Vo februári oslávil herec Majo Labuda päťdesiatku a 28. októbra sme si pripomenuli nedožitých 80 rokov jeho legendárneho otca Mariána Labudu († 73). Syn už dávno vystúpil z otcovho tieňa, práca je preňho vášňou a rodina všetkým. Jeho herectvom generácia Labudovcov nekončí, umeleckú štafetu preberá syn Richard (23), s ktorým sa spolu čo nevidieť stretnú na doskách, ktoré znamenajú svet.
Váš otec by sa bol v októbri dožil osemdesiatky. Aká spomienka s ním sa vám vybaví ako prvá?
Možno ešte keď sme bývali v Dúbravke, tak ten stereotyp ako chodil ráno na skúšku, ako ma brával do školy a cestou sme sa rozprávali. A potom ako sme spolu chodievali k starým rodičom do Hontianskych Nemiec, kde to mal veľmi rád. Aj dnes mu rodáci zavše urobia spomienku a na nedožité narodeniny tam chodím každý rok hrávať divadlo. A k nedožitej 80-ke bude vydaná pamätná bankovka, limitovaná séria. S otcom sme veľa času trávili cestovaním autom.
A o čom ste viedli konverzáciu?
O všetkom možnom. Prízvukoval mi, aby som bol zodpovednejší, čo sa týka štúdií a učiva, to mi neustále prízvukoval. A keď som bol na strednej škole, často sme hovorili o divadle.
Vraj ste boli nezabudnuteľný študent a otec musel chodiť do školy dosť často. Čo ste vyvádzali?
Bol som trošku taký kvietok, ako sa hovorí. Organizoval som kadejaké „lumpariny“ s kamarátmi. Posunuli sme zástupcovi školy auto za prašiak, keď sme boli ôsmaci. Alebo sme na záchode organizovali súťaž, kto sa vyciká vyššie. No a potom v tých Hontianskych Nemciach sme často chodili s kamarátmi a dievčatami do parku a tam sme sa zabávali.
Boli ste hlavným zabávačom?
Vraj bola so mnou vždy sranda. Veď preto otcovi napadlo, že by som mal byť hercom a zabávať ľudí.
Čo ste ešte okrem hereckého nadania zdedili po otcovi?
Chuť do jedla (smiech)! Teraz mám však po päťdesiatke a zisťujem, že keď mám doobeda skúšku a večer mám tiež nejakú aktivitu, začínam byť ako on. Ako chlapec som nechápal, prečo si chce otec poobede pospať. A už som pochopil, že tá polhodinka spánku človeku dobre padne. A s pribúdajúcimi rokmi už viem, čo je to príprava na predstavenie. Keď som bol mladý, išiel som na scénu bez toho, aby som si zopakoval text, lebo veď majster sveta! Teraz to už tak nie je.
Za čo ste svojmu otcovi najviac vďačný?
Že ma vychoval k slušnosti. Tak sa snažím vychovať aj ja svojich synov. Slušnosť. Pokora.
Akú najcennejšiu radu vám dal do života?
Tých bolo viac, ale čo sa týka profesie, tak ma naučil počúvať. To je najdôležitejšie, keď herec na javisku počúva, čo hovorí kolega.
Čo ste na otcovi obdivovali a čo ste na ňom možno nemali rád?
Obdiv za jeho pracovitosť a húževnatosť. A čo som nemal rád, bola občas jeho výbušnosť. Vedel bezdôvodne znervóznieť z nuly na sto. Podľa mňa mal tú náladovosť z cukrovky.
A nemáte impulzívnosť v sebe aj vy?
Niekedy sa mi to stane, ale viem ju kontrolovať. A zaujímavé je, že aj keď mám zlú náladu a prídem medzi ľudí, hneď sa to zvrtne a začnem sa cítiť dobre.
Hovorí sa, že herectvo vášmu otcovi vybral jeho otec a odvtedy sa dedí, bolo to tak aj vo vašom prípade?
