Herec Juraj Kukura: Vyškrtli ma z republiky

Herec Juraj Kukura (77) sa dokázal presadiť na medzinárodnom filmovom poli. Ocenenia má v kancelárii, ale nepotrebuje sa s nimi fotiť, ani hrdiť. Oveľa viac ho potešil obraz, na ktorý ho namaľovali deti z Detskej univerzity Komenského, i keď na štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadny rozvoj kultúry Slovenskej republiky je pyšný.

Stretávame sa v deň, keď sa v Divadle Aréna deje smutno-slávnostná udalosť – posledná rozlúčka s mímom Milanom Sládkom († 86), ktorý sa po nežnej revolúcii výrazne pričinil o rekonštrukciu divadla Aréna a roky v ňom pôsobil. Aký ste mali vzťah?

Zaujímavé je, že sme sa poznali desiatky rokov, vyrastali sme na Palisádach, on bol starší ako ja, stretávali sme sa v okolí vtedy Jilemnického školy, dnes školy Dr. Milana Hodžu. Potom som sledoval jeho kariéru, je spätý s Divadlom Aréna podobne ako herec a režisér rakúskeho pôvodu Max Reinhardt. Milan Sládek reprezentoval Slovensko na vysokej umeleckej úrovni

Aké bol vaša prvá reakcia, keď ste pred rokmi dostali ponuku stať sa riaditeľom divadla, predsa len je to trochu iná práca ako herectvo?

Samozrejme som nevedel, čo ma čaká. Ani som netušil, že to budem robiť tak dlho – som tu od roku 2002. V Divadle Aréna je jasne citeľný vplyv zahraničia, a ak na nič iné nebolo dobré, že ma vyštvali a škrtli z tejto republiky, tak vo funkcii riaditeľa mi pomohlo, že som stretával vzdelaných a skvelých intendantov v zahraničí, od ktorých som sa veľa naučil a inšpiroval. Videl som, že divadlo sa robí inak ako u nás, hrá sa tak, aby bol emotívne zasiahnutý divák. Nie je dôležité, aby herec na javisku plakal, ale aby plakali ľudia v hľadisku. Tieto moje skúsenosti viedli aj k Občianskemu cyklu Divadla Aréna, ktorý otvára mnohé témy našej histórie. Aj keď musím priznať, že postom riaditeľa utrpela moja herecká práca.

K riaditeľovaniu patrí kopa administratívy, vyplňovanie štatistík, dotazníkov a umelci príliš nemajú sklony k podobným činnostiam. Ako ste si s týmto poradili?

Mal som a stále mám šťastie na ľudí okolo seba. Na tím ľudí v Divadle Aréna a napríklad na umeleckú šéfku Sašu Sarvašovú.

Emotívne ste zasahovali aj vy, keďže niekedy stačilo, aby ste dvakrát prežuli žuvačku, zdvihli obočie a nebolo treba nič hovoriť, všetko bolo povedané...

Je to možné, ale neviem o tom, sám sa na seba nepozerám, takže toto neviem potvrdiť. (úsmev) Mne by stále chodilo hlavou – toto som mohol urobiť inak, lepšie, radšej to nechám na iných.

Pozerá manželka vaše filmy? A čo na ne hovorí?
Pozerá a je celkom kritická. Má veľkú príležitosť pomstiť sa mi za všetko. (smiech) Ale nevyprovokuje ma, aby som zistil či mala pravdu. Absolútne jej dôverujem.

Vedeli ste od začiatku, že Divadlo Aréna bude „iné“ ako ostatné divadlá?

Dúfal som v to. A je?

Je. Vy sám ste ho nazvali bezžánrové, hoci možno je multižánrové.

Nemám rád slovo multižánrové, toto je dom, kde má priestor kultúra vo všetkých podobách. Hráme činoherné inscenácie púšťame prenosy z Metropolitnej opery v New Yorku, konajú sa u nás jazzové koncerty. Toto leto otvoríme 23. ročník Detskej Univerzity Komenského, o ktorú je z roka na rok vyšší záujem, hoci ju organizujeme cez prázdniny. Máme ohlasy, že nie rodičia musia nútiť deti, aby sem chodili, ale naopak, deti prosia rodičov, aby mohli cez prázdniny prísť k nám. Máme jedinečné postavenie v európskom kontexte, pretože je to jediná detská univerzita, ktorá sa odohráva v divadle. Od významných univerzitných profesorov a docentov sa tu nedozviete len, prečo je nebo plné hviezd, nie je sústredená len na vedecké témy, ale je rôznorodá. Moja najobľúbenejšia prednáška napríklad bola, prečo ľudia, ktorí jedia veľa hamburgerov, rýchlejšie starnú. Ja som prestal jesť hamburgery a nič... (smiech)

Keď niečo človek začína, verí, že to bude úspešné, predpokladali ste to pri univerzite?
To určite nie. Osobne som chodil po školách, presviedčal riaditeľov, žiakov, aby sa cez prázdniny venovali štúdiu. Nebolo to jednoduché. Dnes máme kapacitu obsadenú za pár dní a mnoho je nešťastných, keď sa sem nedostanú, lebo to sú dva mesiace zážitkov, kontaktov, skúseností.

