Úsmev, bezchybná slovenčina a dobrá nálada sú sprievodcami Nory Beňačkovej (80) po celé roky a ostalo jej to i po osemdesiatke. Moderovala na Kube s Josefom Lauferom († 84), stretla sa so spisovateľom Gabrielom Garcia Márquezom († 87) a nedávno bola hlavnou protagonistkou relácie STVR Sieň slávy. Vek netají, ale drží sa francúzskeho hesla – žena nemá nikdy viac ako štyridsať a taký je aj jej život. Niektoré štyridsiatničky by mohli závidieť.
Na sklonku minulého roka ste sa s kolegyňami hlásateľkami, s ktorými máte aj po rokoch mimo služby v televízii skvelé vzťahy, lúčili s Danou Hermannovou († 93). Ako si na ňu spomínate?
Nezabudnuteľná bola pre mňa služba s ňou 20. augusta 1968, keď, ako vieme, nás v noci na 21. 8. obsadili vojská „spriatelených“ krajín pod zámienkou internacionálnej pomoci, ale bola to vlastne okupácia na dlhé roky. Mali sme skvele schovanú hlásateľňu, dlho ju vojaci nevedeli nájsť a Dana odtiaľ vyzývala ľudí, aby boli pokojní, aby neriskovali životy provokovaním vojakov, lebo proti zbraniam aj tak nič nezmôžu. S kolegami vysielala potom z utajených miest, rebelovala proti okupácii. Napokon ju našli a doslova pod hlavňami pušiek opúšťala hlásateľňu, čo bol strašidelný pohľad. Chodila aj do nemocníc navštevovať ľudí, ktorých okupanti zranili, samozrejme dostala v televízii výpoveď. Mala však veľmi šťastnú povahu v tom, že hovorievala – nad vecami, ktoré nemôžem zmeniť, sa nebudem trápiť. To jej umožňovalo prekonávať životné prekážky. Vedela sa tešiť z každého dňa, z toho, že kvitnú kvety, že sa darí rodine, kamarátom, bola prajná. Jej manžel bol trénerom, takže to ťažšie obdobie prekonala s ním v zahraničí.
Stretávali ste sa aj po jej návrate?
Samozrejme, aj s Blaženkou Kočtúchovou († 85) sme mali obľúbenú kaviareň v jednom z nákupných centier, kde sme preberali všetky možné témy, politiku, nových moderátorov, vždy sme sa veľa nasmiali. Po nežnej revolúcii bola Dana rehabilitovaná a mohla sa vrátiť k svojmu povolaniu. Neskôr sme sa stretávali na krstoch kníh vynikajúceho režiséra a scenáristu Pavla Fükö, ktorý nás opustil v máji 2024 vo veku 84 rokov. Takmer 40 rokov pracoval v Slovenskej televízii. Nikdy nehovoril, že je v penzii, ale na voľnej nohe a miloval písanie kníh. Po smrti Blaženky Kočtúchovej pribudla Adka Straková, s ktorou sme mu uvádzali knihy do života.
O hlásateľkách vyšla kniha Fenomén hlásateľky. S akým ohlasom ste ju privítali?
My s úžasným ohlasom, lebo Silvia Lispuchová ju napísala skvelo, ale prijali ju výborne aj čitatelia a práve Danka Hermannová je v úvode a krásne prerozprávala svoje životné príbehy. Prezradím takú „pikošku“ z knihy, že Danka si veľmi potrpela na seba a mali sme umeleckú maskérku, pozor nie vizážistku, Zuzku Dvorskú, ktorá Danke robila každý týždeň vlasy. Aj keď už nerobila v televízii, nechodila ku kaderníčke, ale k Zuzke. Danka tomu hovorila skrášľovacie dni, my s Adkou dodnes taktiež máme podobné dni, ale hovoríme im údržbové (smiech). V televízii sme dostávali peniaze a museli sme chodiť na kozmetiku, keďže tie silné reflektory vysušovali pokožku a zostalo nám to dodnes – starať sa o seba.
