Ady Hajdu (60) žiari na divadelných doskách, filmovom plátne i televíznych obrazovkách už viac ako 40 rokov. Jeho herecká cesta sa začala v trnavskom divadle a od roku 1990 je členom Divadla Astorka Korzo´90. Jeho oficiálne meno je Vladimír, ale dnes ho tak už nikto nevolá. V aktuálnom seriáli Dunaj hrá šarmantného bonvivána, vo filmoch je to pestrý vejár rôznych charakterov. Za manželku si vybral silnú ženu a silnými ženami je obklopený aj v divadle.
Aktuálne hviezdite v seriáli Dunaj, k vašim službám ako Ernest Almásy. Aké bolo naskočiť začiatkom roka do “rozbehnutého vlaku“?
Je to veľká zodpovednosť, pretože seriál rok a pol veľmi úspešne funguje. Chvíľku som sa bál, aby som to nepokazil, aby som doňho zapadol. Aby som veľmi netrčal, ale aby som nebol ani “pod“. Samozrejme, nie je to iba moja práca, je to práca scenáristov, režisérov a producentov, oni o tom rozhodujú. Som šťastný, že keď som vošiel do šatne, stretol som tam Emila Horvátha, ktorý bol môj pedagóg. Volali sme ho Don Emílio a keď sme sa vyobjímali, povedal mi: „To je super, že už aj moji žiaci zostarli!“ (smiech). S ním sa fantasticky hrá. To, akú má on v sebe noblesu, aký je múdry...
A čo iní kolegovia?
Málokto vie, že s mojou seriálovou dcérou Kristínou Svarinskou máme aj, takpovediac, rodinné zázemie. S jej otcom sme spolu niekedy kočíkovali malú Kristínu a popíjali sme pritom víno. Takže ju poznám od plienok, mohla by byť aj reálne moja dcéra. Ďalším paradoxom je, že keď moja žena začínala robiť v Slovenskej televízii, tak jej šéfom bol Svarinský... A keď som zbadal Zdenu Studenkovú, s ktorou sme ešte mesiac predtým boli spolu v jednej posteli v Profesorovi, tiež ma to veľmi potešilo. Lebo ako všetci, aj ja keď som bol mladý, bol som do nej zamilovaný. Čiže prišiel som vlastne do domáceho prostredia, medzi profesionálov a veľmi šikovných ľudí zo štábu i produkcie. To “šliape ako hodinky“. No a podľa reakcií divákov zisťujem, že sa im seriál veľmi páči.
Máte svoju postavu rád, stotožňujete sa s ňou v niečom?
Áno, v nadhľade. Nič nám nezostáva, len humor a nadhľad, lebo inak by sme sa všetci zbláznili, ak by sme všetko brali vážne. Nielen teraz, ale aj v ťažkej dobe, ktorá vtedy bola, je humor veľmi potrebný, aby odľahčil tú katastrofálnu situáciu. Pamätám si časy za komunizmu či “mečiarizmu“, kedy nás humor zachraňoval. A v dnešnej dobe nás tiež zachraňujú humor a nadhľad, lebo tou láskavosťou a humorom oni nevedia bojovať.
Vedeli by ste žiť v časoch grófov?
Áno, ale musel by som byť gróf !(smiech). Šarm je dedičný a nedá sa preniesť. Keď aj dáte niektorému kolegovi oblek, stále bude z neho trčať slama. Čiže v seriáli som gróf, ktorý je zároveň gambler a všetko prehral v kartách. Ten bonviván v ňom stále zostal, len hráčska vášeň ho priviedla o majetky. Charakter postavy je akousi protiváhou drámy, ktorá sa odohráva v pozadí, aby si diváci mohli trošku oddýchnuť. Takže ja si len držím svoju postavu, aby nebola príliš “vystrelená“, ale hľadám v nej aj motívy, prečo je taká. Že vo svojom vnútri je vlastne tiež nešťastná.
Šarmantný muž hrá šarmantného grófa. Máte aj vy nejaké bohémske sklony?
