Jozef Vajda (68) je stále v kurze. Šarmantný herec má na konte nespočetné množstvo úloh, za tú najdôležitejšiu však považuje úlohu dobrého otca a manžela. Svoj život, hoci aj s pádmi, by nemenil a dnes už problémy hádže za hlavu. Teší sa na veselú starobu a v auguste sa chystá oživiť kúpeľné mesto Piešťany humorom a smiechom. Vymyslel a organizuje komediálny divadelný Festival zábavy - Piešťanské zábaly s bohatým programom pre všetky generácie.
Myslíte si, že ste dieťa šťasteny?
Hovorí sa, že deti narodené v nedeľu sú veľmi šťastné. Ja som sa narodil tesne pred dvanástou, takže áno, nemôžem sa sťažovať na život, ani na príležitosti. Môj život je v pohode a snažím sa byť šťastný. Neprikladám smole a nešťastiu veľkú váhu, aj keď všeličo sa v živote môže stať. Ale podľa mňa si človek šťastie i nešťastie do istej miery sám privoláva a vlastne sám vyrába, priveľa sa trápi... Takže som našiel model, že každý deň, keď sa zobudím, som zdravý a môžem ísť do práce, je krásny. Je jedno, ako je vonku, že ma dnes čaká ťažký deň, zvládnem to. Snažím sa pozitívne pristupovať k životu. A mám pocit, že som šťastnejší, než som býval, lebo pred niekoľkými desiatkami rokov som si zbytočne robil problémy. Netreba si ich robiť.
Kedy vám dal život najväčšie zaucho?
Zhruba medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou. V tom období som sa rozhodoval, či vôbec ostanem pri divadle, čo vlastne budem robiť. Chcel som podnikať hneď po revolúcii a až neskôr som si uvedomil, že pravé orechové je to, čo som vyštudoval. Že herectvo je to, čo ma bude živiť a stále živí. Pochopil som to, až keď som dostal prvýkrát za ucho, lebo mnoho vecí z podnikania mi nevyšlo. Rozpadlo sa mi aj prvé manželstvo, vlastne tam bol ten medzník, kde som akože “zavajatal“. Ale asi to tak má byť, posunulo ma to niekam inde, dopredu. Myslím, že teraz je všetko v poriadku a už by som svoj život nemenil.
Ak nie herectvo, aký talent by ste chceli mať?
Vždy som hovoril, že som sa rozhodol dobre. Mal som prihlášku na medicínu, ale určite by som medicínu nerobil. Nie som na to typ. Ale vedel som si predstaviť aj šport. V rodine sme športovali, moji bratia sú vlastne vrcholoví športovci. Ale vyšlo mi to s umeleckou fakultou na prvýkrát, takže sa nebolo treba rozhodovať. Ale šport ako koníček mi zostal a bolo skvelé, že som ho mohol využiť aj pri svojom povolaní.
Akú prácu by ste dokázali robiť aj zadarmo?
Aj zadarmo? Napríklad divadlo (smiech). Ale keby som mal prežiť, tak zadarmo sa nedá robiť nič. Zadarmo môžete robiť len svoje koníčky a hobby. Šport by som robil bez problémov zadarmo. Jazdil by som na koni, rúbal by som drevo zadarmo na chate, aj budem, nepotrebujem na to brigádnikov, takisto kosiť budem zadarmo, lebo ma to celkom baví, ale nechcel by som kosiť celý život.
A keď je možnosť a príležitosť, aj si s bratmi niekedy zahráte tenis?
Ja som sa s tenisom už rozlúčil, mal som dosť veľké problémy s ramenom a rukou. Keď som si ju doliečil a znovu začal hrať, obnovilo sa mi zranenie, takže už 10 rokov tenis nehrám. Robím športy, kde si rozvíjam kompletne celé telo. Ale všetko už robím len pre radosť. Už nesúťažím, nehrám na body ako kedysi, keď som sa pretekal, kto koho porazí. Teraz športujem pre seba, pre moje zdravie, pre potešenie, aby som sa dobre cítil.
Vek je pre herca veľmi citlivá vec. Meryl Streep po štyridsiatke napríklad hovorila, že každý film je pre ňu ten posledný. Ako vy vnímate svoj vek?
