Herečka Eva Pavlíková: Mám pocit, že som posledný mohykán

Eva Pavlíková (63), skvelá herečka, ktorá odohrala v Divadle Andreja Bagara v Nitre vyše 40 sezón a ešte ďalšie ju čakajú. Aktuálne je v kinách film Kavej, v ktorom si zahrala nie veľkú, ale neprehliadnuteľnú rolu svadobnej matky.

Je za nami takmer polovica divadelných prázdnin, ako ich prežívate?

Prázdniny som odštartovala veľmi príjemne v Prešove na premiére filmu Kavej, kde som si aj zahrala. Prešov bol jediné mesto, kam som sa dostala, a bolo to perfektné. Amfiteáter síce zubom času ohlodaný, ale plný, prišlo okolo tri a pol tisíc ľudí. Pred ohlásením premietania sa spustila búrka, tak ľudia zmizli. Asi po polhodine búrka ustala, bolo ohlásené, že sa ide premietať a amfiteáter znova plný. Neuveriteľné. Videla som to prvýkrát, zabavili sme sa, sedela som s Lenkou Barilíkovou a jej otcom, ale mám veľmi rada aj hlavné predstaviteľky Janku Kovalčíkovú a Aničku Jakab Rakovskú. Potom som sa s manželom vybrala už po ôsmykrát do Chorvátska k mestu Poreč a ešte ma čaká výlet do Portugalska s mojou dcérou.

Zažívate obdobie v júni, že sa už tešíte na divadelné prázdniny?

Hrám cez rok dosť veľa a boli obdobia, keď som sa tešila na september, na začiatok sezóny, nemala som rada prázdniny. Mala som pocit, že obdobie pokoja je pre mňa neúnosné. Teraz sa teším, že cez prázdniny budem mať čas, napríklad som prečítala tri knihy. Alebo na chalupe len tak ležím a pozorujem lastovičky, ktoré tam máme. Aj v divadle už nehrám toľko ako kedysi, idem pomaly do útlmu (smiech).

Aký je to, prosím vás, vek, napríklad taký Ján Pisarčin, alias Ander z Košíc – kolega z filmu Kavej, má 83 rokov a je plný elánu, plánov, s natrieskaným diárom vystúpení...

Predstavte si, že pracoval s mojimi rodičmi, boli skvelí kamaráti. Veru sme si aj zaspomínali na mojich rodičov, ktorí sú už na večnosti.

Vo filme Kavej ste si zahrali svadobnú mamu, ktorou však ešte reálne nie ste...

Sú témy, na ktoré sa doma otázky nekladú a toto jej jedna z nich, takže neriešime to, že by som behala za dcérou, kedy sa vydáš, roky utekajú a podobne. Mladí ľudia dnes majú inak nastavené životy ako sme mali my, nepripisujú svadbám taký dôraz ako za našich čias. Keď to príde, budem sa tešiť, nič sa nestane, keď to nebude, hlavne, aby decko bolo šťastné. To si želá každá mama.

Zažili ste podobnú svadbu ako vo filme, kde si svatky vykrikovali, kto koľko čoho dal na svadbu?

Film sa mi páči, lebo to nie je bohapustá komédia, ale sú tam reálne situácie, určite sa to na svadbách deje – aj bitky aj podobné hádky ako vo filme. Je tam silná emócia ľudskosti a človečiny, bola som dojatá. Riešia sa vzťahy rodičia a deti, život mladých ľudí, ktorí kvôli deťom zabúdajú „žiť“. Veľa silných momentov... Škoda, že „matky“ tým nadobudnutým deťom niekedy strpčujú život.

Je niečo, z čoho máte strach?

Mám svoje fóbie, napríklad z davov ľudí, z holubov, v živote by som nedokázala ošklbať sliepku. Raz nám do krytého balkóna vletel holub, keď som tam bola, len som kričala a mala doslova šok. Inak som smelé dievča. Samozrejme, dcéra nám vytýka, že sa stále o ňu bojíme, ale jazdí autom, aj na Pohode mala vystupovať, ale napokon už nemali ani zvukovú skúšku, bolo to veľké nešťastie.

O mesiac sa začne nová divadelná sezóna v DAB v Nitre, čo vás čaká?

Hlavne bude krásna jubilejná – sedemdesiata piata, kde nás čaká premiéra muzikálu Na skle maľované, ktorý bol uvedený po prvýkrát práve v Nitre v réžii Karola Spišáka. Teraz to bude režírovať jeho syn Ondrej Spišák, ja si zahrám postavu anjela. Ani vo sne by mi nenapadlo, že môj herecký koniec bude spojený s anjelom. Teraz som hrala satana v predstavení Povolanie Pápež, ktoré malo derniéru. Ako som sa prehrala od princezien k ježibabám, tak teraz od satana k anjelovi. No teším sa aj na spoluprácu s Ondrejom, lebo s Karolom Spišákom som veľa robila, napríklad aj Mníšky.