Áno, prežil som také časy. (smiech) Chvalabohu som ich prežil, lebo kedysi zamlada, keď som nemal rodinu, bohémske sklony fungovali. Všetky peniaze, ktoré sme zarobili, sa aj zázračne minuli, ale spomienky zostali. To bohémstvo proste vo mne je. Teraz ho mám ale potlačené, lebo všade sú kamery, všade ťa niekto fotí, všade ťa snímajú. Takže niekedy som bohémsky akurát v záhrade v Lozorne. (smiech)
A čím sa to prejavuje?
Šarmantne si odtrhnem paradajku a zapijem ju červeným vínom.
V seriáli Dunaj hráte na husliach. Viete na nich naozaj hrať alebo na nejaký iný hudobný nástroj?
Vôbec nie. Snažím sa niekedy spievať, lebo máme kapelu Trezor a viem jednu pesničku. Kedysi som ju spieval v trnavskom divadle. Milan Lasica napísal pesničku Valutový cudzinec pre Divadlo Jána Palárika v Trnave a my sme ju spievali. Volalo sa to Hotel Európa, kde Lajko Moravčík prišiel ako valutový cudzinec z Nemecka. Ja som ju s Luknárom spieval prvý, a potom ju všetci prebrali. Spievam ju síce zle, ale zase s veľkou energiou.
Ste otcom seriálovej Kláry, ale prišili ste o majetok, to sa môže stať komukoľvek a kedykoľvek. Viete si predstaviť, že by z vás bol zrazu bezdomovec?
Neviem si predstaviť, že by som sa ocitol v takej situácii. Ale veľa ľudí, ktorých poznám, nedopadli dobre. Niekedy ich o majetok pripravia sny, niekedy aj choroba. Mal som v okolí aj ľudí, ktorí dopadli zle. Ale ja mám takú dobrú, múdru ženu a také múdre deti, že niečo také by určite nedopustili.
Kedy sa s vami osud najviac zahral v živote?
No… keď človek ochorie a stiahne sa do zákulisia, uvedomí si, že sme tu veľmi krátko. Dlho budeme mŕtvi, povedal môj kamarát. A predstavte si ľudí, ktorí šíria nenávisť a zlobu a toto je ich životné poslanie. To sú smutné osudy. Veď aj oni budú žiť len chvíľu. A zostane po nich len svinstvo. Hoci niektorí už boli na prahu života a smrti, aj tak si to neuvedomili. Je mi ich ľúto.
Máte v sebe ešte dosť entuziazmu a životnej energie alebo už nechávate život iba tak tiecť?
Nie, stále fungujem. Ináč by som nemohol hrať divadlo, ktoré je pre mňa aj jeden zo zmyslov života. Teraz sme mali veľmi ťažkú premiéru inscenácie Príbehy tuláka po Slovensku. Milan Šimečka napísal svoje dojmy z cesty, ktorú prešiel, keď začala vojna na Ukrajine. A Ďuro Nvota s našou dramaturgičkou Andrejkou Dömeovou sa rozhodli, že z toho spravíme divadlo. My nesúdime, čo si majú ľudia myslieť. My len ukazujeme ľudí, ktorých postretal, a nech si každý vyberie. Na púti, ktorú ten tulák prešiel, je istá paralela so životom, aký dnes žijeme. Že jediný zmysel, ako prežiť, je hľadať v ľuďoch dobro, nič iné nám nezostáva. Bolo to veľmi náročné, lebo robiť cestopis v divadle... Prvýkrát sme s Nvotom na seba kričali. Pritom on mi dal veľa príležitostí v divadle, vo filme, vzájomnú dôveru sme mali stále. Ale išlo nám o zodpovednosť kvôli autorovi, lebo ho poznáme... tak sme to chceli urobiť ako najlepšie vieme. Ale chvalabohu ľudia chodia do divadla, hľadisko je stále plné.
Je s vami pred premiérou doma na nevydržanie?
Vždy! Moja žena je rozumná, takže sa pred premiérou vždy odsťahovala. Zobrala deti, išla k svokre a potom sa po nich vrátil dobrý Adinko. Teraz som bol ale extrémne neznesiteľný. Pýtala sa ma: „Čo ti je, to už mesiac pred premiérou? Veď ja sa na teba dívam, ty sa na mňa dívaš a ty ma nevidíš!“ Bol som úplne neznesiteľný.
Prečo je to tak?