Poďme k vám, neboli ste dieťa, ktoré chcelo byť hercom odmalička, chodilo na recitačné súťaže, venovalo sa literatúre, poznalo diela?

To veľmi rýchlo zistili aj na prijímacích pohovoroch! (smiech) Keď som zarecitoval, myslím, že také niečo nikdy nepočuli. Ako dieťa som nevedel povedať „r“. Jedného dňa však môjho kamaráta pozvali na kamerové skúšky, on sa hanbil, tak som šiel namiesto neho a dostal som rolu vo filme Tri gaštanové kone. Pre študenta priemyslovky to bol zážitok na celý život – nemusel som chodiť do školy, jazdil som na koni po krásnej Orave, videl som naživo Miša Dočolomanského, na pľaci bol catering, zarobil som svoje prvé peniaze, zamiloval som sa do hlavnej predstaviteľky. Vtedy mi napadlo – takto by sa ten môj život dal prežiť.

Keď ste čítali scenár, akého zloducha budete hrať, nepomysleli ste si, že vás ľudia budú nenávidieť?

Pri postavách či už negatívnych alebo iných treba pochopiť toho človeka. Aj tu sa bolo treba zamyslieť nad tým, prečo bol Zápotočný gaunerom. Nie ospravedlniť, ale pochopiť.

Máte za sebou bohatú kariéru, uspeli ste v zahraničí ako herec, rovnako s úspechom vediete roky divadlo, je to tak, že na čo Kukura siahne, to je odsúdené na úspech?

Znie to veľmi pekne, ale nie je to tak. A to je dobre.

Úspech sa neodpúšťa.

Možno máte pravdu, lebo keď som mal pocit, že som dosiahol úspech, prišli reakcie, ktoré ma prekvapovali. Napríklad začal som hrať naozaj s veľkými režisérmi a hercami v západonemeckých produkciách a dopadlo to tak, že mi zhabali majetok, vyhodili ma z krajiny a odsúdili na väzenie za opustenie republiky. Ja som naozaj republiku neopustil, nemal som ani najmenší dôvod emigrovať, chcel som len hrať a dokončiť film. Paradoxne som teraz dostal štátne vyznamenanie od prezidenta republiky, a tie reakcie ma prekvapili ešte viac.

Od českého prezidenta máte štátne vyznamenanie už z roku 2017, ale z Česka máte aj užšiu nomináciu na Cenu Thálie či cenu Divadelních novin. Nečakali ste od prezidenta našej republiky vyznamenanie už skôr?

Nečakal. Ale viem, že v posledných rokoch som bol niekoľkokrát navrhnutý a škrtnutý. I keď neviem prečo.

S radosťou a hrdosťou ste ho však tentoraz aj prevzali, na rozdiel od Zdeny Studenkovej, ktorá návrh na vyznamenanie odmietla.

Vyznamenanie udeľuje prezident, hlava štátu, ale je to štátne vyznamenanie, ktoré nemá nič spoločné s politikou, a to je pre mňa rozhodujúce. Udeľuje ho štát a nie politik. Som herec a mojou úlohou je bojovať za slobodu v umeleckej tvorbe, mať vlastný politický názor, nebáť sa ho vysloviť, ale nespájať sa so žiadnou konkrétnou politickou stranou a ideológiou. Vidím pozitíva, vidím negatíva, vidím, čo sa v tejto krajine deje, no momente, keď som preberal štátne vyznamenanie, bol aj pán prezident nadstranícky a pre všetkých ľudí. Je to ocenenie mojej celoživotnej práce bez ohľadu na politiku.

Zahrali ste si skvelé postavy v pondelkových preslávených inscenáciách – Mário a Kúzelník – za ktorú dokonca získal cenu pán režisér v Monte Carle. Neopakovateľný ste boli v ako Kean a mnoho ďalších... Ako si spomínate na toto obdobie?

Skvelé obdobie, mal som naozaj množstvo príležitostí, užil som si krásne postavy svetovej klasiky – Oidipa, Jága, Onegina a mnoho ďalších. Popritom som točil veľa zahraničných produkcií. Mám na čo spomínať, ale ešte som tu.

Čo by vás presvedčilo, aby ste sa vrátili zase pred kamery?

Dobrý scenár.

V divadle?

Mám niečo na stole, tak verím, že ma ešte na javisku uvidíte.

