Herec Karol Čálik: Plány? Aby som sa ráno zobudil!

Aktuálne nám prebiehajú majstrovstvá Európy vo futbale a vy ste ako chlapec v Trnave reprezentovali vo futbale Spartak Trnava. Sledujete aktuálne zápasy?  

- Sledujem a zaberá mi to množstvo času, dokonca nemám čas na veci, ktoré by som potreboval robiť v rámci mojej roboty. No povedal som si – majstrovstvá Európy sú majstrovstvá Európy, musím to vydržať. Áno, hrával som za žiakov Spartaka Trnava, futbal ma veľmi bavil. Moja generácia vyrastala na ulici. Čo iné sme tam mohli hrať ako futbal? Susedia nám niekedy nadávali, lebo lopta buchla do železnej brány, vybehli na ulicu a zľakli sa, čo sa stalo, že je tam taký rachot, buchot. Nenechali sme sa odradiť a na Pekárskej ulici sme futbal hrávali donekonečna.  

Akú ste mali loptu? Teraz sú ľahké, dokonca so senzormi, keď sa jej hráč dotkne rukou, upozorní rozhodcu... 

- Ten vývin je neuveriteľný, už aj fakt, že futbal sníma niekoľko kamier a rozhodca si má možnosť pozrieť zákrok zo všetkých strán, keď si nie je istý. Nastala spravodlivosť v sporných situáciách vďaka systému VAR. A naša lopta? Nafúkali sme ju hustilkou – pumpou, keď bola nafúkaná, potom mala takzvaný švihel, ktorým sa zošnurovala. A keď ste toto chytili do čela, neraz ostala krvavá stopa. To bolo pred vyše šesťdesiatimi rokmi, dnes je všetko iné, aj kopačky.  

Vyrušovali vás na ulici pri futbale aj autá? 

- Bolo ich veľmi málo, sem-tam prešiel koč alebo konský povoz, lebo na tej Pekárskej bývalo veľa remeselníkov. Ja som z krajčírskej rodiny, sused bol sedlár, vyrábal chomúty, postroje, sedlá pre kone, na konci ulice bol kováč, ktorý podkúval kone. Kone dodnes milujem a moja vnučka do tohto roka závodne skákala parkúr, ale teraz je vo Francúzsku, takže asi skončila.  

Vo Francúzsku máte dcéru s vnukmi, ale v roku 1991 ste si zahrali vo francúzskom filme Dva roky od raja režiséra Michela Vianey spolu s Michalom Dočolomanským a ďalšími.. Ako si na to spomínate?  

- Nakrúcalo sa v Česku, pamätám si hlavne, že francúzsky honorár bol podstatne vyšší ako na Slovensku (úsmev). 

Napriek tomu ste na slovenské filmy nezanevreli?  

- Film a divadlo je môj život. Už ako poslucháč vysokej školy som hosťoval na Novej scéne, kde som robil Dusíkovu Modrú ružu s Ivanom Krajíčkom, ktorý mi nesmierne chýba. Po „teste“ v Modrej ruži som dostal úlohu v muzikáli Hello, Dolly! potom som musel ísť na vojnu. 

Začínali ste v Dusíkovej Modrej ruži a aktuálne hráte v Bonvivánovi. Ide o prierez života Františka Krištofa Veselého, ktorý bol excelentným interpretom Dusíkových piesní. Spojili ste si tieto obe udalosti? 

- Všetky Dusíkove pesničky prešli mojím životom na javisku, je to nostalgia. V Hrnčiarskom bále som hral v troch premiérach aj ako mladý, stredný aj starý, tak ma dobehli tie postavy. 

Aká bola vaša základná vojenská služba?  

- Super. My sme nemali klasický výcvik, ale chodili sme s kultúrnym programom po celom Československu, hlavne po vojenských posádkach v Čechách. Mal som skvelú partiu – Stano Dančiak, Palo Mikulík, Marián Labuda, teda vojna, ktorá nemala nič spoločné s drezúrou, drilom, šikanou. Raz sme vystupovali niekde v pohraničí a tam, predstavte si, bažanti museli na zeleno nafarbiť trávu, toto sme my nemali. Bývali sme v hoteloch, kasárne sme zažili len v Bratislave. Vojenský umelecký súbor bol na Škovránčej ulici č. 1, kde je teraz rozhlasová pyramída. Interní zamestnanci tam aj bývali, Bratislavčania mohli spávať doma a nie v kasárňach.  

Spomínali sme, že pochádzate z krajčírskej rodiny. Ako prijali rodičia, že chcete byť umelec, komediant? 

