Herečka a hudobníčka Dorota Nvotová: Intímna spoveď o otcovi Jarovi Filipovi († 51)

Čo sa vám vybaví v hlave, keď počujete slovo otec?  

- Dvaja ľudia, čo sa môže niekomu zdať absurdné, ale naozaj mi napadnú dvaja muži, dve mená – Juraj Nvota, človek, ktorý ma spoluvychoval a Jaro Filip ako biologický otec. Pocitovo mi však napadá absencia, túžba, keďže som nemala figúru otca v mojom živote zadefinovanú. 

Váš syn vyrastá tiež bez otca... 

- Má úplne inú situáciu, so svojím otcom trávi naozaj dosť času, ja som sa s otcom začala stretávať, keď som mala šestnásť. 

Vyrastali ste v ilúzii, že vaším otcom je manžel vašej mamy herečky Anky Šiškovej – Juraj Nvota... 

- Nie, nikdy som si to nemyslela, lebo som si pamätala, že asi do dva a pol roka môjho života sme boli s mamou samy a potom prišiel do nášho života Juraj. Keď som mala sedem rokov, nechtiac som sa dozvedela, že môj otec je Jaro Filip. Prezradila mi to rovnako stará kamarátka, ktorá bola dcérou maminej najlepšej kamarátky a vypočula si rozhovor, ktorý počuť nemala. Nikdy som však o tom s nikým nehovorila a nik okolo mňa nepredpokladal, že to viem a neprezradím. Bola som dievča s vysokou frekvenciou rozprávania, stále som mlela, pusa mi šla v kuse na plný plyn, aj to tak ostalo (úsmev).  

Mlčali ste, ale sledovali ste pozorne jeho umelecké počiny? 

- Nie, doma to bolo tabu. Vnímala som ho napríklad v relácii Telecvoking alebo že robí s Richardom Müllerom, nebola som však nejaká jeho fanúšička. Moji kamoši počúvali jeho pesničky – Bolo nás jedenásť, ale ja som si išla svoje.  

Aj si viete vybaviť, prečo ste o takej vážnej veci mlčali?  

- Bála som sa. Keď mi to nikto nepovedal, myslela som si, že to asi nemám hovoriť ani ja, a dusila som to v sebe, postupne som to vytláčala. No a v šestnástich rokoch som sa rozhodla napísať otcovi, teda Jarovi Filipovi, list s návrhom o stretnutie.  

Dovtedy ste sa vôbec nestretávali?  

- Vyrastala som prakticky v trnavskom divadle, nechodila som ani do družiny, kde pôsobil aj on, a mama mi hovorila, že ako malá 2-3-ročná som stále za ním behala. Vraj bol z toho nervózny, pýtal sa mamy, či viem o tom, že je môj otec, a mama ho presviedčala, že nie. Ja som za ním podľa mňa behala hlavne preto, že mal v tej svojej miestnosti na poschodí klavír, a ten ma fascinoval. 

Vlastne ste sa narodili pre hudbu. 

- Vnímam to tak. 

Čo všetko ste dali do toho listu?  

- Príliš si to nepamätám, no viem, že bol veľmi dlhý. Bola som výborná v slohových prácach, neustále som čosi písala, zúčastňovala som sa na literárnych súťažiach, aj dodnes rada píšem, však mám aj dve knihy vonku. V rádiu a v televízii vtedy neustále pripomínali, že Jaro Filip oslavuje 50-tku, to bolo v roku 1999 a mne napadlo, že by sa mu patrilo zagratulovať. Mala som veľkú trému, celý deň som sedela pri telefóne – to bola ešte pevná linka, odhodlávala sa mu zavolať, no nedokázala som to. Až na druhý deň som mu zavolala. Len som odrecitovala – všetko najlepšie k narodeninám, tu je Dorotka! Potom som mu poslala ten siahodlhý list, stretli sme sa a stretávali sme sa potom denne až do jeho smrti, ktorá si poňho prišla o rok.  

Ako by ste charakterizovali váš vzťah?  

- Skvelé krčmové priateľstvo. Stretávali sme sa v krčme zvanej Stoka, ktorá dnes neexistuje, ja som blicovala zo školy. Prvé mesiace sme to tajili – aj on, aj ja doma, bolo to absurdné, lebo sme boli jak tajní milenci (úsmev). Potom sme sa „hecovali“, kto to prvý povie doma, bolo to aj zábavné, aj zvláštne. 

Ako reagovala mama?  

Nebola úplne nadšená, ale rozhodne mi to nezakazovala. Skôr sa bála, aby mi neublížil tým, že zmizne z môjho života a zažijem sklamanie tak ako ona. Napokon zmizol tým najhorším spôsobom. Po roku mi umrel.  

Čo bolo hlavnou témou vašich debát?  