Je to tak. Ja si nevšímam, že starnem, že vlastne všetci spejeme ku koncu. Uvedomujem si to niekde vzadu v hlave, ale nedávam tomu váhu, lebo zatiaľ vládzem a fungujem. Veľmi si to nepripúšťam, aj keď viem, že jedného dňa to musí prísť a určite nechcem pobehovať po javisku a pred kamerami tak, že by som nezvládal situácie, že by mi vynechávala pamäť, že by som nevládal chodiť. Bola by to príťaž nielen pre mňa, ale aj pre celé okolie, tak by som nechcel dopadnúť. Takže to uvedomenie, kedy odísť do zaslúženého dôchodku, musí byť veľmi racionálne. Zatiaľ svoj vek necítim a myslím, že ani moje okolie to nevníma, dokonca ma stále obsadzujú a som rád, že dostávam príležitosti, lebo ich v pohode zvládam.
Vaša druhá manželka Júlia vám trochu obrátila život naruby. Boli ste iný predtým a teraz ste iný. Bola to dobrá zmena?
Bola to veľmi dobrá zmena a veľmi dobrá, povedal by som palica na mňa, lebo naozaj neviem, či by sa inej žene podarilo - tak ako sa to podarilo jej - dostať ma do koľají. Ja jej za to nesmierne ďakujem a nesmierne si ju za to vážim. Ako sa vraví - sadli sme si. Nie každý vzťah vyjde, ale druhý pokus mi vyšiel a naozaj by som nič nemenil. Nehovorím už o tom, že je mimoriadne starostlivá, mimoriadne múdra, že mi pomáha v mnohých veciach. Proste je to baba, na ktorú sa môžem absolútne vo všetkom spoľahnúť, je perfektná. Celý život robila financie, je ekonóm audítor, čiže úplne odtrhnuté od môjho povolania, ale vždy inklinovala k umeniu, miluje ho a je šťastná, že teraz má muža, ktorý ju berie na premiéry, no proste jej sa splnil sen, čo je úplne super. Ja zase vôbec neviem robiť s financiami a mám človeka, ktorý sa mi vie o to perfektne postarať.
Takže už možno máte aj recept na dobré manželstvo, šťastný život.
Recept na to v podstate neexistuje.
Ale funguje vám to. Máte tendenciu rozdávať rady? Napríklad dcére...
Nerád radím. Nemám recept, ako sa má žiť, každý na to svojím spôsobom príde sám a mal by prísť sám, vtedy je to najlepšie. Lebo poradiť môžeš - nerob toto alebo rob to takto - ale iba poradiť. Nikdy v živote nechcem nikoho do ničoho nútiť. Pomôcť, poradiť, nasmerovať dobre mieneným slovom je dôležité. Či už vás ten dotyčný vypočuje alebo nie, je jedno. Tiež je jedno, či si zoberie z vašich slov ponaučenie, ale vnucovať niekomu svoj názor je mi odporné, to v žiadnom prípade.
Dcéra Lea tak trochu tiež pričuchla k umeniu, ale nehviezdi na scéne.
Má dve deti, ešte stále je v domácnosti. Myslím, že keď malý začne chodiť do škôlky, začne sa obzerať po svojom pôvodnom povolaní. Niečo píše aj teraz, pracovala na nejakom scenári, ktorý som čítal a na ďalších veciach, ktoré sa mi páčia. Snaží sa. Ona ani nikdy neinklinovala k herectvu. Bola vždy tak trochu introvert.
A niektoré z vnúčat podedilo herecký talent?
No, máme herečku...Vnučka spieva, tancuje, hrá na všetko možné, vyhráva žiacke súťaže v poézii. Je dobrá, sebavedomá, má na to, čiže má absolútny predpoklad ísť v hereckých šľapajach. Vnúčik má len 3 roky, takže ešte to neviem posúdiť. Ale takisto je veľmi talentovaný a čo sa týka hudby, má absolútny sluch. Tvrdí to jeho otec, ktorý je muzikant, takže uvidíme.
Máte vôbec čas byť dedkom?
Nemám. Nemám a ospravedlňujem sa za to. Ale moja dcéra ma ani nenúti, aby som bol dedkom. Vie sa postarať sama. Ale pokiaľ môžem, tak som s nimi väčšinou na chate alebo sa snažím byť cez prázdniny. Ale ja nie som ten klasický typ dedka a asi ani nikdy nebudem.