Otcov otec bol krajčír. No či mu vybral herectvo? Chodil do ochotníckeho súboru v Hontianskych Nemciach, ale myslím, že skôr jeho otca brat. On bol taký komik. Ale otec bol s ním na talentovkách a na prvýkrát sa nedostal, lebo boli niekde na futbale a mal vykričaný hlas. Bol tam vtedy aj pán Mikuláš Huba a pýtal sa na jeho otca, či je vysoký, lebo sa im zdal veľmi malý. Či je šanca, že ešte podrastie.
Vás tiež inšpiroval otec?
No áno. Chodil som s ním často do divadla, v zákulisí som pozoroval hercov a smial sa za portálom, takže to ma inšpirovalo. Ale viete, keď je v rodine lekár, tak väčšinou aj deti sú lekári, a keď je niekto umelec, tak to preskakuje z generácie na generáciu, je to prirodzené.
A keby to nebolo herectvo, tak čo?
Chcel som ísť na lesnícku školu do Banskej Štiavnice a chcel som sa venovať zvieratám, mal som k nim vzťah odmalička.
Ste spokojný s tým, že syn Richard ide vo vašich šľapajach?
Spokojný... Keď bol mladší, tak som mu navrhoval, aby to skúsil v zahraničí. Ale rodinné zázemie, priatelia, kamaráti a pocit istoty domova sa skĺbili do rozhodnutia, že išiel na VŠMU a zatiaľ je spokojný, darí sa mu. Má inú typológiu herectva, aj osobnostnú, takže sme radi, že to nie je typický Labuda.
Váš otec bol jedným z najobsadzovanejších hercov v českých filmoch. Nebolo pre vás stresujúce, ako prekročiť jeho tieň?
Zo začiatku si možno niekto hovoril – no, Labuda, poď sem, ukáž sa, porovnáme. Ale mám 30-ročnú prax a už to vôbec nevnímam. Možno zo začiatku áno, ale teraz už nie. Už nie som ani Marián, všetci ma poznajú pod menom Majo.
Videli ste všetky otcove filmy? V ktorom sa vám páčil najviac?
Ja ho mám najradšej v úplne prvom filme Buldoci a třešne. Hral v ňom mafiána a vždy, keď to vidím, tak sa smejem. Mal takú brčkavú parochňu a dvoch pomocníkov, pána Hrzána a Kodeta, sú tam veľmi komické situácie.
Chodieval otec na vaše premiéry? Čo vám zvykol hovorievať?
Chodieval. Či už to bolo v Nitre, v Astorke, na Novej scéne aj v Aréne. Zo začiatku bazíroval na tom, aby som pracoval na hlase. Myslel si, že mám chorý chrapľavý hlas, ale keď som bol u štyroch lekárov a každý povedal, že to je taká farba hlasu, že sa s tým nedá nič robiť, tak sa s tým zmieril.
Za čo bol na vás najviac hrdý? Po ktorom predstavení alebo televíznej úlohe vám povedal – synu, si dobrý?
Po Tisovi, samozrejme. Keď som zdedil po ňom predstavenie o Tisovi, bol si to pozrieť asi trikrát. Prvýkrát mal trému za mňa, ani to nevnímal, ale druhý-tretíkrát sa už započúval aj do textu aj do môjho výkonu a povedal, že je to výborné. Aj z mojej strany, aj celkovo predstavenie.
Syn vzdal istý hold vášmu otcovi, že si ho dal vytetovať. Vy by ste sa na niečo také nedali?
Ja nie, neholdujem tetovaniam. Ale syn ma prekvapil, keď mi ukázal tetovanie môjho otca z Vesničky. Má to na zaujímavom mieste, a keď je vystretý, tak je tam môj otec štíhly, keď sa pokrčí, tak je taký, aký bol.
Pribudli aj ďalšie tetovačky alebo len táto ako taký symbol?
Má asi štyri, moju mamu na ramene, symbol baletky. Má asi 4-5 miniatúrnych tetovačiek. Ale vie ako herec, že by s tým mal prestať, lebo potom je to veľká práca pre maskérov.
Asi mal veľmi dobrý vzťah so starými rodičmi...
