3Ťažko by ste hľadali takú všestrannú osobu, akou je herečka, speváčka, moderátorka, scenáristka a režisérka v jednom Mája Velšicová. Na budúci rok oslávi 90 rokov, ale o dôchodku sa v jej prípade nedá hovoriť ani náhodou. Stále aktívna umelkyňa dodnes účinkuje na doskách, ktoré znamenajú svet, miluje javisko, svojich fanúšikov a nezlomili ju ani životné tragédie.
Na sklonku minulého roka tesne pred koncertom v Topoľčanoch ste mali úraz, nezostali ste však v nemocnici a podpísali reverz, aby ste mohli vystúpiť na večernom koncerte. Ste už v poriadku?
Pri sile ma držalo to, že ma tam čaká publikum, že tam mám istú povinnosť. Každá dobrá správa, ktorá sa ku mne po úraze dostala, ma posilnila. U mňa psychika pracuje tak, že najprv mozog, až potom telo, všetko ostatné sa prispôsobuje mozgu. Keď mozog má dobré správy – a to dostanem do pocitu, to je to najdôležitejšie. Tak som sa aj vyliečila. Na pódiu necítim žiadnu bolesť, vek sa vtedy, chvalabohu, nehlási. Ešte kým mi slúži pamäť pri mojej Šláger show, tak je dobre. Mám také heslo – vypni správy a poď na Šláger show. Toho sa ľudia držia, a preto mám plné sály. Často sú v hľadisku dámy rôzneho veku. Každý z nás túži po dobrom slove, po pohladení. Po niečom, kde bude mať pocit, že sa môže uvoľniť, že si môže zaspievať, kde môže tlieskať...
Do programu Šláger show si pozývate priateľov, spevákov stále obľúbených evergreenov a môžete sa pochváliť vypredaným hľadiskom. Práve s naplnením sál majú mnohí umelci problém, vy však nie. Čím to je?
Je to preto, lebo ľudia majú našu hudbu radi, veď napríklad Peter Stašák príde z Košíc, aby mohol zaspievať dve pesničky. A to si tí ľudia vážia, ja to cítim, dávajú mi to vedieť. Dopriala by som vám počuť tie telefóny, pred chvíľou mi volala moja priateľka pani Brozmanová, aby mi povedala, že sa jej môj program náramne páčil. Povedala, že je to pre jej generáciu to najúžasnejšie, čo môžu zažiť, želala mi plno sily, energie a plnú náruč zdravia. Bolo to krásne vyznanie. Niekedy sa zhováram s mladými, ktorí prídu na môj koncert s rodičmi alebo so starými rodičmi a potom sú prekvapení, povedia: my sme to nečakali, tie pesničky sú naozaj príjemné... Lebo mladí ľudia sú často zo zásady proti všetkému, čo bolo, uznávajú len svoje piesne... Vidím však v hľadisku, že keď zaznie pesnička, ktorú poznajú, spievajú spolu s interpretom. Snažím sa, aby v mojom programe bolo z každého rožku trošku – z opery, operety, muzikálu, ľudové pesničky, populárne...
Aká musí byť pieseň, aby ste si ju zaradili do repertoára?
Pieseň musí mať aj výpovednú hodnotu. Sú postavené na texte, ktorý niečo publiku hovorí. Musí to byť melodika príjemná uchu, ľúbivá, lebo na to je moje publikum zvyknuté a ja ich nemôžem sklamať. Tí ľudia chodia na moje koncerty s dôverou, že budú potešení, že budú počuť pesničky, ktoré sa im páčia, no a z toho množstva sa vždy nájde nejaká, ktorá je ich favoritkou. Vždy na záver vstanú a spievame všetci Holubienku.
Pieseň Holubienka má aktuálne vyše 3,7 milióna vzhliadnutí na Youtube. Prekvapilo vás to?
Keď to pri rozhovoroch niekomu poviem, naozaj je pozitívne prekvapený. A som prekvapená aj ja. Myslím si, že by toho bolo oveľa viac, keby naši dôchodcovia vedeli narábať s internetom a so sociálnymi sieťami. Mnoho ráz to aj mne robí problém, ale snažím sa udržať, aby som celkom nevypadla z tej modernej mobility. No ale aj napriek tomu je to 3 milióny 700-tisíc krásne číslo! Hlboko sa klaniam pred mojimi divákmi, poslucháčmi, ktorí aj tie komentáre pod videá píšu, mám tam vyše tisíc komentárov a ja ich poctivo všetky čítam. Mojou odpoveď na každý komentár je srdiečko. Zaujímavé je, že sú tam aj maďarské komentáre, aj nemecké, poľské... Takže Holubienka má aj medzinárodný ohlas.
Nebudete vystupovať v zahraničí, keď tam máte fanúšikov?