Vychválili ste svoju manželku, ale aký ste manžel?
Moja žena tvrdí, že som dobrý manžel, tak nechám to na ňu... Nebudem to už prekrúcať. Povedala, že som dobrý, tak som dobrý.
Tak si dajme situáciu, že prídete domov a vidíte doma bordel. Upracete alebo čakáte, kto to urobí?
To ste dali správnu otázku. Na upratovanie som doma ja. Máme síce aj upratovačku, ale ja som absolútny puntičkár. Moja žena zďaleka nemá taký vzťah k týmto veciam. Ja som ten tip-topár, že takto to musí byť, to je moja záležitosť.
V poslednom období ste hrali v mnohých filmoch. Z ktorého ste mali najväčšiu radosť?
Ja som si užil s režisérkou Solčanskou všetky. Teda film Sviňa, aj rozprávku Tri zlaté dukáty. So Solčanskou sa mi veľmi dobre pracuje, takisto s Jakubom Kronerom. Teraz spolupracujem so Zuzkou Marienkovou. Mám šťastie, že si nájdem vzťah k režisérom a priznám sa úprimne, že keby som mal robiť s niekým, kto mi veľmi nevyhovuje, alebo že by sa mi to nepáčilo, tak by som do toho asi ani nešiel. Lebo keď nefunguje chémia, nerozumiete si s tvorcami a s ľuďmi, ktorí spolu pracujú, tak to je len trápenie a ja sa už trápiť nechcem.
Máte aj nejaké maniere pri nakrúcaní?
To sa na Slovensku až tak veľmi nenosí. Nemám, fakt nemám.
Tak to nazvime skôr ako požiadavky.
Určite dbám na dochvíľnosť, aby sa začalo naozaj načas, aby to bolo profesionálne, na tom si potrpím. U nás sú podmienky také, aké sú a viem do čoho idem, keď idem. Nemám vlastný karavan, ani ho asi nikdy mať nebudem. A nemám ani vlastnú maskérku, to sa u mužov u nás až tak veľmi nenosí, ani kostymérku. Je pravda, že s niektorými sa mi spolupracuje lepšie, s niektorými horšie, ale ja sa už poznám za tie roky skoro so všetkými a vychádzam so všetkými veľmi dobre. Špeciálne požiadavky fakt nemám.
Máte teraz veľa práce?
Mám dosť práce, lebo chystám aj festival, čo je naozaj náročné a pohltí to človeka. Robím seriál Bora, chystá sa ďalší seriál pre televíziu JOJ, skúšam v divadle, takže mám toho dosť.
A stúpa s množstvom práce aj vaša nervozita?
Snažím sa tomu vyvarovať, lebo čím ste nervóznejší, tým vám ide robota horšie a nejde od ruky. Treba sa upokojiť a potom všetko zvládate oveľa hravejšie. Nervózny nie som, je to zbytočné. Potom sa kazí všetko, na čo človek siahne.
Prosto, nenosíte si prácu domov.
Nie. Nastavil som sa tak, že koniec - teraz sa nepracuje, teraz sa oddychuje, teraz sa relaxuje, teraz sa nemyslí na prácu. A keď sa pracuje, tak sa pracuje. Hotovo. Človek si musí rozdeliť čas na prácu, rodinu, voľný čas. To musí byť, lebo bez toho ste v jednom kolotoči, máte hlavu v ohni a nič sa vám nedarí. A ani sa nepodarí.
Ako vám vôbec napadlo organizovať divadelný festival a nazvať ho Festival zábavy - Piešťanské zábaly?
Piešťany sú známe bahennými zábalmi. Ľudia tvrdia, že po nich odchádzajú zdraví a ja som si povedal, že to nejak spojím dokopy, že nielen odídeš zdravý fyzicky, ale budeš mať čistú hlavičku, pretože sa budeš smiať, budeš sa baviť a tešiť. Tak som to nejakým spôsobom spojil. Festival zábavy - Piešťanské zábaly. Ešte sa mi to aj rýmovalo. Všetkým sa to zapáčilo, takže to už dnes funguje ako oficiálny názov festivalu.
Máme vôbec toľko zábavy na Slovensku?
