Herec Michal Ďuriš o novej sérii Kriminálka Kraj: Šéf je šéfom na to, aby mohol zvolať: Dejte mi lidi, já to udělám!

Oceňovaný divadelný, filmový, dabingový herec a bard slovenskej divadelnej scény Michal Ďuriš (60) hovorí, že bez akejkoľvek viery v spravodlivosť by už ľudstvo dávno zaniklo. Ako vníma svoju najnovšiu rolu vyšetrovateľa v druhej sérii jojkárskej Kriminálky Kraj, či sa kamaráti s novými technológiami, ale aj to, ako oslávil 60 rokov, sa dozviete v rozhovore.

Máte radi kriminálky?

Áno, pretože ich považujem za veľmi dôležité z hľadiska osvety. Dávajú nám, bežným ľuďom, možnosť aspoň pootvorenými dverami nahliadnuť do práce, o ktorej nevieme prakticky nič. A zároveň môžu odradiť mnohých samozvaných „géniov zločinu“, že práve oni vymysleli ten dokonalý. Na druhej strane, ľahko sa môžu stať manuálom.

V Kriminálke Kraj ste novým šéfom vyšetrovateľov. Aký je Richard?

Keďže som vstúpil aj s Alžbetou do série ako nová postava, nebol som na rozdiel od kolegov viazaný predchádzajúcimi vzťahmi a históriou seriálu. To mi, samozrejme, umožnilo so súhlasom režiséra a dramaturgie formovať si Richarda trošku podľa svojich predstáv. Do akej miery nový náčelník zapadol do kontextu seriálu a jednotlivých prípadov, to už musí posúdiť divák, ale snažil som sa, aby každá veta, ktorú Richard vysloví, mohla byť pokojne aj mojou. Zo scenára vyplynulo, že je to človek s autoritou, ktorú získal pracovnými výsledkami, ale zároveň je už mierne za zenitom dnešnej doby. Nebráni sa novinkám, ale nie je ich veľkým fanúšikom. Dopúšťa sa chýb, ale vie ich odpustiť iným. Občas tvrdohlavý, no skúsený psychológ ľudí. Ja som si ho poskladal z niekoľkých charakterov ľudí, ktorých som v živote stretol a spoznal. Dúfam, že ten kompilát bude divákom sympatický.

Ako ste neznačili, vaša seriálová postava je „stará dobrá škola“, ktorá sa veľmi nekamaráti s modernými technológiami. Ako to máte v súkromí vy?

Nazdávam sa, že v súkromí som s modernými technológiami celkom kamarát. Viem si čiastočne opraviť auto aj počítač (hardvér a softvér), rád by som sa naučil programovať (kedysi som to vedel v primitívnom BASIC-u) a pokúšam sa mať aspoň triviálny prehľad o tom, čo sa vo svete technológií deje. Nie som kamarát s množstvom aplikácií, ktoré sa na nás valia a moja vlastná technologická bezpečnosť je pre mňa prvoradá. Takže nič bezhlavo neinštalujem, ale ak inštalujem, tak to používam. Som opatrný aj pokiaľ ide o umelú inteligenciu a rôzne možnosti úprav vlastnej virtuálnej identity. Mám totiž pocit, že v tejto oblasti ešte nie je bezpečné čokoľvek kamkoľvek posielať. Ale aby som to zjednodušil, na moderných technológiách ma zaujíma viac princíp ich fungovania, ako samotný účel (úsmev).

Ktorý z prípadov druhej série Kriminálky Kraj vás najviac oslovil a prečo?

Sú to dva prípady a oba mi utkveli v pamäti preto, lebo zobrazujú, kam až môže zájsť ľudská myseľ vo svojej zvrátenosti a snahe byť „in“, alebo na niečom profitovať. Pritom páchateľmi sú duševne zdraví ľudia, ktorí len stratili schopnosť posúdiť obludnosť svojich činov. Ako keď vo veľmi zložitom stroji vypadne dôležitá poistka. Isaac Asimov vymyslel tri základné zákony robotiky. Prvý znie: Robot nikdy nesmie ublížiť človeku alebo svojou nečinnosťou dopustiť, aby mu bolo ublížené. Pre ľudí však zákony robotiky, žiaľ, neplatia.