V októbri minulého roka ste oslávili neuveriteľné 80. narodeniny. Ženy majú tendenciu tajiť vek, dokonca aj mnohí muži. Ako sa stotožňujete so svojím vekom?
Ťažko si zvykám, sedmička na začiatku bola nielen vtipnejšia, ale bolo to moje šťastné číslo. Teraz mám na začiatku osmičku, ale tým, že mám okolo seba príjemných ľudí, priateľov rodinu, nevnímam príliš vek. Okrem toho si viem vážiť toho, čo sa mi dostáva nadčasovo, tak k tomu aj pristupujem, ďakujem, že som sa dožila tohto veku, lebo odchádza veľa mladých ľudí, veľa kolegov z televízie už nie je medzi nami. Užívam si každý nastávajúci deň, ako sa len dá, som spokojná a snažím sa byť na správnej vlne.
Aká bola oslava?
Žiaľ, prijímala som len gratulácie, lebo som bola chorá, unavená. Oslavovať ešte budem a myslím si, že hlavná oslava bude, keď ma uvedú v televízii v Sieni slávy. Bolo to fantastické nakrúcanie, už sa teším, ako to zostrihajú, viac nemôžem prezradiť.
Z obrazoviek ste ako hlásateľky zmizli pred vyše dvadsiatimi rokmi, no záujem o vás je neustále, ľudia vás spoznávajú, oslovujú, aj na sociálnych sieťach máte stále pozitívne ohlasy, čím to je?
V profesii hlásateliek a hlásateľov sme sa snažili byť adresní, kultivovaní, milí, boli sme televíznymi hostiteľmi. Pracovali sme aj redakčne, pripravovali sme si texty na sviatočné chvíle ako na Vianoce, Nový rok či Veľkú noc pracovali sme s poéziou, aby to bolo čo najmilšie, najláskavejšie. Práve toto dostalo divákov, že na nás nezabúdajú. Stretávame ľudí, ktorí s nami dozrievali, vyrastali na nás, ako sa hovorí, takže nielen jedna generácia si nás pamätá. S Adkou Strakovou chodíme na kultúrne podujatia a vždy sa nájdu ľudia, ktorí nás dôverne oslovia, potešia sa, že nás vidia, a je im ľúto, že to pominulo. Doba sa zrýchlila, na obrazovkách sú bleskové, strohé a krátke informácie o programe, ktorý nasleduje, nie všetci diváci majú prístup k internetu, aby sa dočítali, čo sa bude vysielať. Ako hlásateľky sme používali aj kus herectva, aby sme s ľahkosťou, dostupne odovzdávali informácie. Preto si nás diváci obľúbili. Ja spolu s Elenkou Galanovou († 62), Blaženkou Kočtúchovou († 85) a Jarkou Košťovou († 81) sme začínali túto profesiu, nemali žiadne vzory, kreovali sme ju a hľadali sme vlastný interpretačný prejav. Myslím si, že sa nám to poradilo a pokračovali v tom ďalšie hlásateľky. Všetky sme pracovali so slovom, recitovali sme, ja s Adkou sme robili bábkoherecký krúžok, slovenčina, ktorú sme mali v sebe, zaznievala ľubozvučne tak, ako mala byť.
Myslíte si, že dnes v tej rýchlej dobe by diváci ocenili, keby sa naraz objavili hlásateľky, ktoré by sa prihovárali divákom a pokojným hlasom by im priblížili televízny program?
Určite áno, mohlo by sa pouvažovať aspoň počas sviatkov, aby sa zahlasovali programy prostredníctvom hlásateľov a hlásateliek. Je veľa osamelých ľudí, ktorým by takéto slová prišli vhod, aj všeobecne ľudia by spomalili, spozorneli a verím, že by to ocenili. Práve cez vianočné sviatky nám volali a písali ľudia, že máme pri ich sviatočných stoloch vyhradené miesto. No mohlo byť väčšie ocenenie našej práce? Mali by sa v televíziách zamyslieť, aspoň cez tie sviatky priniesť vľúdne slovo divákom.