Pravdou je, že veľké osobnosti nitrianskeho divadla odchádzajú na večnosť. Ako vnímate rozlúčky s bardmi, ktorí vás zaúčali tajomstvám herectva?

Mám pocit, že som inventár a posledný mohykán (úsmev). Všetkých mám stále v telefóne. Hovorím si, že som mala obrovské šťastie – jednak, že som prišla do Nitry, ale aj na to, akých úžasných ľudí som tu zažila. Vždy budem spomínať na zlaté časy nitrianskeho divadla, keď takmer všetci herci bývali v Nitre, poznali sme si rodiny, navštevovali sa, naše deti sa spolu hrali. Snažím sa tento odkaz posúvať dnešnej generácii, ale všetko je iné, mnohí herci dochádzajú, niet času na dlhé stretnutia. Nora Kuželová mala osemdesiatku, tak sme ju navštívili, so Slovákovcami som stále v kontakte, Žofka Martišová bude mať 90... Všetko sú to bardi, ktorí ešte žijú, s veľkou láskou sme v kontakte. Robila som s najlepšími, chodilo sa na nás pozerať celé Československo a všade, kam sme šli, žali sme len úspechy. Som za to nesmierne vďačná.

Spomenuli ste čas, ktorý ste trávili s kolegami, mohli ste nasávať ich múdrosť aj mimo divadla. Dnešná herecká generácia je viac rozlietaná, točia sa denné seriály, hrajú v reklamách, moderujú, niektorí aj spievajú. Ako to vnímate, dá sa to porovnávať?

Priznám sa, s mladými mám veľmi dobré vzťahy, snažím sa im vysvetliť, aby nenasadli na vlak zarábania peňazí. Toľko energie, ktorú vynakladajú na prácu, aby venovali aj oddychu. Telo potrebuje aj oddych, inak krachne v najneočakávanejšej chvíli. Viete, ako je to s mladými, nie príliš s nadšením prijímajú ponaučenia, takže ak sa opýtajú, odpoviem, ale nevyžiadané rady neposkytujem. Snažím sa odovzdať hlavne štafetu lásky k divadlu. Mnohí ani nehrajú v divadlách, len nakrúcajú, ale originálny herecký grunt je v divadle, kde sa nedá klamať.

Uvidíme vás aj v nejakom televíznom seriáli?

Chystá sa niečo, o čom zatiaľ nemôžeme hovoriť, ale ponuka je doma. Trochu mi je ľúto, že nehrám v Dunaji, lebo je to veľmi pekne urobené. No dotočila som seriál Pôrodnica s pánom režisérom Sebechlebským, tzv. miniséria, osem dielov. Mám rada tú prácu, aj v Oteckoch som najprv skončila, potom ma vrátili, bolo to náročné, testovali nás, chodili sme s rúškami a dostala som tam svoj prvý kovid. Napriek tomu – veľmi pekná práca. Samozrejme, chcela by som natočiť nejaký pekný dobový film, v Kavej nemám veľkú postavu, ale myslím, že celkom neprehliadnuteľnú.

Okrem toho robíte svoje šansónové koncerty...

Nesiem štafetu Jozefa Bednárika, ktorý to vymyslel, moderoval a teraz si to moderujem ja, hovorím príhody a je to skvelé, že môžeme na neho takto spomínať. Ak sa na nás pozerá z neba, určite je spokojný, že pokračujeme – či už ja, Andrea Zimányiová, Jana Lieskovská alebo Marcela Laiferová. Teším sa, že tento jeho odkaz žije a je to večer plný emócií, ktorý ma nesmierne baví. Inak sa teším, keď sa ráno zobudím a snažím sa kráčať so vztýčenou hlavou. Už ma bolí kĺb, ale musím povedať, že teraz sa mi najlepšie spieva. Nemám žiadne plastiky, na kilá už dávno kašlem, keď mám kilá, nemám vrásky (smiech)!

Takže ste šťastná?

Áno, mala som šťastie na ľudí, na prácu aj na manžela, s ktorým sme spolu 38 rokov, je stále veselý, veľa sa smejeme. Aj mladým kolegom hovorím, netreba sa hneď rozchádzať, dnes máš pocit, že toho druhého priam nenávidíš, ale zajtra môže byť všetko inak. Som optimistka, aj keď mám za sebou ťažké dva roky, lebo mi odišli na večnosť obaja rodičia, ale na druhej strane nie každý má šťastie ako ja – byť decko do 63 rokov. Mama, takmer 94-ročná, mi zomrela v januári. Bolo úžasné mať detskú izbu do tohto veku.

Zdroj foto: aep, DAB, anc, Ctibor Bachratý, tv markíza, collavino