Niečo vám poviem... Telefonovala mi jedna pani, že bola na medzinárodnom festivale cestovných kancelárií a prišiel za ňou jeden mladý muž. Hovoril, že jeho kamarát miluje Máju Velšicovú, pýtal sa, či ma pozná. Mal prosbu, či nevybaví, aby som tomu kamarátovi ako prekvapenie nezaspievala na narodeninách. Súhlasila som, bolo to milé. Asi desať kamarátov prišlo do Bratislavy, všetci o tom vedeli, okrem oslávenca. Keď nič netušiaci mladík začul prvé tóny pesničky, očervenel, lebo už vedel, že je to pesnička, ktorú on počúva. Naraz som sa objavila ja a spievala som... Viem, že takému 25-ročnému chlapcovi by omnoho lepšie padla nejaká mladá krásna speváčka, lenže spoza rohu vyšla vyše osemdesiatročná Velšicová (smiech)!
Každá generácia má svojich interpretov, svoju hudbu. Stretávate sa niekedy s tým, že vaše piesne považujú za nemoderné a hovoria o nich s istým dešpektom?
Na toto odpoviem krásnym citátom, prepáčte, že v češtine: Není na světe člověk ten, který by se zalíbil lidem všem! Každému aj tak nevyhovieš, ale ak mnohým prinesieš trochu radosti do života, trochu svetla, trochu povzbudenia, že však aj ona má problémy... Veď každý máme svoju 13. komnatu, aj keď o nej nehovoríme, ale máme. Na druhej strane, ráno sa zobudiť je veľké šťastie, ja to už vo svojom veku pociťujem, že keď sa ráno posadím na tej svojej postieľke, som šťastná, že som sa zobudila a usmievam sa. Tak naštartuješ celý deň. Budeš mať ten úsmev niekde v podvedomí, bude ťa sprevádzať. A keď je to naopak, že si nahnevaný, namosúrený – jednak to oslabuje ľudské ego, jednak ti to zväzuje ruky, že sa nedopracuješ k niečomu, čo chceš, lebo je tam ten zdvihnutý prst, že sa ti to nemusí podariť. A ja nikdy nejdem do vecí, že sa mi to nepodarí.
Mladnete pri takýchto situáciách, pri stretnutí s mladým publikom?
Neviem, nie som si celkom istá, aký je to pocit. Lebo viem, že mladosť nevrátiš, že to krásne, mladé, to všetko už bolo. Ale teší ma, že raz bolo. A to, že už to nie je, nuž, musím sa s tým zmieriť. Mimochodom, práve idem nahrávať jednu pesničku, ktorá ide tento rok do súťaže. Ale text už nechcem písať, už to nechám na mladších. Paľko Kubica ma pozná veľmi dôverne, vie, kto som, píše komentáre, keď chodím spievať k Petrovi Klimentovi do relácie Pesničky z Kasína. Musí tam byť trochu vtipu, trochu povzbudenia. A hlavne melodika u Petra Klimenta, to ani nedebatujem, on presne vie, čo chcem. Pieseň má zázračnú moc, hudba človeka pozdvihne, poteší. A keby ste videli tie staršie dámy, ktoré sa boja čokoľvek urobiť, aby to nebolo faux pas, na koncerte vstanú, tlieskajú, dvíhajú ruky... Pozitívnu energiu treba vyrábať.
Nedávne ste dostali ocenenie Zlatý šláger za vašu prácu. Určite vás to zahrialo pri srdiečku...
Každý človek potrebuje pochvalu, lebo to ťa pozdvihne. Mozog to má rád, mozog je určujúci, ako sa ti bude dariť – zdravotne, spoločensky, všetko, čo zahŕňa tvoju činnosť. A keď je mozog na tom dobre, že je v pohode, slúži ti pamäť, slúži ti tvorivosť. Veď ja musím každých šesť týždňov napísať scenár, musím veľa počítať, aby som to dokázala do toho scenára vložiť, ale presne viem, čo tam musí byť, aby sa ľudia zasmiali, aby vládla v hľadisku pozitívna energia. A to cítiš, to cítia všetci tí, ktorí chodia do bratislavského Ružinova na moju šou zo všetkých miest Slovenska, aj z Čiech a Moravy. Teraz sme nahrávali 65. časť Šláger show s Májou Velšicovou. Mám u fanúšikov dôveru a tú ja nemôžem sklamať.
Robíte niečo pre to, aby ste sa udržali v kondícii? Lebo pripravovať taký náročný program sama, bez početného výrobného štábu, potom účinkovať na javisku počas celého večera musí byť namáhavé.
Snažím sa jesť aspoň jedno ovocie denne. Vždy sa snažím, aby som si energiu udržala, napríklad sa vytrčím minimálne na desať minút na slniečko, teším sa na jar, vtedy sa viem poprechádzať. Zimu nemám rada, starí ľudia majú radi teplo. Ale po infarkte pred pár rokmi mi voperovali do cievy stent a nesmiem sa priveľmi opaľovať, príliš veľká horúčava mi nerobí dobre. Žijem s tým, čo mám, a ak by som chcela niečo naviac, viem, že mi to už nemôže byť dopriate. Som vďačná za to, čo mám, lebo mnohí majú omnoho väčšie problémy, majú bolesti, umierajú mladí... Mne bolo dopriate aspoň to, že dlho žijem.