Samozrejme, a s babkou má doteraz. S ockom mal tiež, no ten odišiel, keď mal Rišo 16. Ale stihol si s ním vytvoriť dosť blízky vzťah a vo voľných chvíľach ide aj sám za ním na cintorín, trošku s ním duchovne podebatovať.
Čomu sa venuje mladší syn?
Patrik je futbalista, hrá 10 rokov. Je na športovom gymnáziu v Petržalke a všetky športy mu idú. Nič do umenia.
Hráte 25 predstavení mesačne, dabujete, máte rodinu, čo je pre vás relaxom?
Byť doma. Prečítať si knihu alebo niečo na internete, pozrieť si dobrý tenisový turnaj alebo ísť na túru. V zime rád lyžujem, chodievame do Rakúska alebo Talianska zalyžovať si, a v lete, keď sa dostanem k moru, to je pre mňa relax.
Po rodičoch ste zdedili takpovediac aj ukážkové manželstvo. Ako sa to dá dosiahnuť?
Ukážkové... Manželstvo je ako počasie na mori. Niekedy sú aj vlny a niekedy je hladina ustálená jak masielko. Ale podstata je asi v tom, že sa neurážame. Výmena názorov je, občas aj zvýšený tón, ale v hádke nikdy nesmie prísť k nejakým urážkam a vulgarizmom. V tom si myslím, že je princíp dlhodobejšieho spolunažívania v harmónii.
Viete, čím si udobriť manželku?
Ja som taká povaha, že začnem robiť srandy. Hudry, hudry, hudry – začnem na ňu robiť moriaka alebo tak... Ale za tie roky sme sa naučili nebyť na seba dlhodobo nahnevaní a nerozprávať sa. Isteže, sú aj také chvíle, ale to rýchlo pominie.
Máte ešte nejakú vysnívanú rolu? Čo by ste si s chuťou chceli zahrať?
Ja som mal muzikálové obdobie, keď som hral v Divadle Andreja Bagara aj na Novej scéne, a tam mi ešte režisér Jozef Bednárik predpovedal, že by som mohol hrať Quasimoda. Vtipkoval, že maskérky už so mnou nemusia nič robiť (smiech). V origináli francúzskeho muzikálu Chrám Matky Božej v Paríži je nádherná hudba. Tak možno to.
Hráte v divadelnej kapele Trezor. Ako ste sa k tomu dostali?
Lebo v divadle bol naozaj štátny trezor, aj teraz sa tu nachádzame, no a mali sme v divadle nejaké hudobné nástroje, a keď sme na večierkoch blbli, spievali a hrali, prišli sme na to, že veď prečo by sme nezaložili ako herci divadelnú kapelu? Trezor sa volá preto, že skúšame v trezore. Za dva a pol roka to dospelo k tomu, že máme program, ktorý sa volá Veľký žúr. Každé 3 mesiace hráme prebraté veci, každý niečo iné, komu sa čo hodí. S Majom Miezgom, Paľom Šimonom a s Tomášom Turekom, môj brat je tam, máme aj nejaké kolegyne... Všetci sa zmenšujú, my sa rozširujeme. Myslím si, že je to medzi ľuďmi populárne. A zakaždým hneď vypredané. Chodíme občas aj po Slovensku, aj na festivaly.
Keby ste sa ešte raz narodili, akú radu by ste dali svojmu 18-ročnému JA?
Môjmu 18-ročnému JA by som možno dal taký výkričník, nech sa viac venuje nielen duchovným stránkam, ale aj telesným schránkam, športovaniu a cvičeniu. A možno by som ešte viac cestoval. Lenže viete, ja som vyrastal ešte v totalite, v komunizme. Keď prišiel rok 1989, mal som 15. Bol som na strednej škole, mal som kamarátov a vždy nejakú frajerku, takže som nikam neodišiel. Takže svojmu 18-ročnému JA by som povedal – nájdi si frajerku až v tridsiatke, dovtedy si užívaj.
To sa manželke nebude páčiť...
Čo už? Mali sme 21, keď sme sa zoznámili a zobrali sme sa po šiestich rokoch. Spolu sme už asi 30 rokov.
3
