Herečka Hana Gregorová miluje vianočnú výzdobu: Môj dom – moja radosť!

Herečka Hana Gregorová (72) je stále v kurze. Po Novom roku sa objaví v seriáli Ranč televízie JOJ a aktuálne nakrúca seriál pre Markízu. Je fatalistka, rada sa pozerá dopredu, nerieši zbytočnosti a na svojom živote by nič nemenila. Je doslova posadnutá Vianocami, čo vidieť aj na bohatej výzdobe jej domu. Silvester by však podľa nej pokojne mohli aj zrušiť...

Aký bol pre vás rok 2024? Čo vám dal a čo vzal?
Nerada bilancujem. Myslím si, že život treba žiť a netreba rozmýšľať, čo som, kedy som, prečo som, čo som neurobila, urobil... Bol dobrý, mala som prácu. Dúfam, že som zdravá. A mám pocit, že aj situácia naokolo sa normalizuje, takže v podstate som spokojná. Teším sa, čo prinesie ten ďalší.

A čo by mal priniesť? Aké sú vaše očakávania?
Nikdy som nebola plánovačka. Som fatalistka. Čo si jediné želám, a to asi každý, aby som bola zdravá a mala okolo seba pár slušných ľudí. Dokiaľ mi slúži hlava, tak dúfam, že vždy bude nejaká práca. To je najdôležitejšie.

Dávate si nejaké predsavzatia? Aj sa vám podarilo nejaké splniť?
Nikdy som si nedávala také, že napríklad prestanem fajčiť, lebo viem, že to nedodržím. Ale nemala som ani existenčné alebo profesijné plány. Skôr som si hovorila, že musím niečo urobiť v záhrade alebo okolo domu.

Chcete vedieť, čo vás čaká? Chodíte k veštici?
Nie. Ale moja mama veštila veľmi dobre, vždy nosila karty pri sebe a ja tiež vykladám karty. Myslím si, že málokto by chcel vedieť svoju budúcnosť a hlavne svoj koniec. Podľa mňa treba žiť tak, ako keby každý deň bol ten posledný. Naplno. Užívať si, netrápiť sa maličkosťami, neriešiť žabomyšie vojny.

Mali ste niekedy vážny problém, kedy ste možno prehodnotili svoj život?
Neviem si spomenúť, že by som prehodnocovala, či som niečo urobila dobre alebo zle. Možno ma sklamali niektorí ľudia, ale tiež to hádžem za hlavu. Verím, že Božie mlyny sú spoľahlivá firma.

Čo by ste želali svojim najbližším, svojim deťom?
Samozrejme zdravie, aby boli šťastní. Aby zúročili to, čo si myslíme, že sa nám s Radkom podarilo – vychovať z nich slušných ľudí, a aby sa im to v živote vrátilo. Čo by človek mohol želať svojim deťom? Len to najlepšie.

Máte netradične a bohato vyzdobený dom – vždy ste to tak robili?
Áno, odjakživa, odkedy sa dali kupovať milióny čačiek. Milujem to. Vždy som mala rada vysvietenú záhradu, stromčeky, mali sme to tak aj s Radkom v Říčanoch. Ľudia na sociálnych sieťach komentujú, že to je hrozné, ale potom sa idú zblázniť na americkom filme, kde je to prehnané a svieti celá dedina. Tam sa to všetkým páči, ale u Gregorovej to prekáža. Ale mne je to jedno, môj dom – moja radosť.

Dokupujete každý rok aj nové ozdoby?
Zaprisahám sa, že už nič nekúpim, ale vždy niečo kúpim.

Aké tradície ste dodržiavali na Vianoce?
Jedine tie, že sme sa vždy museli pekne obliecť, celý deň sa postiť, potom sme zašli za dvere, ja som pustila Tichú noc, zazvonila som zvončekom, ktorý mám ešte po mojej mame, popriali sme si krásne Vianoce a sadli sme si k štedrovečernému stolu.

