Sympatický, charizmatický herec František Kovár (78) sa aj dva roky pred osemdesiatkou nemôže sťažovať na nedostatok práce. Hrá v divadle, v seriáloch a aj dabuje. Na prahu nového roka sme sa porozprávali o plánoch na rok 2025 aj o tom, aké boli oslavy prelomu rokov v časoch, keď bol ešte malý chlapec.
S akými plánmi idete do roku 2025?
Príliš neplánujem, aj preto, že veľakrát som zradil samého seba, cítil som sa potom zbabelo. Preto radšej bez plánov niečo urobím a poviem si – to je fajn. Mám však predsa len nejaké priania pre mojich najbližších a neskromne aj pre seba – aby sme boli zdraví, lebo to je najdôležitejšie, a od neho sa odvíja všetko ostatné.
Kedysi ste si dávali predsavzatia? Napríklad prestanem fajčiť?
Jáj, to sme si mnohí dávali takéto „nesplniteľné“ predsavzatia. Pamätám si na situáciu, keď moja manželka, skvelá doktorka, robila vo vojenskej nemocnici a poprosila ma, aby som jej niečo doniesol, že bude v lekárskej izbe. Otvoril som dvere a cez cigaretový dym nebolo doktorov ani vidieť (smiech). Postupne to ubúdalo, prestávalo sa fajčiť tam či inde aj doma. Raz sme boli s manželkou práve v takomto rozpoložení, keď som si dal predsavzatie, že už nebudem fajčiť, mali nejakú bezvýznamnú roztržku a spomenul som si, že v pivnici mám schovanú jednu cigaretu. Tak som sa rozhodol, že si zbehnem dolu zapáliť si. Tak sa mi zatočila hlava, normálne som sa vyľakal, že odpadnem a nik ma tak skoro v pivnici nenájde. Mal som okolo päťdesiatky a bol to impulz, aby som prestal. Bolo by úžasné, keby sa ľuďom podarilo zlomiť v sebe aj zlobu, a tak, ako si dokážu povedať, že nebudú fajčiť, dokázali by sa zaťať a povedať si – od zajtra už nebudem robiť zlo nikomu... To by bolo krásne!
Ako si spomínate na oslavy Silvestra či príchodu nového roka z detstva?
Na Silvestra moji rodičia doslova kazili alkoholický priemer na Slovensku, lebo si dali pohárik vína len symbolicky. V skrini mali fľašu stocku a ja som si z neho uchlipol, ale málo, lebo by zbadali, že chýba. Keď si pripíjali, samozrejme mi naliali trochu vodičky, aby som si s nimi pripil. Dnes je všetko iné, chodievame so synom na vínne cesty, máme veľa dobrých vinárov, a na Nový rok si pripijeme vždy dobrým slovenským vínom.
Máte aj nejaký nezabudnuteľný Silvester?
Ako študenti sme mali cez Silvestra prázdniny, tak sme veselé Silvestre absolvovali aj predtým, aj potom. Na internátoch bolo veselo, ale nejaké nezabudnuteľné opiáše som neabsolvoval. Teraz bývame v Lamači, z každej strany bytu máme krásny výhľad zo siedmeho poschodia na dve strany a tie ohňostroje ma dokážu fascinovať.
V ostatnom období sa zvádza proti ohňostrojom boj, ako to vnímate vy?
Možno ma teraz nebudú mať radi, ale som za... Raz za rok by sa to mohlo dať vydržať, veď je čo oslavovať – že sme sa dožili ďalšieho roka, že nás zase niečo pekné nové čaká...
V decembri ste mali premiéru nového predstavenia na doskách SND – Krvavá svadba. Váhali ste, či ste bez váhania rolu prijali?
Neváhal som, Lorca napísal túto hru veľmi zaujímavo a v SND ju pred rokmi režíroval Jozef Bednárik. Bol som rád, i keď je poňatá netradične v tomto novom prevedení. Boli aj výhrady, ale v konečnom dôsledku to diváci prijali. Verím, že aj v novom roku budeme mať stále plno tak, ako to bolo v tom minulom.
V koľkých divadelných hrách účinkujete?