Napriek obrovským úspechom v zahraničí ste sa vrátili na Slovensko. Prečo?
Lebo som nikdy neodišiel, ja som bol donútený odísť. Musel som hrať Shakespeara po nemecky, a to verš nikdy nepatril medzi moje domény. Ja neviem ani recitovať, ani tancovať, ani spievať. Pritom piesne Leonarda Cohena, ktoré som naspieval, prežili desaťročia, dokonca samotný Cohen mi vyjadril obdiv – napísal, že konečne svoje piesne počul tak, ako si ich predstavoval. V televíznej inscenácii Vojvodkyne z Amalfi ma obsadili do roly Antonia, čo je jedna z najnevďačnejších dramatických postáv na svete. Všetci okolo sa milujú, nenávidia, vraždia a Antonio nič nerobí, len sa pozerá a miluje svoju ženu a deti. Ťažko sa to hrá, a ešte je to aj vo verši. Tak som sa s tým musel trápiť. Keď som v Nemecku ostal na ulici a nemohol sa vrátiť domov, oslovil ma režisér Peter Zadek, s ktorým som v Nemecku natočil slávny film podľa Simmelovho románu, že dostal ponuku od divadla Schauspielhaus v Hamburgu, a či s ním nechcem ísť do angažmánu. Padol mi kameň zo srdca, že budem mať stabilnú prácu a bývanie. Hneď mi povedal, že má pre mňa super rolu a ja že – čo? On vraj Antonio vo Vojvodkyni z Amalfi! O štyri mesiace som to hral pred 1200 ľuďmi s najväčšími nemeckými hercami ako Voss, Ritter, Mattes, Hoffmann a niekedy som ani nevedel, čo hovorím. Vo verši. Dodnes nechápem, že som mal na to odvahu.

Na jeseň minulého roka ste ukončili rekonštrukciu divadla, s čím prekvapíte divákov?
Opäť zdôrazním, že naše divadlo je iné, mali sme premiéru skvelej inscenácie Walking Songs v spolupráci s občianskym združením Byť v pohybe. Inscenácia spája tanec s hudbou a vizuálnou projekciou do jedinečného umeleckého dialógu. Výnimočný počin. Rovnako ako naša otváracia inscenácia Nepriateľ ľudu.

Zahrali ste si veľa negatívnych postáv – a mnoho ľudí zaraďuje hercov podľa postáv do škatuľky, keď vychádzajú ako namyslení, arogantní, ale opak je pravdou. Pokojne sa pofotíte, podebatujete s ľuďmi, bolo to vidno pred DPOH, keď ste odhaľovali kachličku so svojím menom. Ako je to s vami?

Som v podstate neistý. Ak pôsobím navonok inak, je to obrana.

Hovoríte, že ste neistý, preto si vykáte s manželkou?

Dobrý postreh. Áno vykáme si, lebo keď sme si spolu začali, ona bola ešte vydatá a nechceli sme zbytočne provokovať, tak sme pri tom ostali. Je to milé. Keď si tykáte, často z vás vyletí hlúpe slovo, ale, samozrejme, v tom vykaní je to iné. Mám desaťročnú vnučku Ellu, ktorú som začal učiť po slovensky. Prvá veta bola – daj mi pokoj. Môj syn ju doma upozornil, aby si napravila opasok, ktorý mala nakrivo. Keď mu odpovedala, myslel som, že ho budem musieť kriesiť.

Prečo?

Povedala mu – daj mi pokoj. Po slovensky. (Smiech.)

Čo ju naučíte ďalšie?

To príde spontánne.

Aj jej predstavujete slovenské divadlo?
Hlavne ju rozmaznávam a dávam jej všetko, čo jej rodičia zakazujú.

Udalosti posledných dní naznačujú, že na našom malebnom Slovensku nie je všetko v poriadku, jeden nadaný študent odmietne podať ruku prezidentovi, druhý dokonca vraždí.

To spolu vôbec nesúvisí. Nedá sa to porovnávať. To, čo sa stalo v Spišskej Starej Vsi je obrovská tragédia. Nie je to problém len Slovenska, veľa cestujem a toto, čo sa deje, je celoeurópsky problém. Európa je vo veľmi vážnej kríze, zanedbala veľa vecí, demokracia je ohrozená, extrémna pravica polarizuje spoločnosť. Všetky strany, aj tie demokratické, používajú spôsob komunikácie, ktorý rozdeľuje krajiny, v spoločnosti je veľa nenávisti, napätia a agresie. Nerozumiem tomu. Neodsudzujem mládež, my starší sme ich nenaučili, že demokracia nie je samozrejmosť, že to nie je len o cestovaní, ale že bola vykúpená krvou, väzeniami, životmi. Ľudia by si demokraciu mali užívať, chrániť ju a tešiť sa zo slobody.

Zdroj foto: Divadlo Aréna