- Všetko. Život, hudba, knihy... Ale spomínam si, že veľmi veľa sme sa spolu smiali, ja som padala zo stoličky od smiechu. Bolo to zároveň aj také sebapoznávanie, niektoré veci mi „trkli“, až keď som spoznala jeho, lebo som vyplnila prázdne miesta v sebe samej, a doplo mi, prečo niekedy som, aká som. Objavili sme veľa podobností. 

Aj ste našli takú, pri ktorej ste si povedali, že toto som zdediť nemusela?  

- Rozmýšľam. Nestálosť. Vzťahová, citová, spoločenská – on bol tiež ako ja – bol všade a robil všetko. Vždy je najdôležitejší klavír a hudba, ale okolo toho ešte vždy musím robiť veľa ďalších činností, neviem, či aj nie viac ako on. Hudba, písanie, cestovanie, podnikanie, politika, rómske projekty, charita v Nepále, filmy… Čím som staršia, tým viac uberám plyn, ale ešte stále sa nenudím. 

Čo si myslíte, ako by vnímal tieto vaše činnosti, napríklad politiku?  

- Nikdy sa síce nestal politikom, ale angažoval sa naozaj dosť. V prvom rade stál na tribúne v 89-tom, kde spieval pieseň Do batôžka. Ďalej robil politickú satiru. Pamätám si, ako podporoval Mikuláša Dzurindu a bojoval za pád mečiarizmu. Po čase Dzurindu aj kritizoval, dával politické rozhovory napríklad do Domino Fóra. V rámci toho ako umelec, hoci nebol sám politikom, si myslím, že urobil maximum. Ja som takisto spoluorganizovala protesty, vyjadrovala som sa k veciam verejným, snažím sa aj v hudbe, aby moje texty mali aj nejaký spoločenský význam, aby to s ľuďmi pohlo. Prišla som do bodu, keď som – na rozdiel od otca, ktorý si tiež otváral zobák, ako sa mu páčilo, – prišla o množstvo pracovných príležitostí. Neobsadili ma do seriálu, lebo príliš prezentujem svoje názory verejne, nezavolali ma na koncerty, na festivaly, a to som ani nebola politička, len aktívna občianka. Asi sa báli, že niečo poviem, nejako sa nevhodne vyjadrím... Popravde, neviem. Tak som si povedala, že už naozaj nemám čo stratiť a chcem mať v rukách nástroje, aby som politiku mohla robiť poriadne. A tak som vstúpila do strany. 

Je niečo na otcovej tvorbe, čo mimoriadne obdivujete?  

- Toho je, samozrejme, viac. Mám veľmi rada jeho druhý album. Ja som ten, čo hrával s Dežom, ktorý mi príde veľmi vyzretý. Tá hudba má v sebe takú príjemnú temnotu aj pokoj. Ale naozaj milujem takmer všetky jeho veci. Akurát keď sme ich hrali v rámci projektu Bolo nás 11 s Milanom Lasicom, zistila som, že mám problém – tie pesničky totiž zľudoveli. Ako si nacvičíte niečo, čo každý do bodky pozná? Neumožňuje to žiadnu slobodu tvoriť, ani robiť chyby. A ešte aj riskujete, že sa vám otec bude v hrobe obracať. Ale našťastie je spopolnený... (úsmev). Skrátka, mala som z toho obrovský rešpekt aj strach, ale nakoniec to dopadlo výborne a my sme dva roky hrali tento úspešný projekt vo veľkom zložení. 

Momentálne je teda vaša umelecká činnosť na bode mrazu?  

- To zase nie. Hrávam koncerty, ale musím si ich sama zorganizovať, aj keď sa nájdu odvážne festivaly, ako napríklad festival Tužina Gro(o)ve. Alebo nedávno v Nových Zámkoch, keď som koncertovala v rámci literárneho festivalu. Niektorí sú dokonca hrdí, že prídem, hoci táto cestička u nás nie je vyšliapaná. Som predsa mimo parlamentu a nemám žiadnu funkciu, nemalo by nikomu nič prekážať, ale žiaľ... Možnože to presekám aj pre ostatných do budúcna a ukážem, že umelci môžu robiť aj politiku. Nemám v povahe vzdávať sa, aj keď na Slovensku sa človek nálepky nezbaví. 

Máte nejakú? 

- Ako dvadsaťročnú ma istý týždenník nazval „feťáčka“ a odvtedy sa to so mnou nesie. Neviem, na základe čoho, pretože som žiadne drogy nikdy nebrala. Som len hyperaktívna, bola som aj dosť vychudnutá, ale tí, čo ma poznajú, vedia, že si čiaru s nimi nikdy nedám. Dokonca si málokedy vypijem. Považujem to za veľkú krivdu, lebo som vtedy prišla vinou týchto nepravdivých fám o relatívne veľkú rolu vo filme Želary. Producent mi vtedy povedal, že sa dopočul, že som narkomanka. Ponúkla som mu, nech mi pokojne urobí testy, ale zmietol to celé zo stola… Maximum, čo do seba dám, je dvojitá whisky pred koncertom, lebo inak sa bojím ísť na javisko. Ale drogy naozaj nie.  