Mám asi 6-7 predstavení za mesiac, čo je tak akurát. Ako kolegovia sa v divadle máme radi, bez ohľadu na generácie, a keď tam chodí človek rád, nie je žiadna robota náročná.
V decembri odišiel do hereckého neba mím Milan Sládek, ktorý bol vaším pedagógom. Ten pri príležitosti svojich 85. narodením prezradil, že mím vlastne môže účinkovať, kým vládze chodiť. Ako je to s hercami?
Dokedy si herec pamätá, môže byť na javisku, potom by to už bolo komplikované. Samozrejme, postáv v mojom veku už nie je veľa, ale vďakabohu sú. Rád chodím po premiérach aj na tlačové konferencie, lebo novinári sú pre naše povolanie dôležití, pretože počúvať nás, nahrať si to, potom to prácne prepisovať, to môžu robiť len zanietení ľudia.
Okrem divadla ste prehovorili aj na krste knihy Neposeremos, autorky Mariky Studeničovej. Kniha mapuje život herca Gustáva Valacha, ktorý vraj môže za to, že ste sa stali hercom. Ako vnímate podobné knihy?
Čím viac by ich bolo, tým lepšie. Gustáv Valach bol velikán, ktorý nám ukazoval cestu herectva, aj keď bol obrátený chrbtom k divákom, išla z neho obrovská energia. Bol síce nesmierne výbušný ako človek, ale ako herec bol naozaj skvelý a som rád, že o ňom vnikla kniha. Marika to píše veľmi zaujímavo, dá sa prečítať aj za večer, lebo je písaná ľahko, zrozumiteľne a veľa sa dozviete. Pre mňa určil Valach moju životnú cestu, lebo Vierka Richterová mi prezradila, keď som chodil do divadielka hrať, že sa o mne vyjadril ako o veľkom talente. Často sme sa potom stretávali v rozhlase, kde po ňom tiež ostalo veľké dielo. No keď mal zlú náladu, bolo lepšie sa mu vyhnúť.
Vnímate rozdiel medzi herectvom vašej generácie a súčasnej?
Bohužiaľ, v tom našom divadle je taká chybička krásy, ak herec stojí bokom k divákom, nie je dobrá akustika, divák nepočuje kvalitne reč herca. Napriek tomu učíme mladých, že treba hovoriť znelo, artikulovať a zachovávať ľubozvučnosť slovenčiny. Zatiaľ som nezažil, žeby sa niekto urazil, keď sme ho upozornili. Vzťahy sú v divadle skvelé bez ohľadu na generáciu, a to je pre prácu mimoriadne dôležité.
Čaká vás veľa práce v novom roku?
Na Štedrý deň bola odvysielaná rozprávka Čarovné jabĺčko, kde som si zahral lekárnika Františka, čo ma potešilo. S vynikajúcou režisérkou Marianou Čengel Solčanskou som točil film o Štúrovi, kde som si zahral Hollého. Verím, že sa mladá generácia zase niečo dozvie. Okrem toho sme sa s Emilom Horváthom vrátili do deja seriálu Nemocnica, Hanka Lasicová píše tie scenáre veľmi dobre. A ďalej sa uvidí.
Ako vnímate hranie v takomto nekonečnom seriáli?
Vysiela sa to dvakrát v týždni, takže nakrúcanie sa dá zvládnuť a cibrím si pamäť, keďže sa musím učiť nové texty aj niekoľko dní. Ale máme tam borcov, ktorí si to ani nevytlačia, len sa pozrú do tabletu tesne pred skúškou a idú na pľac. Ja si to vytlačím hrubými písmenami, aj sa v noci zobudím, opakujem si texty, takže toto je hlavný generačný rozdiel, ktorý pozorujem.
Rodina vás ešte neodhovára, aby ste prestali hrať?
Je to regulované tým, že postáv v mojom veku nie je veľa, takže ma nemusia odhovárať a pokiaľ si pamätám, doprajú mi to. Ale je pravda, že spoločných chvíľ s manželkou je čoraz viac, ak môžeme, ideme na prechádzku spolu, milujeme zahrať si scrabble, občerstvovať si pamäť. Používame aj slovník slovenského jazyka, polemizujeme, ale nehádame sa.
3