- Keď som začal študovať herectvo, rodičov podpichovali zlomyseľne, že „budete mat v rodzine komedianta, cirkusanta“, ale moji rodičia boli skvelí. Chodili radi aj na moje predstavenia, a keď som sa v 1968 stal riadnym členom Novej scény, veľa sme chodili so spevohrou do Trnavy, takže ani nemuseli tak často cestovať do Bratislavy.  

Vedeli by ste si predstaviť robiť niečo iné? 

- Sen o krajčírstve rodičia pochovali, keď som si prebehol na šijacom stroji ukazovák, bol to klasický krásny štich, len v prste. Viem opozerať všelijaké remeslá a počas svojej kariéry som zahral toľko profesií, že keby mi za každú profesiu dali polovičnú penziu, tak som milionár (smiech). 

Vaša generácia hercov mala výhodu, že odmalička bola zapájaná do domácich prác a možno sa vám aj ľahšie potom hralo, keď ste vedeli, o čom tá robota je.  

- Musel som rúbať a píliť drevo, vyniesť na prvé poschodie, rovnako koks, s ktorým sa kúrilo v kachliach. Mal som tieto veci na starosti, lebo mladší brat sa narodil o deväť rokov neskôr. Sestry upratovali, riady umývali. Dnes niektorí mladí herci a vôbec mladí ľudia nepoznajú tieto práce, keď poviete sedlár alebo chomút, musia si to vyhľadať.  

Ktorá z nich vás najviac zaujala?  

- Vedel som sa nadchnúť pre všetko, chcel som byť smetiar, potom letec, dokonca aj farár. Ale javisko a film ma priťahovali, vďaka Bohu sa mi to splnilo.  

Píše sa o vás nielen ako o hercovi, ale aj spevákovi. Cítite sa spevákom?  

- Cítim sa hercom, ktorý spieva. Spieval som od detstva, moja mamička spievala doma pri všetkom. Ako 15-ročný som bol najmladším členom robotníckeho spevokolu Bradlan v Trnave, kde spieval aj môj dedo. Stáli sme vedľa seba. Na strednej škole som spieval a hral v kapele R-45 (ročník 1945). Snažili sme sa o modernú muziku, ale boli aj polky a valčíčky, lebo sme hrávali aj na hodových zábavách, svadbách a tam to bolo treba. Okrem herectva by som sa vedel presadiť aj v hudbe.  

Hru na husliach ste ale nedokončili. 

- Cestoval som vtedy ešte v drevenom vlaku za bratrancom na vojenčinu. Niesol som mu zabíjačku, vo vlaku som zaspal a oprel som si lakeť o drevené operadlo. Keď som sa zobudil, ruku som mal stŕpnutú a vtedy som stratil cit v prstenníku a malíčku, čo spôsobilo, že som na husliach už nemohol hrať. Bavil by ma aj klavír, na ktorý sme nemali, a možno ešte trúbka. Ale napokon som hral na bicích nástrojoch.  

Zažili ste zlaté časy nakrúcania, lebo sa chodilo na dlhšie filmovačky, kde ste cez deň robili, večer sa mohli pozabávať... Trávili ste s kolegami veľa času.  

- Väčšina filmov sa nakrúcala v lete, keď boli divadelné prázdniny, a  herci boli k dispozícii od Prahy po Košice. Keď sme v roku 1980 točili film Noční jazdci v roku, hrala tam polovica českých a polovica slovenských hercov – Brzobohatý, Dočolomanský, Čepek, Haverl, Zedníček, Valentová a tak ďalej... Nakrúcalo sa v Tatrách a neprialo nám počasie. Už sme tam boli vyše týždňa a naraz prišiel asistent režiséra a hovorí – dopite, zajtra sa ide točiť bez ohľadu na počasie. Uvedomili si, že prázdniny sa míňajú, herci sa rozutekajú a naraz sme nakrúcali za každého počasia. 

Ako ste po podobných nakrúcaniach, kde ste si užívali aj voľno, privítali účinkovanie v súčasných seriáloch – Ordinácia v Ružovej záhrade, Búrlivé víno? Musela to byť poriadna zmena. 

