Herečka Eva Večerová (73) si žije svoj pokojný dôchodcovský život v dedinke neďaleko Nitry, jazdí na svojom milovanom červenom autíčku a pracuje v záhradke, ktorú nadovšetko miluje. Jej život nebol prechádzkou ružovou záhradou, napriek tomu je veselá, optimistická a plná elánu a energie.
Nie je tajomstvom, že váš otec sa do konca života nezmieril s tým, že ste sa stali herečkou. Mama bola od otca mladšia o vyše dvadsať rokov, ako ona vnímala vaše herecké povolanie a umenie?
Nijako. Za celú moju kariéru sa bola na mňa pozrieť v divadle raz. Keď som už odchádzala z Bratislavy, zobrala som ju na predstavenie Pokrvní bratia, nádherné predstavenie, ktoré sme robili s Jozefom Bednárikom. Po predstavení som ju viezla domov autom a nadšená sa pýtam – tak čo, mami? A ona – to som si mohla odpustiť. Veľmi to bolelo. Mali sme zvláštny vzťah, povedala by som až zlý. Neustále mi vyčítala, že nie som ako iné dievčatá, ktoré prídu za mamou, všetko jej povedia, a ja som sa jej pýtala, čo si ty pre to urobila, aby som chodila za tebou? Nič. Tak sme sa vzďaľovali.
A otec sa nikdy nebol na vás pozrieť?
Keď som bola druháčka na vysokej, hrala som Varvaru v Ostrovského Búrke, tak prišiel sám, bez mamy. Hrala tam Božidara Turzonovová, Hana Meličková mi robila mamu. V šatni sme počúvali odposluchy z hľadiska a naraz som ho počula tam kašľať, jeho zvláštny jedinečný kašeľ som rozpoznala, a dokonca som od neho dostala krásnu kyticu. Pozeral ma v telke, počúval moje dabingy. Potom bol ešte raz v divadle L+S, ale tam sa mu nepáčilo, lebo vraj so štyrmi v posteli to nie, viac do divadla neprišiel.
Kde ste nachádzali útechu, radosť, pochopenie?
Chodila som do detskej rozhlasovej dramatickej družiny, kde som mala rovesníkov a množstvo báječných ľudí okolo seba ako Elenka Bauerová, Jožko Danaj, Emil Filo, Ria Paldyová. Títo ľudia sa nám venovali, učili nás, pestovali v nás lásku ku knihám, kultúre a tu som nachádzala to, čo som doma nemala.
Už vtedy ste sa rozhodli byť herečkou?
Nie, vôbec nie. Všetko som to robila s neskutočným potešením, radosťou... dabingy, rozhlasové nahrávania. Rodičia videli, že to mám rada, neflákam sa, tak mi nebránili. Keď som mala ísť na strednú, rozhodli, že mám ísť na učňovku – slaboprúd, lebo to vraj zvládnem. Neuveriteľne ma ponižovali a nechápali, že chcem ísť na strednú školu a vysokú. Vraj, určite to nedám. Keď som potom urobila skúšky a prijali ma, tak sa ma pýtali, kto mi to vybavil... Na herectvo som šla s tým, že budem pokračovať v tom, čo som robila od detstva. Šla som za svojím šťastím.
Podporovali vás potom rodičia v ceste za vaším snom?
Od pätnástich rokov som si vlastne platila všetko sama, lebo som zarábala. Rodičom som musela podpísať papier, že ak ma nezoberú na herectvo, pôjdem študovať pedagogickú školu ako moje nevlastné sestry z otcovho prvého manželstva, v tom videl moju budúcnosť. No ale šla som do Prahy na bábkoherectvo, keďže pán profesor Mikuláš Huba ma neprijal, vraj musím dozrieť, bola som malá, útla... Po prvom semestri som prišla za kamarátmi do Bratislavy a hovoria mi, aby som sa znova prihlásila na herectvo, že sa to dá. Ani som príliš nechcela, mne bolo v Prahe dobre. Ale potom som predsa len skúsila a profesor Zachar, môj zlatý dedo Zachar, ma prijal.
