Historik Peter Jašek: Rok 1989 bol rokom zmeny

Zatiaľ čo pre pamätníkov ubehlo 35 rokov od novembra 1989 rýchlo, pre najmladšiu generáciu sú tieto udalosti naopak dávnou minulosťou. O tom, čo všetko si vlastne pripomíname počas novembra a decembra, aké udalosti tomu predchádzali i o tom, čo prinieslo „štrnganie kľúčmi“ a aké pramene sa nám zachovali, sme sa porozprávali s historikom Petrom Jaškom z Ústavu pamäti národa, ktorý sa venuje týmto zásadným udalostiam 20. storočia.

Akú udalosť alebo udalosti si v novembri pripomíname?

Pripomíname si pád bývalého komunistického režimu v Československu. Svojím významom to bola zásadná udalosť, dovolím si povedať, že jedna z úplne najzásadnejších v celom 20. storočí pre dejiny slovenského národa a československého štátu ako takého. Znamenala po viac ako štyridsiatich rokoch koniec totalitného režimu a nástup demokracie. Aj v danej dobe to bolo vnímané ako zásadná celospoločenská zmena. To koniec koncov vyjadruje aj jej názov – revolúcia. Prídomok nežná dostala preto, že tieto zmeny na rozdiel od predchádzajúcich ruptúr slovenských dejín prebehli nenásilne, preto sa vžilo pomenovanie nežná revolúcia.

Revolúcia však nemôže byť iba udalosťou jediného dňa, ani ak je nežná.

Máme tendenciu spájať ju so 17. novembrom. Tento dátum, významný míľnik, rezonuje v rámci pamäťovej politiky a máme ho aj ako štátny sviatok – Deň boja za slobodu a demokraciu, ale z historickej retrospektívy je lepšie celé tieto udalosti vnímať ako proces, ktorý sa začal dávno pred 17. novembrom a vo forme spoločenskej transformácie pokračoval dlho po 17. novembri. Dokonca pokračoval hlboko do 90. rokov.

Môžeme povedať, že najvýraznejšie zmeny sa udiali pred koncom roka 1989?

Samozrejme, november a december 1989 sú veľmi významným obdobím, keď sa celý proces v bývalom Československu zdynamizoval. Ľudia vyšli do ulíc, vytvorila sa tu veľmi spontánna, srdečná atmosféra a odohrávali sa kľúčové politické zmeny. Patrí k nim pád vlády režimu jednej strany, či už ústavnými zmenami, ako bolo odstránenie ústavných článkov, najmä článok 4 o vedúcej úlohe Komunistickej strany, ale aj ďalšie. Rekonštrukcia vlády, ktorá pred novembrom 89 bola čisto komunistická. 10. decembra vzniká vláda národného porozumenia ako prvá nekomunistická vláda za dlhé desaťročia. Došlo k zmene na poste prezidenta republiky, kde Gustáva Husáka nahradil Václav Havel, známy český disident, líder Charty 77.

Ktoré zmeny pocítili ľudia okamžite, doslova sa im diali pred očami?

Môžeme spomenúť štúdio Dialóg vysielané z Bratislavy, ktoré zlomilo cenzúru v médiách a bola to prvá otvorená diskusia. Spomeňme pochod Ahoj Európa z 10. decembra, ktorý akoby symbolicky povalil železnú oponu, spomeňme celospoločenské vzopätie, keď sa v priebehu pár dní naplnili námestia vo všetkých väčších mestách Slovenska.

Slovensko v novembri predbehlo Prahu o jeden deň, nezabúda sa na 16. november?

Tento deň bol dlhé roky taký trošku zabudnutý a som rád, že sa o tom hovorí viacej. Zvyknem hovoriť, že nežná revolúcia u nás bola zarámcovaná dvoma pochodmi. Prvý je študentský pochod 16. novembra, kde vyšli do ulíc bratislavskí študenti a druhý bol pochod Ahoj Európa 10. decembra. A preto si aj myslím, že slovenská nežná je iná ako česká „sametová“. U nás sú tie dôležité udalosti, o ktorých treba hovoriť a u nás sa začala týmto študentským pochodom. Som rád, že sa dostal na mapu dejín.

Čo sa dialo na Slovensku pred 17. novembrom?

