režisérka či dramaturgička. Píše skvelé básne i prózu, možno by uspela ako scenáristka. Jej sestra Hanka zase skladá pesničky, obe pekne spievajú, hrajú na klavíri, Hanka chodí aj na gitaru. Baví ich to bez ohľadu na to, že som herec. Zuzka má umelecké videnie, komunikuje so mnou, čo sa jej páči či nepáči na divadelnom predstavení. Manželka má zase skvelú pamäť, rovnako aj Martin sa musel veľa učiť. Skončil právo, a potom si urobil aj ekonómiu. Vnuk David je zase skvelý v počítačoch, 12-ročná vnučka Zuzka hrá šach. Všetky vnúčatá ovládajú svetové jazyky – angličtinu, nemčinu. Manželkin otec hovoril ôsmimi jazykmi. Uvidíme, kam ich to zavedie.
Žijete v manželstve už polstoročie a o svojej žene hovoríte, akoby ste sa do nej zamilovali len včera. Existuje recept na šťastné manželstvo?
Je to tak trochu vo hviezdach, že stretnete človeka, pri ktorom preskočí iskra. Ale potom v manželstve si treba veľa vecí odpustiť, niečo treba prijať s pokorou. Dôležité je dávať partnerovi stále najavo, že ho máte radi, občas povedať – ľúbim ťa, spontánne pobozkať, pohladiť, z času na čas prísť domov s kyticou kvetov... Manželstvo aj po rokoch potrebuje podobnú “výživu“. Niekedy aj zahrmí, ale potom sa vyčasí. Láska popri zdraví je naozaj veľmi, veľmi dôležitá.
Zdroj foto: gt, ancn, tv markíza, tv joj
7