Ako to prijal pán profesor Huba, stretli ste sa niekedy?
On bol skvelý, len mal rád také vyzretejšie dievčatá, moje kolegyne boli napríklad Hana Gregorová, s ktorou som chodila na základnú aj strednú školu, potom Zuzka Kronerová. Popri nich som bola malá, útla, dopadlo to napokon vynikajúco. Dedo Zachar ma vzal „do náručia“ a už v prvom ročníku som účinkovala v Národnom divadle. Po skončení školy som sa dostala do Košíc v roku 1975, lebo som spadla na skúške v Na skle maľované, zlomila som si nohu a nevedelo sa, ako sa bude vyvíjať moja kariéra. Asi o dva roky som letela z Košíc do Bratislavy a v lietadle som mala miesto vedľa Mikuláša Hubu, ktorý bol v Košiciach na celorepublikovej prehliadke divadelných predstavení. Sadla som si s rešpektom vedľa neho a on mi povedal – keby som vedel, čo dokážete, zostanete u nás. Dostala som balzam na dušu, prežila som tri krásne sezóny v Košiciach.
Ako ste sa potom dostali späť do Bratislavy?
To bolo celkom vtipné, lebo moji kolegovia z košického divadla – Vlado Durdík, Edo Vítek a Andy Hryc stále len snívali o Bratislave hovorili o nej, tak som si povedala, chlapci, ja vám ukážem, ako sa ide do Bratislavy! Dala som výpoveď a išla som na voľnú nohu a páni ma nasledovali. Vladko Durdík šiel do SND a Andy s Edom na Novú scénu. Točila som filmy, inscenácie, za týždeň som aj trikrát otočila Bratislavu a Košice, o robotu núdza nebola.
Napriek tomu, že ste rodená Bratislavčanka a roboty ste mali neúrekom, rozhodli ste sa ako 44-ročná odísť do Nitry. Prečo?
Niekedy sa treba vedieť pozrieť dopredu a mne bolo jasné, že Nová scéna v tej polohe, ako bola, zaniká. Dnešok a včerajšok nevrátime, ale zajtrajšok vieme ovplyvniť. Tak som šla za Ferom Javorským, vtedajším riaditeľom DAB do Nitry, kde som hosťovala, a Ďoďko Dóczy ma prosil – Evička, príď. Javorský bol v šoku, či chcem hosťovať, a ja nie – beriem kocúra do prepravky a prídem nastálo. Zobrali ma a bolo to úžasné. V priebehu dvoch mesiacov som si zohnala v Nitre domček, bratislavský som predala. Rekonštruovala som, čo ma baví, mala som záhradu, jazierko...
Čo vás potom neskôr priviedlo z mesta do dedinky pri Nitre?
V rámci univerzity tretieho veku som si po päťdesiatke urobila školu – záhradná architektúra – okrasné záhradníctvo a potrebovala som väčšiu záhradu (smiech). Keď som bola promovaná, tak som sa obdarovala. Realiťák ma zobral do Podhorian. Bol tam kopec, na ktorom nebolo nič. Na druhý deň som tam prišla, bolo nádherné počasie a ja som nasávala atmosféru dedinky v údolí, včeličky, tri lipy, asi 150-ročné. Všade, kde som bývala, boli lipy. Dole šľachtiteľská stanica koní, takže som vedela, že tu chcem žiť.
Využívate znalosti z tejto oblasti len pre seba alebo aj pre iných?
Nemám firmu, ani zamestnaných ľudí, takže som skôr poradný orgán.
Poďme k herectvu, do uší, duší, sŕdc ste sa nezabudnuteľne vpísali ako Včielka Maja, ktorej ste prepožičali svoj hlas. Ako si spomínate na túto prácu?
Bolo to hektické, ale s odstupom času môžem povedať, splnila som si životnú misiu.
S úsmevom hovoríte, že ste si nikdy nezahrali princeznú...
Naozaj nikdy, ja som nebola tá krehká dievčina, aj keď som bola útla, malá, ale na princeznú to nebolo. Papuľnatá, uragán na javisku, ale ktovie, či si nezahrám ešte nejakú princeznú premenenú na ježibabu (smiech)!