Aj otec bolo trémista?  

- Myslím, že trochu áno, ale nie taký extrémny, ako som ja. Keď sme prvýkrát mali ísť hrať Bolo nás jedenásť s Milanom Lasicom a celým tým ansámblom, ja som omdlievala v zákulisí, musela som mať na Pohode v backstagi vlastnú „toitoiku“, tak mi bolo fyzicky zle. 

Čo si myslíte, kto mal väčší vplyv na vašu umeleckú činnosť – Juraj Nvota s mamou Ankou Šiškovou, ktorí vás vychovávali, alebo ten intenzívny rok s otcom – Jarom Filipom?  

- Ten intenzívny rok nemal podľa mňa na moju kariéru veľký vplyv, v podstate sme ani nespolupracovali. Určite gény, mix mamy a otca, potom prostredie, v ktorom som vyrastala. Ako som spomenula, bolo to v trnavskom divadle, kde som denne videla, ako to celé vzniká, ako k tomu zodpovedne pristupujú moji rodičia, doma sa o tom rozprávali, chodili k nám umelci. Neustále som bola v prostredí umenia a skôr si myslím, že toto ma ovplyvnilo, samozrejme, plus DNA. 

Vedeli ste, že je otec chorľavý, že by sa mohlo niečo podobné stať? 

- Mala som predtuchu, ale nebola racionálne na ničom založená. Cítila som, že sa niečo stane. Aj som mu to hovorila, že tebe sa niečo stane, a to sme sa stretávali asi mesiac, on že – čo by sa mohlo stať? Len čo čo som ho našla, aj som o neho prišla. 

Aký otec bol pre vás Juraj Nvota?  

- Normálne sme fungovali ako každá štvorčlenná rodina aj so sestrou Terezou, aj keď som sa cítila v tej rodine ako čierna ovca. Možno aj tým, že som vedela, že nie je môj otec, ale bola som trochu problémová. Takže možno to nie je ani tak o tom, aký bol on otec, ale skôr, aké som ja bola dieťa.  

Aký máte v súčasnosti vzťah s Jurajom Nvotom, keďže nie je tajomstvom, že sú s mamkou od seba už roky?  

- Výborný, stretávame sa, chodím aj so synom k nim na záhradku, je veľmi príjemný, pokojný priateľský.  

Púšťate synovi dedovu tvorbu, keď už ste mu dali krstné meno otcovo priezvisko? 

- Ja som chcela, aby sa volal Filip Nvota, že by mal po každom dedovi jedno meno, ale neprešlo mi to (smiech)! Filip pozná dedovu tvorbu. Zdedil po ňom humor, bol so mnou na predstavení o otcovi v trnavskom divadle a ja som si vypýtala moju lóžu, odkiaľ som ako dieťa pozorovala svojich rodičov. Teraz tam sedel môj syn a bolo to dojemné, lebo od detstva som v tom divadle nebola. 

Spomenuli ste v úvode nestálosť aj vo vzťahoch, boli ste trikrát vydatá, čo myslíte, na čom stroskotali vaše vzťahy?  

- Každý na niečom inom. Nedá sa to zovšeobecniť, nie je tam žiadna súvislosť. Nie som človek, ktorý si povie, áno, je to zlé, ale vydržím. Ja nevydržím a nikdy sa to nedá hádzať na jedného človeka. Vždy je to o oboch.  

Na čom aktuálne pracujete?  

- Mám rozpracovaný nový album, na najnovšiu pesničku Viem som natočila selfie klip vo vani a komponujem ďalej. Pesničky nahrávame po jednej, pretože musím postupne zháňať financie. Pomaly zreje vo mne ďalšia kniha, takže sa chystám aj písať. Autobiografická, populárno-vedecká a píšem ju so svojím lekárom. Jedna lekárka mi povedala v Nepále, že mám taký zhluk cestovateľských a chronických chorôb, že to je na knihu, tak mi nasadila chrobáka do hlavy. Bude to vtipné, živé, lebo tie choroby ma zastihnú v najnečakanejších momentoch všelikde vo svete. 

Ste zamilovaná?  

- Už dva roky som sama so synom. Slobodná mamka so synom, štyrmi robotami, dvoma mačkami a hypotékou. Aj by bolo fajn mať niekoho pri sebe, ale netlačím na pílu a už s vekom vidím aj tú druhú stránku – prispôsobovať sa. Ak mi do života príde niekto, kto ma bude akceptovať takú, aká som, a, samozrejme, aj ja jeho, nebudem sa brániť. Ale zároveň si toto obdobie užívam také, aké je. Vzťahov som mala dosť, samotu len spoznávam. Je to zaujímavé...