Máte dodnes odložené listy od svojich divákov?
Áno, dva mám odložené. Jeden pán bol u nás v relácii Autostop a napísal mi, ako rád na to spomína, aké to bolo úžasné. A ešte jeden veľmi milý list od mladého muža, ktorý mi napísal – veľmi sa mi páčite a možno by som sa páčil aj ja vám. Ale nerozvíjali sme ten vzťah ďalej, poslal aj fotografiu a bol naozaj veľký fešák (úsmev).
Odpisovali ste na listy?
Samozrejme, koľko sa dalo, toľko sme odpisovali. Niektorí len poďakovali, ani adresy nenapísali, ale potešilo, že napríklad keď sa stal nejaký „prekec“, pobavilo, potešilo a aj šéf ocenil, ako sme z toho vykľučkovali namiesto kárania. Tie sviatočné služby boli veľmi milé, lebo každý niečo priniesol mali sme vyzdobenú hlásateľňu, žili sme doslova ako rodina.
Rodinou ste ostali, aj keď hlásateľská profesia zanikla, lebo sa stretávate aj dnes po vyše dvadsiatich rokoch...
Mali sme takú milú udalosť, že s Adkou sme napísali knihu o hlásateľkách, kde prišli všetky kolegyne aj kolegovia. Bolo to veľmi milé, Sonička Müllerová dostala nápad, aby sme sa stretli aj inokedy takto spolu a vytvorili sme si skupinu, kde sme denne v kontakte, píšeme si, čo kto zažil, kde bol a je to pre mňa doslova životodarná energia.
V ostatnom období vyšli dokonca dve knihy o hlásateľkách.
Prvú sme začali s Barborou Lauckou a Adkou písať už v roku 2020, má názov Hlásateľky a pre kovid bola uvedená na trh až v decembri 2023. Pred pár dňami sme predstavili knihu Fenomén hlásateľky z pera Silvie Lispuchovej, ktorá je iniciatívou STVR a už som ju spomenula vyššie. Všetci máme svoje odlišné príbehy, ale my dve s Adkou sme zasväcovali do hlásateľskej profesie – ja Alenku Heribanovú, Hanku Rapantovú, Renátu Špačkovú a Ľuba Bajaníka. Adka uviedla Soničku Müllerovú, Miloša Bubána. Keď som začínala, bol len jeden čiernobiely program a je neuveriteľné, ako pokročila doba, ako sa rozvinula technika. Nedávno som bola na ministerstve kultúry a nechcela som veriť, že v jednom priestore, kde je teraz zasadačka, sme vysielali všetky programy a žili sme tam. Naozaj rodinne. Zo Zochovej ulice, kde bol rozhlas a štúdiá, sa vysielali inscenácie naživo!
V začiatkoch ste nevedeli, čo môžete očakávať od hlásateľskej profesie, ako to prijali vaši rodičia, keď ste im povedali, čo sa chystá a budete toho súčasťou?
Moji rodičia nás so sestrou veľmi podporovali, Gabiku v speve, ja som študovala klavír. Študovala som klavír na konzervatóriu a pripravovali sme prehliadku víťazov záujmovej umeleckej činnosti veľmi talentovaných mladých ľudí na Slovensku. Moderátor ochorel a pani profesorka Chladná, skvelá a rázna žena, povedala: Musíš tú krásu zachrániť! Venovala som sa bábkoherectvu, mala som skúsenosti s hovoreným slovom, takže som vzala mikrofón a celý program som konferovala. Podujatie nakrúcal štáb z Lastovičky a režisér Karol Ruth ma potom pozval na konkurz k pripravovanej novej relácii. Radila som sa s rodičmi a otecko povedal: Choď, veď uvidíš... Zobrali ma, nemohla som pracovať, lebo študentom to nebolo povolené, ale dostala som výnimku, pretože som nehrala, ale pracovala so slovom.