Na ktorú scénu si aj po čase spomeniete, že rozhodne stála za to? 

Takmer všetky s Mirom Nogom. Obaja sme predovšetkým divadelní herci a dosť nás to pri nakrúcaní poznačilo. Čím vážnejšia scéna, tým väčšmi nás to tlačilo do komédie. Jeden aj druhý sme vo svojej podstate klauni a nie vždy to pasovalo to kontextu príbehu. Ale dúfam, že niečo z toho tam ostane aj po strihu. Napríklad to, že patológ konečne získal občianske meno! Scenár ho totiž ponechával bezmenného. Tak sme mu ho vymysleli. A potom scény z vypočúvacej miestnosti, kde sa zväčša prípady, na základe dôkazov, uzatvárali. Občas sa tam dalo napätie krájať.

Je podľa vás v práci vyšetrovateľov dôležité, aby spolu fungovali nielen ako kolegovia, ale aj ako priatelia?

Keďže nemám skúsenosti s ich reálnou prácou, môžem vysloviť len domnienku, že vyšetrovatelia patria k tej nešťastnej skupine povolaní, kde priateľstvá po pracovnom čase nie sú veľmi žiaduce. Pracujú totiž s takými citlivými údajmi, ktoré môžu ovplyvniť životy ľudí, že akýkoľvek, aj nechcený alebo náhodný únik môže mať ďalekosiahle následky. Je to nesmierne dôležité, ale nešťastné povolanie.

Je náročné byť šéfom takých rozdielnych charakterov ľudí a pritom nestratiť zmysel pre humor?

Myslím si, že práve zmysel pre humor môže spojiť aj charakterovo veľmi odlišných ľudí. Pokiaľ uznajú, že šéf je najvtipnejší (smiech)! Ak však pracujete v kolektíve, kde zmysel pre humor chýba, a vám ako šéfovi je blízky, sú v podstate len dve možnosti: Vymeniť kolektív alebo kolektív vymeniť.

Prečo je podľa vás dôležité veriť v spravodlivosť?

Bez akejkoľvek viery v spravodlivosť by už ľudstvo dávno zaniklo. Alebo by sme sa vrátili do jaskýň a užívali si anarchiu. Pritom sú rôzne druhy spravodlivosti (alebo toho, čo spravodlivosťou nazývame). A nech ich už nazvete spravodlivosťou zákonnou, božou, prírodnou, karmickou alebo kauzálnou, všetky pomáhajú 8 miliardám ľudí žiť spolu na jednej planéte. Principiálne najpresnejšou spravodlivosťou je totiž Lex talionis (kniha Exodus: Oko za oko, zub za zub). Ale to by sme tu dlho nepobudli.

Aké to bolo byť na chvíľu šéfom vyšetrovateľov a pomôcť tak nájsť obyčajným ľuďom spravodlivosť v ich životoch?

Šéf je šéfom na to, aby mohol zvolať: Dejte mi lidi, já to udělám! Nechcem divákom brať ilúzie zo sledovania seriálu, ale jeho natáčanie je ako skladačka puzzle, kde vám jednotlivé dieliky chodia podľa toho, ako ich niekto nakreslí. Exteriérové časti sa točia v lete a na jeseň a interiéry v zime. Takže to, čo ste začali v auguste, dokončujete v decembri. Pri množstve obrazov, ktoré je potrebné nakrútiť na to, aby vznikol desaťdielny krimiseriál, som si len ťažko uvedomoval druhú vrstvu svojej postavy a jej možné prepojenie so skutočným životom. Netvrdím, že k tomu nedošlo, ale boli to skôr výnimky.

Tento rok v júli ste oslávili 60-tku. Ako ste oslavovali?