Na prvý ročník je komediálnych predstavení zatiaľ dosť. Uvidíme, čo prinesie druhý ročník a ďalšie, lebo festival chceme robiť dlhodobo, nie aby skončil po prvom ročníku. Ale nerátame len so slovenskými inscenáciami, už teraz možno budú aj nejaké české predstavenia. A neskôr možno budeme dovážať aj telesá zo zahraničia. Máme predstavu, že by sme chceli urobiť také piešťanské Benátky, festival európskeho rozmeru.
Zábavy si na scéne užívate zrejme dosť, využívate aj tie zábaly?
Áno, pravidelne chodím do Piešťanských kúpeľov už 40 rokov. Kedysi pani Marína Kráľovičová povedala, že Piešťany udržia človeka pri živote, vysokom veku a naozaj vo fit forme a môžem povedať, že to je naozaj pravda. Piešťany sú zázračné. Voda, bahno, takže kúpele navštevujem a veľmi mi to pomáha.
Kde beriete energiu a entuziazmus? Lebo pripraviť taký štvordňový festival nie je len tak.
Možnože v tých piešťanských zábaloch, v tom bahne... Ale je to aj šport, samozrejme, a po športe relax tohto typu kúpeľov a oddychu. Nedávno som bol v Indii, kde si viem tiež veľmi oddýchnuť. Čiže nejak to kombinujem, aby som načerpal energiu.
Máte nejaké obavy pred festivalom?
Obavy? Verím, že ľudia prídu a viem to aj preto, že po covide začali veľmi chodiť do divadla. Preto som si povedal, že to skúsim. Ľudia sú hladní po kultúre. Jediné - a ani z toho nemám obavu - snažím sa vymodliť si dobré počasie, lebo väčšina predstavení bude pod holým nebom. Keby nám dážď urobil škrt cez rozpočet, bolo by to nepríjemné, ale máme aj suché varianty, Piešťany poskytujú aj možnosť vnútorných priestorov. Ale ja verím, že štyri dni vkuse pršať nebude. Ja som hral na hrade 5-6 rokov Shakespareáky a každé predstavenie sme odohrali. A odohral som ich aspoň 70.
V koľkých predstaveniach si zahráte vy v rámci tohto festivalu?
V rámci festivalu v dvoch. Budú to Lordi s Marošom Kramárom a Petrom Šimunom, a potom to bude predstavenie Lord Norton a sluha James, ktoré hrám s Jurajom Kemkom a Lukášom Latinákom, ktorí sa alternujú. Ale počas festivalu sa v Piešťanoch vystrieda vyše 60 známych hercov a herečiek, ktorí za 4 dni odohrajú viac ako 40 predstavení.
Vy herci hráte radšej v komédiách alebo máte radšej dramatické postavy?
Myslím, že herci radi hrajú v dobrých hrách. Nebohý Milan Lasica povedal úžasnú vetu: Aj v tej najväčšej tragédii musí byť štipka humoru, lebo potom to nemá zmysel.
Ale predsa len tie dramatické postavy, alebo to nazvem ťažké postavy, si nosíte v sebe zrejme ešte dlho po predstavení.
Áno. Moja žena tvrdila, že keď som hral Othela, tak sa so mnou tri hodiny po predstavení nedalo veľmi rozprávať.
Po komédii sa dá?
Po komédii sa dá, určite áno, je to iný žáner.
A ako si predstavujete svoj život, keď si jedného dňa poviete - a dosť! Už nebudem hrať.
Na chate. Oddych. Cestovať, pokiaľ na to budú prostriedky. Ja robím celý život pre to, aby som prostriedky na starobu mal. A chcel by som si užiť veselú starobu. Nie niekde pred televízorom “zaprdený“ v papučiach piť pivo, takto si to vôbec nepredstavujem. Preto robím pre seba a pre svoje zdravie čo najviac, aby som si aj život, keď už nebudem pracovať, užil, aby som ešte vnímal, aby som mohol vycestovať aj v osemdesiatke niekam do zahraničia, byť pri mori a žiť normálny život. Zatiaľ si to veľa dôchodcov na Slovensku nemôže dovoliť, je to, žiaľ, hrozné 33 rokov po revolúcii. Chceli sme dobehnúť najvyspelejšie krajiny a stále to tak nevyzerá. Uvidíme, ale ja sa snažím urobiť všetko pre to, aby som si starobu zabezpečil.
Zdroj foto: anc, tv markíza
4