- Čo sa dnes nakrúti v rámci seriálov za deň, kedysi sa robilo týždeň aj viac. Keď som začínal filmovať, denná metráž nakrúcania bola 76 metrov za deň, bola iná technika, obrovské uhlíkové reflektory, ktoré sa museli prestavovať po každom zábere. Všetko okolo bolo veľmi náročné, hlavne v exteriéri. Napríklad zvukový voz bol veľký ako AVIA, dnes je to malý kufrík, v ktorom je všetko. Technika neskutočne pokročila, uľahčila nakrúcanie, ale o to je to náročnejšie pre herca. Spomínam si, ako sme točili Búrlivé víno a Vlado Černý mi hovorí – dnes mám osemnásť obrazov. Voľakedy sa točil jeden až dva obrazy denne. V súčasných seriáloch je aj veľa textov a priznám sa, s nimi už mám trochu problémy. Postavené sú tri kamery, štvrtá je na koľajniciach a kedysi sa jedna kamera zakaždým premiestňovala a vy ste mali čas naučiť sa, čo v tom obraze poviete. Teraz to nejde.  

Každá generácia je presvedčená, že zažila tie najlepšie časy, a to, čo prišlo po nej, teda nič-moc. Ako vnímate dnešných mladých hercov, majú to ľahšie ako vy?  

- Dnes je veľmi veľa hereckých škôl. Za našich čias bola VŠMU a konzervatórium v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici, myslím. My sme na VŠMU začali dvadsiati, potom sa to preriedilo. Z môjho ročníka sa ako herci uplatnili Ľubo Roman, Tomáš Žilinčík, Eva Mária Chalupová a Ľubo Záhon. 

Zo spomenutých niektorí už nie sú medzi nami, ako vnímate informácie – zase odišiel ten či onen?  

- Prvý moment je veľmi ťažký, prebehne vám mysľou, čo ste spolu pekného zažili. A tak cez veselé zážitky trauma pomaly ustupuje. Navyše to nie je také tragické, ako keď odíde niekto z rodiny. Ale zapnem si televíziu a vo filmoch žijú so mnou naďalej.  

Dbali ste počas hereckých rokov, ktoré stále prežívate, o svoju kondíciu? 

- Nakrúcal som s Jiřím Bartoškom, ktorého sa pýtali – čo fitko, chodíte? A on odpovedal – herec patrí do krčmy a nie do fitka. Nikdy som sa mimoriadne o seba nestaral, „nepečoval“ som o seba. Všetko mám prirodzené – brucho, vlasy prirodzené, nikdy som si ich nefarbil. Stretol ma kolega z Košíc po rokoch a hovorí mi – Karči, šak ty si už „šivozlatý“. Nejaké diéty som absolvoval, ale iba zo zdravotných dôvodov. Pravidelne od Popolcovej stredy po Bielu sobotu nepijem, nefajčím, vydržím tú očistu, ktorá trvá 45 dní, a je skvelá. Inak mi chutí všetko, čo je nezdravé (úsmev). Pred predstavením nikdy nejem, doháňam to po predstavení. 

Stále fajčíte, doktori vám to nezakazujú?  

- Jeden doktor mi na otázku, či fajčenie škodí zdraviu, odpovedal – zdravému neškodí. Jasné, že neprospieva zdraviu, ale vraj aj ten môj pôst pomáha. Nefajčil som sedem rokov a bol som s autom u kamaráta automechanika a tam som si vypočul z rádia správu, že umrel Elvis Presley. Po siedmich rokoch nefajčenia som si vypýtal cigaretu a zase som sa vrátil k fajčeniu.  

Aj ste spievali jeho piesne s tou kapelou na strednej škole?  

- Love me tender na môj vlastný text a začínalo sa to takto – kúzlo noci pominie, keď oči otvorím, dážď bubnuje do okien, ja sen svoj pohladím, vlasy vetrom rozviate a úsmev na perách dážď bubnuje do okien, ja sen svoj zaklínam...  

Baby leteli na muzikantov?  

- Hlavne keď sme hrali bigbít a rockové pesničky, polky a valčíky brali zase starší, ktorí sa pridávali aj k spevu. 

Čo točíte teraz? 

- Nakrúcal som pokračovanie seriálu Druhá šanca, veľmi je preferovaná téma lekárskeho prostredia a nemocníc. A v Česku rozprávku Tři princezny, ktorá pôjde na Štedrý večer na ČT 1, kde hrám starého baníka.  

Budúci rok v marci vás čaká oslava okrúhlej osemdesiatky, aké máte plány?  

- Ja v mojom veku? Aby som sa ráno zobudil a sám sa postavil na nohy! Všetko je tam hore... sviečka dohorí, ale keď niečo preto robíš, aby ten plamienok nehorel tak rýchlo, tak si pomôžeš. Pomôžte si aj vy