Vaša prvá práca však bola korepetícia...
V relácii Autostop, ktorú som moderovala, vystupoval SĽUK a ja som si pred jedinečným choreografom Jurajom Kubánkom povzdychla, že končím konzervatórium a ktovie, kam dostanem umiestenku, lebo sme si nemohli vyberať, kde chceme robiť, ale boli sme niekam pridelení. Spýtal sa ma, čo ste skončili, ja že – klavír, on že – veď klaviristku potrebujeme, príďte do Rusoviec, hľadáme korepetítorku. Môj povzdych bol vyslyšaný, dva roky som pracovala v kaštieli s tanečným súborom v prekrásnej Rytierskej sále, ktorá už dnes neexistuje. Popri tom som pracovala ako hlásateľka. Senzačné obdobie, som folkloristka telom i dušou, lebo som istý čas strávila aj v Lúčnici.
Keby ste sa neboli dostali k hlásateľstvu, tak by z vás bola klavírna virtuózka?
Možné to je, dokonca sme mali so sestrou Gabikou aj spoločné koncerty, kde som ju sprevádzala na klavíri. Obdivovala som ju, aj rodičia, no zas keď som mala vystúpenie ja, fandili spoločne mne, žili sme veľmi kultúrne. Keby som nehlásila, asi by som ostala v SĽUK-u, hrala by som na klavíri, konferovala, bolo by to spojenie slova aj hudby, boli tam zaujímaví ľudia, fantastický orchester, Ján Berky Mrenica, Tibor Andrašovan, ktorého som pozorovala pri práci. Ale robila som aj besedy Rodinná pošta, kam sme pozývali hostí, takže naozaj som stretla veľa výnimočných ľudí. Robila som programy s Gabom Zelenayom, Jánom Lackom či Karolom Polákom, žiaľ, zostali mi už len spomienky.
Ako vyzerajú vaše bežné dni, keď nikam nemusíte ísť, lebo občas ešte aj pracujete, čo si doprajete?
Moderovala som vernisáže, koncom minulého roka som dostala ocenenie ako obyvateľka Karlovej Vsi, kde bývam vyše 50 rokov. Veľa žijem kultúrou, ktorá bola dominantou môjho života. S Adkou Strakovou milujeme divadlo, koncerty, výstavy, do opery, návštevy ktorých sú stále súčasťou nášho života. Potom mám také údržbové dni, keď idem na masáž, kozmetiku, pedikúru, manikúru alebo ku kaderníčke. Na nudu rozhodne čas nemám, stále aj veľa čítam, naozaj žijem aktívne a teším sa, že mi je dopriata kondícia, že môžem, aj keď členok ma občas potrápi. Cvičím, chodím na fyzioterapiu, doma bicyklujem na stacionárnom bicykli, venujem sa rodine, priateľom. V televízii si rada pozriem šport, fandila som Beňušovi, ktorý získal bronzovú medailu, a zistenie, že v člne nesedí, ale kľačí, bolo pre mňa fascinujúce zistenie. Milujem krasokorčuľovanie, ktorému dokážem tlieskať aj pri obrazovke. Teraz čítam knihu Lepšie žiť, menej míňať, tak sa na to teším.
Aké máte plány do budúcna?
Byť zdravá. Mám priateľku, ktorá žije v Amerike, teraz je vo Viedni, pôjdem ju navštíviť a pozvala ma k nej na Floridu, aby som prišla aspoň na mesiac, tak zvažujem. A možno by som odtiaľ skočila aj na Kubu, kde som s mojím manželom prežila dva roky a kde mám stále priateľov. Verím, že to zvládnem.
2