Lebo sa tým trápim a chcem svoju postavu zahrať čo najlepšie. Nie som typ človeka, ktorý robí veci ľahko. A na tomto predstavení nám veľmi záležalo. Divadlo je okamih a ja chcem, aby diváci ten jeden a pol hodinový okamih prežili spolu so mnou.
Vy sa trápite so svojimi postavami, postavy trápia vás a potom vás trápi srdce. Už je lepšie?
Už to mám za sebou, vyriešil som to pred 15 rokmi a chodím len na pravidelné kontroly. Úlohami som sa trápil, veľmi som ich prežíval. Samozrejme, treba ich prežiť. Ale už to treba hrať v jemnom nadhľade desať centimetrov nad zemou.
Čo sa zmenilo, odkedy máte strojček?
Je to hlavne zmena myslenia a životného štýlu, lebo všetko som chcel zažiť, všetko som chcel mať. Rozdával som sa a už sa nerozdávam, lebo niektorí ľudia si to nezaslúžia. Aj kamarátov, ktorých si pustím k sebe, si už vyberám. Niektorých aj vytesňujem, lebo mi odoberajú energiu. Je to aj z politických dôvodov, samozrejme.
K tomu sa ešte dostaneme, ale musíte si alebo museli ste si niečo odopierať?
Nie, je to len zmena myslenia. Neviem vám to vysvetliť, keď nie ste herečka, ťažko sa o tom rozpráva, keď to nezažijete. Aby to ľudia pochopili, poviem, čo ma naučil Milan Lasica: „Nemusíš ty plakať, keď chceš aby ľudia plakali. Musíš sa naučiť hrať tak, aby plakali ľudia, ale ty nie.“ Musíte stáť 40 rokov na javisku, aby ste to dokázali. Ja sa už po javisku nenaháňam, stačí dobre povedať danú vetu a divák vie, čo sa za ňou skrýva. Len k tomu musíte herecky dospieť. Mne to trvalo dlhšie, ale vždy sa teším na každé predstavenie a to je dôležité.
Ale prestali ste fajčiť...
Áno, nefajčím. Voľakedy sa fajčilo všade, vo vlaku, v lietadle, v autách, veď Jaro Filip jednou rukou šoféroval, druhou si šúľal cigaretu a my sme s ním fajčili, lebo aj kto nefajčil, tak vlastne fajčil, lebo v tom aute bolo 5 ľudí, ktorí fajčili... Ale keď mám voľno, chodím relaxovať na golf. Veľmi mi to pomáha, lebo o hru ani tak nejde. Som síce súťaživý typ, ale podstatné je, že som vonku s kamarátmi a že sa zabávame.
S manželkou žijete v šťastnom zväzku už vyše 30 rokov. Prečo práve ona?
Lebo bola iná, než ostatné. Bola tak silná žena, že mi pripomínala moju mamu a moju babku. Vtedy som to ešte nevedel pomenovať, ale vedel som, že je to žena, ktorá má názor a ktorá si tiež vyberá ľudí, s ktorými chce byť... a ona rok so mnou nechcela byť. Musel som asi rok a pol o ňu bojovať. Ja som ju zbadal a povedal som – Bartová, ty budeš moja žena. Ona na to, že „v živote si herca nezoberiem“, lebo robila produkciu a vedela, čo to je. Herci sa vtedy ináč chovali ako dnes, mali požiadavky, hrali na Kolibe, v dabingu, v rozhlase, v televízii a produkční nech sa o nich bijú. Ale ja som podvedome cítil, že toto je moja manželka. Zamiloval som sa a musel som ju presvedčiť, že to myslím vážne. Lebo tiež som sa veľmi jašil predtým. Takého ma poznala, takého jašivého (smiech).
O čom sa najradšej zhovárate s manželkou?
Sú to obyčajné veci. Čo ona zažila v práci, čo som ja zažil, aký máme pohľad na veci... a v podstate nepozerám noviny, názory o politike máme jasné v hlave, čiže nepotrebujem to rozoberať, vlastne ani s našimi kamarátmi. Takže základ sú naše deti, ako sa majú, čo sa im podarilo, že syn dostal vedecký grant na inštitúte vo Viedni, svojou šikovnosťou získal jeden a pol milióna eur a môže robiť vlastný projekt. Tešili sme sa aj my, lebo šťastie mojich detí je pre mňa väčším šťastím ako moje šťastie. Dominika robí v Globsecu, ale rozhodla sa ísť žiť do Bruselu. Oni sú tak slobodní, že môžu žiť všade, to je fantastické.