Ani vás však neobišli tragédie, na jeseň v roku 2021 zomrel v Amerike váš syn Boris Slivka († 57), čo môže byť horšie ako prísť o dieťa? Drží vás nad vodou práve spievanie, stretávanie s ľuďmi?
Áno. A poviem vám, že človek, ktorého si držíte v srdci, neumiera. Ten môj syn so mnou stále žije, ja sa s ním rozprávam. Mám ho na mnohých fotkách, stále je okolo mňa a pripomína mi krásne prežité časy. Že to bolo úžasné. Napríklad sme boli spolu v San Diegu, po ceste sme videli nádherný kostol z bieleho mramoru. Boli sme v San Franciscu, videli sme na ostrove Alcatraz niekdajšie najprísnejšie strážené väzenie. Už som si myslela, že aby som zbytočne ten môj starý organizmus netrápila, že tie fotky poodkladám, aby som ich nevidela, aby som ich nepozorovala. Budem síce na môjho syna myslieť, ale nie konkrétne, lebo to neuveriteľne bolí. V živote sa s tým nezmierim. Akoby som to vyčítala Pánu Bohu, že zobral schopného človeka. Keď odišiel do Ameriky, učil sa angličtinu, chcel byť vo všetkom dokonalý. A keď už si myslel, že dokonalý je, tak umrie?! To je už aká spravodlivosť? To sa jednoducho logicky nedá pochopiť. A preto koľko ráz sa s ním rozprávam, ľudia by si mysleli, že mi šibe, ale nešibe. Mám ešte jedného syna, vnučku, teším sa z nich. Pred časom mi zomrel psík Jolly, mám teraz malú sošku, ja tohto psíčka pohladím a mne to robí dobre. Všetko, čo vás robí šťastnými, neodriekajte si to. Lebo je tak málo tých vecí, ktoré nás robia šťastnými...
V máji budete mať 89 rokov, na budúci rok oslávite okrúhlu deväťdesiatku. Úprimne, úplne mi to k vám nesedí, maskujete roky pozitívnou mysľou.
Chcela by som sa tej deväťdesiatky dožiť. A ak sa dožijem v dobrom zdraví, tak sa hlboko pokloním, lebo sa mi splnilo niečo, čo som si myslela, že sa nemôže udiať. Najmä po tom infarkte rekonvalescencia trvala dlho. Kým sa spamätáš, kým prídeš na to, čo ti robí dobre a čo ti škodí, to trvá. Dospela som k záveru, že vek je úžasná vec na skúsenosť. Vek ma urobil v mnohých veciach múdrejšou. Lebo človek nikdy nie je dosť múdry. Kedysi, keď som bola mladšia, vždy som sa ohlásila, keď som mala iný názor, vždy som sa pustila do debaty. Teraz to už nerobím.
Prečo?
Lebo ak chceš vydržať v kolektíve, tak sa nemôžeš dostať do topánok niekoho iného, ktorý kráča svojou cestou. Tak pokým ma niekto vyslovene nepožiada o môj názor, ja ho nepoviem. Lebo by to bolo vnucovanie sa do jeho života, a ja rešpektujem, že každý máme svoj život, ktorý si žijeme podľa svojich možností.
Nie je to aj tým, že máte obavy alebo rešpekt pred konfliktom? Že sa niekomu znepáčite?
Aj to, nemám rada konflikty, sú zbytočné. Ja som, chvalabohu, mala okolo seba ľudí, s ktorými som vydržala roky rokúce, možno preto, že som sa snažila byť znesiteľná. Lebo konfliktných ľudí nemá kolektív rád. Ak ma niekto požiada, poviem, pomôžem, urobím, ale nevnucujem sa. Už nemám pocit, že musím ohurovať, čo všetko viem, čo som sa naučila, čo som dosiahla. Nemusím. Keď sa o tom hovorí, fajn, ale ak nie, aj tak dobre. To je poučenie života, dlhovekosti. Všetko, čo ma priamo neovplyvňuje, sa mi stáva zbytočným. Prečo by som sa tým mala zaoberať, míňať svoju energiu na niečo, čo ide mimo mňa? Netreba. Myslím na osoh, ktorý ovplyvní moje zdravie, na osoh, ktorý poteší iných ľudí, na pozitívne podnety, lebo tých dobrých a pekných príležitostí je čím ďalej tým menej. Dovoľte mi ukončiť tento rozhovor múdrosťou, ktorú som si prepožičala, upravila a kde môžem, tam to hovorím: Rob, čo môžeš, spievaj, čo vieš, vypni správy, poď na Mája show a budeš zdravý!
Zdroj foto: https://www.facebook.com/m.velsicova?locale=sk_SK