Pochod bratislavských študentov bol pripravený spontánne, ale nie vopred ohlásený, zatiaľ čo pražský pochod bol organizovaný. Vzniklo to ako dôsledok istej aktivity skupiny študentov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ktorí už predtým prejavovali protirežimové postoje a myšlienka zorganizovať pochod dozrela počas demonštrácií pred Justičným palácom, kde aj mladí ľudia chodili podporovať vtedy väznených členov tzv. bratislavskej päťky počas posledného politického procesu komunistického režimu na Slovensku. Počas súdnych pojednávaní v októbri a začiatkom novembra sa tam schádzalo niekoľko stoviek protestujúcich.

Na tú dobu by som povedal, že je to vysoké číslo. Hovorí sa o tom veľmi málo a práve toto sú často tie udalosti, ktoré označujeme ako biele miesta a treba ich zapĺňať. Čiže k aktivizácii dochádza už pred 17. novembrom, od druhej polovice 80. rokov. Týka sa to aj sociálnej dynamizácie, ktorá od roku 1987 bola úplne iná ako v prvej polovici 80. rokov alebo v 70. rokoch.

Takže spoločenská nálada sa na Slovensku ku koncu 80. rokov menila?

Odvaha ľudí rástla a v tomto smere bola prelomovou udalosťou Sviečková manifestácia z marca 1988, keď ľudia vyšli do ulíc a obstáli. Predtým devätnásť rokov nebolo možné, aby sa vyšlo do ulíc. Do ulíc sa chodilo podporovať komunistický režim, verejné priestranstvo slúžilo na podporu režimu. Nemohli ste tam vystúpiť a zaplniť priestranstvá niečím protirežimovým. Preto bola Sviečková manifestácia obrovským zlomom, keď ľudia požadovali niečo, čo bolo proti politike režimu.

Ďalšie verejné vystúpenie nasledovalo až po roku a pol, bola to opäť len záležitosť Bratislavy?

Vývoj nie je nikdy priamočiary a na ďalšie takéto vystúpenie si spoločnosť na Slovensku musela počkať až do 16. novembra 1989. V Prahe bol však v januári Palachov týždeň, niekoľko dní masových protestov, ktoré režim potlačil silou. Prvé manifestácie boli ešte také opatrné, mimoriadne dôležitú úlohu tu zohrali študenti a treba povedať, že na celom Slovensku, nebola to iba bratislavská záležitosť. Práve mimo Bratislavy boli študenti tými hlavnými, vystúpili v Banskej Bystrici, Žiline, Košiciach, Zvolene, Nitre, Trnave, Martine. Kde boli fakulty, tam boli študenti tým ľadoborcom. Ako prví nastolili požiadavky, prví išli do ulíc.

Vnímali to určite ako generačnú výzvu a viem si predstaviť, že nechceli prežiť život v rovnakých podmienkach ako ich rodičia. Samozrejme, ovplyvnení západnými trendami, veľmi silným trendom hudby a popkultúry, ktoré prenikali aj za železnú oponu.

Mnoho ľudí dnes spomína na november 89 len ako na štrnganie kľúčmi. Je to taký náš špecifický symbol?

Určite to nebolo len štrnganie kľúčmi, bolo to celospoločenské vzopätie. Ale áno, povedal by som, že štrnganie kľúčmi je symbolom. Tak ako majú Poliaci svoje okrúhle stoly, tak ako majú Nemci pád Berlínskeho múru, tak majú Slováci štrnganie kľúčmi.

Neboli očakávania ľudí v prvých mesiacoch privysoké a nereálne?

Podľa mňa treba povedať, že sa nežná revolúcia stala obeťou samej seba v tom, že naozaj v tých dňoch boli celospoločenský výbuch a nadšenie veľmi spontánne, ale zároveň sa zrodili aj veľmi vysoké očakávania. Ľuďom sa podarilo niečo, o čom si ani nemysleli, že sa dá. Treba si uvedomiť, že aj v novembri 1989 bol komunistický režim veľmi silný vo svojich základoch, v Československu boli prítomné sovietske vojská, boli tu státisíce členov Komunistickej strany a všetko navonok fungovalo. V tej spontánnej atmosfére sa zdalo uveriteľné, že bude výrazne vyššia životná úroveň a mnoho ďalších vecí, ktoré sľubovali lepší život. Proces spoločenskej transformácie je veľmi zdĺhavý a týkal sa všetkých aspektov života. Samozrejme, obrovské nadšenie nahradilo najprv vytriezvenie a potom u niektorých ľudí aj sklamanie, s ktorým sa vyrovnávajú dodnes.