Váš prvý manžel nebol Slovák, ale Čech – Radek Brzobohatý, líšili sa Vianoce popri iných manželoch?
Ja som žila s prvým mužom lekárom v Emirátoch a urobila som aj tam Vianoce. Namiesto bravčového mäsa v kapustnici sme mali teľacie a rezne boli z teľacieho mäsa a veľmi im chutilo. Hlavne sa tešili z darčekov a rešpektovali to. Bolo to krásne. S Radkom sme mali dvojaké menu, pretože ani moje deti nejedia kapra. A ja si neviem Vianoce bez vysmážaného kapra predstaviť. Celý rok by som ho nedala do úst, ale na Vianoce ho musím mať. Ako predjedlo robím „českého kubu“, to sú krúpy s hríbmi a cesnakom, mali sme kapustnicu, hovädziu polievku s pečienkovými haluškami, vyprážaného kapra, rezne a majonézový šalát. Radek robil taký moravský šalát.

Čo ste si do sviatočného obdobia priniesli z detstva?
Mali sme nádherné Vianoce. Mama sa vždy snažila aj z mála vyčarovať krásne sviatky. Samozrejme, ako všetky deti sme kutrali v skriniach a hľadali darčeky, ktoré mama úspešne poschovávala, a občas sme niečo našli, čo sa opakovalo aj pri mojich deťoch. Stalo sa mi – lebo ja som kupovala darčeky už od augusta –, že som na niečo zabudla, ale keďže Ondrejko má narodeniny 2. februára, tak mu prischol darček na narodeniny... Jediné, čo som porušila, je, že pečiem iba jeden druh vianočného pečiva, pretože ma to nebaví, je to strašná piplačka. Mama piekla všetko.

Ako je to s darčekmi, ešte kupujete alebo dáte radšej peniaze deťom?
Nedávam deťom peniaze, myslím že to nepotrebujú, ale mám už pre dcéru aj syna a ich partnerov pripravené darčeky.

A čo sa týka Silvestra? Ako ste oslavovali v detstve a ako teraz?
Nemám rada Silvestre. Neobľubujem hromadné bujaré zábavy. Ako pubertiaci sme niekam išli, asi sme sa aj opili, neviem, a nemusím to. Aj s mojím mužom sme najradšej sedeli doma. Keď sme hrali v divadle, tak sme odohrali a išli sme domov a aj doteraz to mám tak rada, že sedím pri televízii, pozriem si nejaký program a o polnoci si symbolicky štrngneme nealko šampanským a poprajeme si.

S každým partnerom sa menia isté drobnosti v súžití, čo ste menili pri súčasnom partnerovi?
Nechcem hovoriť o súkromí. Ale ja som nikdy nič nemusela meniť.

Máte v dome dosť veľa spomienok na Radka, jeho fotku, zarámovaný odkaz. Muselo byť asi dosť ťažké vídať ho v televízii, i keď na druhej strane po ňom ostala živá spomienka...
Je to príjemné, ale veľmi dlho som sa nemohla na jeho filmy pozerať. Teraz reprízovali Alžbetin dvor, aj som to pozerala, ale v druhom diele, keď viem, že odchádza do Viedne a Marián Geišberg ho tam ide zabiť, tak som to vypla. To som už nechcela vidieť.

Čo vám po živote s ním najviac chýba?
Samozrejme, ten človek vám chýba. Keď ste 32 rokov spolu, 30 rokov manželia, boli ste na seba fixovaní. Ťažko sa to vysvetľuje, pochopí len ten, kto to prežil. Keď vám odíde zo dňa na deň, z minúty na minútu partner, je to šok a veľmi dlho si myslíte, že sa dvere otvoria a on vojde... a to sa nestane. Sú momenty, keď mi ho pripomína množstvo vecí. Jednoducho sa to nedá vymazať, ide to s vami stále, je to vaša súčasť, váš kus života.

Ako dlho ste nemohli nič pozerať?
Veľmi dlho. Vždy som sa rozplakala, bolo mi ľúto. Bolo to strašné, ale čo sa dá robiť? Ale nerada o tom hovorím. Radšej nech si ľudia myslia, že som nejaká chladnokrvná, ako keby ma mali ľutovať. Nenosím svoju kožu na trh.

Čím vám ho najviac pripomína syn?
Fyzicky sa podobajú. Chôdzou. Občasnou výbušnosťou. Radkovi veľmi dlho trvalo, kým sa rozčúlil, ale keď pretiekol pohár trpezlivosti, urobil radikálny rez a cez to nešiel vlak. To má Ondrejko po ňom. A potom vzťah k hudbe. Ja mám tiež dobrý sluch, ale nemala som božiu trpezlivosť, ktorú mal môj muž. Cvičil s ním, bol vytrvalý. Ale z obidvoch si vybral to dobré. Po mne má husté vlasy, dobré zuby a zmysel pre humor. Po Radkovi je zase taký chlapský.