Mali ste vysnívanú rolu?
Nie, dostávala som také krásne roly, ktoré ma niekedy aj zaskočili, že som nemusela snívať. A brala som ich plným priehrštím.
Nikdy ste neoľutovali, že ste odišli z Bratislavy do Nitry?
Mám také nádherné bývanie, žijem uprostred prírody a Bratislava už nie je Bratislavou, z ktorej som odišla pred tridsiatimi rokmi. Moje dni sú naplnené robotou, opäť som rekonštruovala, ešte cez vianočné sviatky som maľovala, okrem toho šijem, aj sako, ktoré mám na sebe som si ušila sama. Papričky mi už vykúkajú z kvetináčov. Každý večer si naplánujem, čo chcem na druhý deň urobiť, večer zase bilancujem, čo som stihla a čo mi ostalo na druhý deň. Potrebovala by som aby mal deň aspoň 48 hodín, nenudím sa, nelehním.
Vaše detstvo teda nebolo prechádzkou ružovou záhradou, potom ste si našli aj manžela, ktorý by možno bol pokračoval v podobnom duchu ako rodičia...
Nevnímala som, že sa mi deje niečo zlé, hoci som mala veľmi prísnu výchovu. Ako dieťa som si myslela, že to tak funguje všade. Ako by sa vyvíjalo manželstvo, keby som ho neukončila, to neviem, ale keď vám manžel povie po sobáši – nebudem len tvoj manžel, ale aj pán a ty ma budeš poslúchať, tak sa zamyslíte, čo ďalej. My sme nemali ani svadobnú noc, lebo sme sa brali v sobotu a najbližšie som ho videla v stredu. Po štyridsiatich rokoch som bola v Nitre na vernisáži obrazov Paľa Hammela, oslovil ma tam jeden pán a povedal mi - váš manžel u mňa raňajkoval po vašej svadbe na druhý deň. Otočila som sa a odišla, ani som s tým pánom nediskutovala. On mal predsa raňajkovať so mnou ako môj manžel! Našťastie som bola dosť silná, aby som ukončila tento vzťah skôr, ako by ma utýral. Dokonca aj otec mi po rokoch povedal, že sa bol u neho sťažovať, že nechcem na neho napísať polovicu domu.
Potom ste sa už nikdy nezamilovali?
Nie.
Ako je to dnes s vaším herectvom?
Som odložená na dôchodku. Bolo to veľmi nepríjemné, kruté, bolelo to, keď mi prišiel dôchodkový vek a povedali mi: Nepotrebujeme ťa. Veľmi ťažko som to prežívala, bola som v šoku, lebo naraz mi zobrali všetko, čo som budovala celý život. Dostala som sa do depresií, skoro som zomrela. Lieky som odmietala, mesiac som bola v pyžame a neustále som mala sen, ako som vo valci, ktorý sa zužuje a ja sa v ňom dusím. Našťastie som to zvládla, lebo mám okolo seba žičlivých a nežičlivých ľudí. A moja kamarátka Editka Novákova si otvorila fit centrum. A to fitko ma nakoplo, prebudilo a bolo mi dobre. Aj v Bratislave som chodila so Zdenou Studenkovou k Zore Czoborovej. Možno ma budú niektorí nenávidieť, ale psychicky mi pomohol kovid, lebo nielen ja som nemala divadlo, ale nemal ho nikto. Moja duša sa upokojila, moja záhrada ma priviedla na iné myšlienky.
Ako ste prijali nakrúcanie do relácie Opri sa o mňa?
Nebolo to jednoduché a priznám sa, dosť ma to rozhádzalo, lebo niektoré veci som vytesnila z hlavy a bude zase trvať dosť dlho, kým to znova „zabedním“. Zabudnúť sa na to nedá, ale dá sa tešiť z iných vecí.
Keby prišla nejaká divadelná či televízna ponuka?
Nemám s tým problém, ale nezaoberám sa tým, či niečo bude, alebo nie.
Zdroj foto: Pixabay