Prácou. Narodeniny mám cez divadelné prázdniny, ale tohto roku som hral na Letných shakespearovských slávnostiach na Hrade v predstavení Skrotenie zlej ženy, takže šesťdesiatka prišla bez fanfár. Potlesk patril inscenácii, nie môjmu veku. Ale aj tak sa veľkým oslavám narodenín vyhýbam. Naposledy som skutočne oslavoval päťdesiatku a odvtedy je to skôr o povinnom uctení si pribudnuvšieho roku. K oslavám narodenín mám totiž vzťah asi ako mal Miloš Kopecký k svadbám: „Svatba je strašně blbej flám. Vy sezvete lidi, ti se nažerou, napijou, odejdou a vy tam zůstanete ženatej!“ V prípade narodenín – o rok starší.

Dostali ste darček, ktorý vás výnimočne potešil?

Áno, ale neprezradím čo. Tí, ktorí to majú vedieť, to vedia a ostatným je tá informácia zbytočná.

Zmena číslice na začiatku pri každom okrúhlom jubileu je zvyčajne tak trochu nepríjemné uvedomenie si, ako ten čas letí. Aké poznanie vám priniesli tieto roky?

Rozhodne to pre mňa nebolo nepríjemné uvedomenie si plynutia času. Vnímam ho denne, pretože moja práca ma neustále konfrontuje s mojimi fyzickými aj psychickými schopnosťami. Vlastné limity by si človek mal pripúšťať, aby nezostal jedného dňa zaskočený z toho, že už nedokáže to, čo kedysi. Znižujúci sa koeficient výkonnosti pociťujem už pár rokov, ale ťažkú hlavu si z toho nerobím. Pokiaľ budem môcť robiť to, čo ma baví a živí, nemám dôvod lamentovať nad číslami. Pokiaľ ide o poznanie... dovolím si citovať, tentoraz, Wericha: „Život vždycky stál, stojí a bude stát za to, aby ho člověk dožil. Vono se s ním totiž víc dělat nedá.“ A keďže skúsenosť je neprenosná, ako napísal Dominik Tatarka, nechávam si poznanie o živote pre seba. Je to totiž moje poznanie o mojom živote a len ťažko by som ho aplikoval na cudzí. Univerzálne zistenia sú aj tak všeobecne známe, len ich treba hľadať. Svojim najbližším pomáham skrátiť čas toho hľadania tým, že im ukazujem, kde hľadať. Nemám potrebu mentorovať len preto, že ma k tomu oprávňuje vek. A to by som poradil aj ostatným vrstovníkom (úsmev).

Aké ste mali divadelné prázdniny? Oddýchli ste si?

Prvé dva týždne som hral na spomínaných Letných shakespearovských slávnostiach 2024 a potom som sa odpojil. Takmer od všetkého. Potreboval som si oddýchnuť a zistiť, aký som bol blbec, že som dovolenku zanedbával. Chýbajúca energia sa totiž na človeku prejaví. U mňa to bol vždy začiatok roka (január, február), keď som mal pocit vyhorenia a apatie k tomu, čo robím. Takže som si doprial oddych, a až keď som zistil, že šumenie mora, hlasy ľudí v inom než rodnom jazyku a cvrlikanie cikád už nie sú príjemnou dovolenkovou zvukovou kulisou, ale obťažujúcou kakofóniou, usúdil som, že je čas vrátiť sa domov a do práce.

Začína sa nová divadelná sezóna. Čo vás čaká v divadle, vo filme, v televízii?

Moju domovskú scénu – Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene čaká rozsiahla rekonštrukcia, takže aj sezónu museli naši umeleckí vodcovia (úsmev) upraviť a väčšie premiéry presunúť do tej ďalšej. Koniec divadelných prázdnin využívam na skúšanie nového muzikálu divadla Nová Scéna – Mojžiš, ktorý má premiéru koncom októbra a v Markíze začíname točiť nový denný seriál, kde sa mi ušla postava riaditeľa školy. A ako sme hovorili na začiatku, v týchto dňoch začína JOJ vysielať Kriminálku kraj 2, kde som si zahral náčelníka vyšetrovateľov, a už dnes sa zdá, že na budúci rok sa pustíme do tretej série. Takže, hoci šesťdesiatnik, nenudím sa.

Zdroj foto: Tv JOJ