Máte už dospelé deti, ale matky majú tendencie stále rozdávať rady. Robíte to?
Nie, ja som nikdy nedávala rady. Povedala som svoj názor a tým sa to skončilo. A, bohužiaľ, skoro vždy naň došlo.

Poslúchli deti vaše rady?
Nie, ale ani ja som neposlúchla moju mamu. To je normálne. To sa opakuje asi v každej rodine. My to vidíme inak, máme iný uhol pohľadu, ale to je život. Nikto nie sme prorokom. I keď občas áno (smiech)!

Čiže potom príde na rad veta, že došlo na moje slová...
Ale nikdy som to nahlas nevyslovila, iba si to pomyslím.

Nemáte vnúčatá, nie je vám to trošku ľúto?
Mne je to ľúto len preto, že by som bola veľmi rada, aby moje deti vedeli, čo je to mať deti. Ja som sa už tisíckrát mojej mame hore ospravedlnila, pretože keď mi hovorila vetu: Veď počkaj, až budeš mať svoje deti! – vždy som mala oči navrch hlavy. Takže len preto. Lebo je úplne iné, keď to žijete v praxi, ako keď o tom iba hovoríte. Ale je to ich život a vôbec to neriešim. A úprimne – už som dosť stará na to, aby som im strážila deti. Nikdy som na vnúčatách nebazírovala, ale deti by som im priala.

Žijete veľmi vyrovnaný, spokojný, asi aj šťastný život. Ale predsa len sú chvíle, keď človeka niečo kvári…
Mňa kvári iba ľudská blbosť. A prekáža mi, že niektorí ľudia strácajú pamäť. Ozaj som dosť zažila a zatiaľ, chvalabohu, si pamätám a niekedy ma fascinuje, keď počúvam myšlienky svojich rovesníkov a viem si spomenúť, čo bolo pred pár rokmi… Ale je to každého osobná vec.

Keby ste si mohli zopakovať svoj život, čo z neho by ste chceli prežiť ešte raz a čo ani za svet?
Všetko by som chcela prežiť znovu. Úprimne vám poviem, ja som šťastná za to, kedy som žila, ako som žila, pretože aj keď mnohí hovoria, že to bolo hrozné, ja som mala úžasný život – bez sociálnych sietí, slovo platilo a dnes neplatí ani slovo na papieri. Ľudia boli k sebe priateľskejší. Vedeli si zanadávať v krčme na režim, ale to patrilo k životu. Nesťažujem sa. Som spokojná a nič by som nemenila. Mám pocit, že mi život dal to najlepšie. Obidvaja moji manželia boli úžasní a ja som zažila toľko lásky... Myslím, že mám vybrané vopred na tri životy.

Platí, že človek sa učí na svojich chybách?
Platí. Podedila som nejakú dispozíciu od mojej mamy. Ona sama vyrastala v sirotinci, ale nikdy sa nesťažovala, ani svoju mamu za to neodsúdila. Moja babka bola vojnová vdova, mala 4 deti a situácia bola taká, že chodila prať k pánom, takže musela dať dve dievčatá do sirotinca. Nikdy jej to ani jedna nevyčítala. Mama sa postavila na vlastné nohy, bola veľmi akčná, mali sme knižnicu, prosto chcela ten deficit vzdelania dobehnúť a bola veľmi múdra. Nikdy som nepočula, žeby povedala – ja som chudinka vyrastala v sirotinci. Práve naopak. A aj preto sa snažila, aby sme my s bratom všetko mali. Chodila som oblečená ako z módneho žurnálu, doma bolo vždy čo jesť, vždy bolo navarené. Mali sme všetko, boli sme normálna priemerná rodina.

Akým životným heslom sa riadite?
Nemám žiadne heslá. Človek by mal žiť tak, aby mal čisté svedomie. To je dôležité, lebo ono sa vám to niekde spočíta. Verím, že niečo medzi nebom a zemou existuje, a ak som niekomu v živote ublížila, tak nevedome, lebo vedome ozaj nie... Keď sme sa s prvým mužom rozviedli, bolo to bolestivé, plakali sme, bolo mi to ľúto, ale máme dodnes dobré vzťahy, voláme si a aj s jeho rodinou sa všetko utriaslo. Odmalička som bola doma vedená k zmyslu pre spravodlivosť a k sociálnemu cíteniu.