Mnoho ľudí nostalgicky spomína na život pred revolúciou, prečo sa im zdá, že sa vtedy žilo lepšie?

Spomienkový optimizmus je objektívny faktor, má ho každý človek, lebo vždy sa mu ľahšie spomína na to, čo zažil, čo si vie vo svojich spomienkach idealizovať. Prirodzene, často vytesňuje to negatívne.

Spomienkový optimizmus často funguje tak, že dnešné naše očakávania premietame do minulosti. Hoci si dnes ľudia myslia, že veci fungovali, keď si zoberiete dobové pramene, zistíte, že ľudia na to veľmi nadávali a boli nespokojní. Dnes je už ťažko uveriteľné, že taká vec ako pomaranče bola vzácnosť, dnes, v ére konzumu si proste niektoré javy až nevieme predstaviť a takto nejako funguje spomienkový optimizmus. Vytesníte to zlé a spomeniete si na to dobré. Samozrejme, ani dnes nie je všetko ideálne a ľudia sú nespokojní.

Každá doba má svoje za a svoje proti, každá doba generuje svoj systém výhod a iný systém negatívnych vecí, to je úplne prirodzené. Dôležité ale je, do akého pomeru sa tieto výhody a nevýhody dostávajú.

Zabudli sme už na neslobodu?

Dnes si málokto uvedomuje hodnotu slobody. Aj dnes narážame na niektoré javy, pri ktorých cítime tendenciu obmedziť našu slobodu, ale vtedy sa žilo v neslobode ako takej. Vtedy človek nemal príležitosť ísť verejne protestovať alebo dovolať sa nápravy nejakej krivdy. Keby ste to chceli, mohli ste sa dostať do vážnych problémov, dokonca aj do väzenia.

Dá sa povedať, že zmeny, ku ktorým došlo v Sovietskom zväze v 80. rokoch, boli kľúčové pre Československo?

To, čo sa dialo v Sovietskom zväze, bolo mimoriadne dôležité. Myslím si, že aj keby neprišiel Gorbačov a perestrojka, určite by sme revolúciu nepoznali pod menom nežná. Zmeny prebiehali v Sovietskom zväze i na globálnej úrovni.

Z akých prameňov skúmate udalosti roku 1989?

Pramene sú pestré. Historici sa snažia vychádzať primárne z archívnych prameňov. Na Ústave pamäti národa máme k dispozícii materiály bývalej Štátnej bezpečnosti, tie nám veľakrát poodhaľujú zákulisie politických perzekúcií, ktoré v komunistickom režime pretrvávali až do jeho pádu. Samozrejme, máme materiály z proveniencie Komunistickej strany v Slovenskom národnom archíve, aj jednotlivých ministerstiev, archív Verejnosti proti násiliu, materiály na regionálnej úrovni. Musíme spomenúť aj spomienky aktérov historických udalostí a pamätníkov, vďaka ktorým možno zachytiť emóciu doby, i keď je tam vyššia miera subjektivity. Ľudia majú všeobecne tendenciu dejiny, ktoré si pamätajú, vnímať oveľa viacej cez prizmu toho, ako ich sami zažili.

Je cítiť, že pramenná báza nie je úplná. Pojmy ako skartácia materiálov Štátnej bezpečnosti sú možno známe aj širšej verejnosti, ale to neznamená, že sa zničilo všetko. Treba jedným dychom povedať, že keď sa naozaj zahĺbite do archívneho výskumu, tak pramennú bázu na to, aby ste vedeli vyskladať čo možno najobjektívnejší priebeh udalostí, nájdete.

Čo sa ešte nepodarilo dostatočne preskúmať alebo odhaliť?

Myslím si, že veľa historických udalostí, ktoré poznáme, má v sebe biele miesta. Aj tieto moderné udalosti sú často postavené na spomienkach ľudí viac ako na archívnom výskume alebo minimálne archívny výskum často dopĺňajú. Napríklad nemáme vedeckú monografiu, ktorá by spracovávala komplexne genézu udalostí do polovice 80. rokov a potom samotný november.

Naše poznanie ešte nie je úplné. Je to beh na dlhé trate a platí aj to, že na niektoré veci musí dozrieť čas a doba a musia sa sprístupniť všetky pramene.

Zdroj foto: ancn, FB ZČ