Máte vy ako otec stále tendencie dávať im nejaké rady?
To som nikdy nerobil. Naše deti sú šikovné. My sme ich vychovávali s láskou a dali sme im najlepšie vzdelanie, aké si vybrali. A to je najväčšia sloboda.
Pre vás bola vzorom a silnou osobnosťou vaša mama, v čom ste vzorom pre svoje deti vy?
Možno je to morálka a hodnoty. Teraz som nominovaný na cenu za film A máme čo sme chceli za rolu otca, ktorý vlastne podpísal spoluprácu s ŠTB a kolaboroval so štátom, aby sa jeho deti mohli mať lepšie. A ja si myslím, že ak by sa niečo podobné dialo teraz, moje deti by boli hrdé na to, že nie som kolaborant, aj keď oni by sa mali horšie. Toto je ten rozdiel.
Stále v nejakej otázke načrieme trošku do tej politiky. Teraz boli prezidentské voľby, ako ste vnímali atmosféru okolo nich?
Ja som robil revolúciu v 89. roku a ten strach, že nás zavrú, tam podvedome bol, ale my sme to robili aj tak. Nosili sme všetky materiály zo študentského hnutia VPN so sídlom v Bratislave do Trnavského divadla a potom ďalej do ďalších podnikov. Vtedy už bola diaľnica, ale my sme išli radšej po dedinských cestách. Keď som vystúpil z auta, tie papiere boli úplne premočené od strachu. Ale strach je dobrý, aby ste boli opatrní. A teraz tie výdobytky západu, za ktoré sme bojovali, máme. Dnes nám ich síce nechávajú, ale berú nám farby. Lebo umenie je sloboda a sloboda je aj vaša fantázia. A keď vám vo vašej fantázii alebo umení zoberie niekto nejakú farbu, že takto nemôžete myslieť, vlastne obmedzuje vašu slobodu. A mám silný pocit, že súčasná koalícia nám obmedzuje slobodu. Berie nám farby. A preto musíme bojovať, aby nám tie farby zostali, aby mohol každý rozmýšľať vo farbách, akých chce.
Ako vnímate, že náš národ je taký rozpoltený?
Keďže moja dcéra bojuje proti dezinformáciam, je to veľmi jednoduché. My sme najhorší v Európe, čo sa týka viery v konšpiračné teórie a hoaxy. Neviem, ako to dá zastaviť. Zrejme jedine tak, že bude iná vláda a bude nám rozprávať pravdu, lebo títo buď nehovoria pravdu alebo sami tým dezinformáciám veria. Čiže keď máte vlastne dezinformátorov, ktorí nám vládnu a ľudia ich ešte podporujú, proti tomu sa ťažko bojuje. Potrebuje to len čas a ľudia snáď pochopia. Nikdy som nerobil kampane, ale teraz som si povedal, že keď presvedčím dvoch ľudí, tak mi to stačí. A dvoch ľudí u nás v Lozorne som presvedčil, tak ja som si svoju úlohu splnil.
Divadlo ale spája ľudí, lebo všetci sa smejú rovnako. Či sú aj divadelníci rozpoltení?
U nás nie. My sme jednotní. Ale diváci nie sú jednotní a to je dobre, že chodia aj takí, ktorí sa smejú na iných veciach. Niektorých to pobúri a niektorí aj odídu, čo vôbec neprekáža. Nemôžeme si všetci myslieť to isté, lebo demokracia je o tom, že máte slobodné myslenie.
Čo o vás ľudia možno hovoria a nie je to pravda?
Ja neviem. Nech hovoria, čo chcú, nech si rozprávajú a vymýšľajú. Keď o mne prestanú rozprávať, budem už mŕtvy. V podstate dva týždne trvá herecká smrť, lebo asi toľko dní treba na to, aby všetky inscenácie preobsadili. A potom zostane už iba spomienka. Ale najdôležitejšie je, aká spomienka po mne zostane u tých najbližších. A ostatní? Na tom vôbec nezáleží.
5