Čo je váš nesplnený sen, čo by ste ešte chceli zažiť, vidieť, skúsiť?
Nemám sny. Život prinesie čo má, v tomto som naozaj fatalistka. Ale veľmi mi prekáža to počasie, jediné čo neznášam. Mám z toho až úzkosti, že ani zima, ani leto, ani jar, nič. Chcela by som zažiť to, čo v detstve, že v Bratislave boli dva metre snehu, kalamity. Mali sme uhoľné prázdniny a dnes deti v Bratislave ani nevedia, ako vyzerá sneh, keby ich rodičia nevzali na hory. My sme prišli zo školy, zhodili sme tašky, šli sme na Kolibu a sánkovali sme sa do včera. Takže rada by som zažila snehovú kalamitu, aby sme si znova prečítali, ako nie sú pripravení, že zima prišla nečakane v decembri a nestíhajú odpratávať. Chcem sa obklopovať len príjemnými ľuďmi. Už vravím, že v mojom veku nemám čas strácať čas.

Keď sa vás deti opýtajú – mami čo by si chcela pod stromček, čo im poviete?
Nič nechcem – a oni to vedia. Moja dcéra mi kúpi nejaké drahé krémy a potom mám povinnosť sa tým „patlať“. Ale ja používam odjakživa mandľový krém, používala ho aj moja mama. Som naň zvyknutá a žiadny krém ma nezachráni pred starnutím. Nemám s tým problém, tak načo?

Ale napriek tomu sa držíte v perfektnej forme. Ako to robíte? Asi nie iba mandľovým krémom.
Mám len mandľový krém. Nič iné. Mám 72 rokov, nikde to netajím. Neodsudzujem zákroky, ale načo? Občiansky mi nikto nevymení. Dôležité je, že duša je mladá, s výzorom už nič neurobíme. Mladé, krásne už sme boli. A ak narážate na to, že som schudla, tak po bolo postupne od smrti Radka. Ale nikdy som sa netrápila tučnotou, ja mám jednoducho zásadu, že aj veľká r*ť vie očariť, čo sa mi potvrdilo x-krát v mojich vzťahoch. O tom to nie je. Podstatné je, aby bol človek sám so sebou spokojný. Každý je svojím spôsobom pekný. Pán Boh nás preto stvoril každého iného, aby sme neboli všetci na jedno kopyto. Ako povedala moja mama – na každú opicu má pán Boh truhlicu. A to je pravda.

Prezraďte však, koľko námahy vás stojí kráčať s dobou?
Rada som sa pekne obliekala už ako mladá. Keby som nemala čo jesť, tak na handry topánky, kabelky, okuliare som si potrpela. Samozrejme, že dnes sa neoblečiem ako v 16-tich, minisukňu a biele podkolienky... Je to otázka vkusu a aj za málo peňazí sa dá dobre obliecť. Mňa to baví, chodím upravená, neupravená nejdem ani so smeťami a tak by to malo fungovať. Ženy by mali stále myslieť na to, aby sa chlapom páčili. Keď sme boli mladé, tak sme sa vyštafírovali, len aby sa chlapci obzerali. A o to nám išlo.

Doba je ale rýchla, najmä čo sa týka techniky.
Ovládam počítač, mám dotykový telefón, viem poslať e-mail, prečítať ho a tým to pre mňa končí.

Ako herečka ste stále v kurze. Čo vás čaká budúci rok?
Teraz točím pre Markízu a je to fajn. Som šťastná, že mám prácu. A od začiatku roka sa bude na JOJ-ke vysielať seriál Ranč, v ktorom hrám dedinskú bylinkárku, tak trochu čarodejnicu.

Lákalo by vás mať vlastný ranč?
Nie, to je strašná práca. Moji starí rodičia mali statok, kone, kravy, svine... je to hrozná starosť. Začnete ráno, skončíte v noci a zase pokračujete.

A jazdili ste niekedy na koňoch?
Sedela som na koni, museli sme na vysokej škole absolvovať výcvik, ale to bolo niečo hrozné. Mala som takú svalovicu asi týždeň, ako keby som obšťastnila rotu vojakov (smiech). Ale na voze jazdiť viem. Môj starý otec mal polia a kone, opraty viem držať, to by som si trúfla aj teraz.

Zdroj foto: tv joj, ahg