Všade, kde sa objaví, je istá zábava. Bývalý šampión v hokeji, dnes čulý dôchodca Jozef Golonka (85), je športovcom, ktorý by mohol ísť príkladom nielen na ľadovej ploche. Málokto vie, že v roku 1968 riskoval život spolu s brankárom Vladimírom Drurillom († 52), aby zachránil mladú 19-ročnú Nemku Christine. Dievča sa, žiaľ, lekárom nepodarilo zachrániť. So svojím hrdinským skutkom z minulosti sa legendárny útočník nechváli. Nový Čas Nedeľa vám prináša príbeh, z ktorého naskakujú zimomriavky...
Bolo to tesne po návrate našich hokejistov zo Zimných olympijských hier 1968 vo francúzskom Grenobli. Československo vtedy po ôsmich rokoch porazilo Sovietsky zväz a malo možnosť získať zlaté medaily. V poslednom zápase však remizovalo so Švédskom a získali sme striebro. Unavený z náročného olympijského turnaja si dožičil Golonka trochu oddychu. Potreboval na chvíľu vypnúť, zaoberať sa niečím iným, než len hokejom. S priateľom, brankárom Vladom Dzurillom sa vybrali na hory. Niekoľkodňový pobyt v horskom prostredí si užívali, každý deň sa chodili lyžovať. Aj v prvý aprílový deň sa vybrali na Chopok. Netušili, že to bude deň, na ktorý v živote nezabudnú. „Práve sme si odkladali lyže, keď sa ozvalo z miestneho amplióna: Prosíme rekreantov o pomoc pri prevoze zranenej lyžiarky do nemocnice! Pozreli sme sa s Vladom na seba, či ten druhý zachytil výzvu. To už pri nás zastavili záchranári so sánkami. Zranené dievča ležalo pod hrubými prikrývkami. Zúbožená tvár prezrádzala, že má veľké bolesti. Ktosi zakričal, že sanitka by mala byť na ceste! Horskí záchranári sa prihovárali zranenej. Bola to Nemka, lámanou nemčinou sa snažili udržiavať ju pri vedomí.“
Neváhal ani sekundu
Cesty boli zlé, nikto nevedel, ako dlho to bude sanitke z Liptovského Mikuláša trvať. „Členovia horskej služby mali čo robiť so zvedavcami, ktorých priťahovalo ľudské nešťastie a lamentovali nad sánkami. Pozrel som sa tým smerom ešte raz a pohľad mi padol na dievča. Vlado tiež situáciu zhodnotil v niekoľkých sekundách. Nebolo treba viac rečí. Zamkli sme lyže do lyžiarne a kým v rozhlase opakovali prosbu o pomoc, utekal som do svojej izby po kľúče od auta. Bola to taká prirodzená reakcia, vôbec som nerozmýšľal, že mám stále obuté lyžiarske topánky, že som premočený a uzimený z lyžovačky. Takmer som zrazil hlúčik ľudí čakajúcich na výťah. Vybehol som hore schodmi na piate poschodie, z izby som vzal kľúče od auta a hybaj štartovať. Medzitým už Vlado vysvetlil záchranárom, že ju odvezieme do nemocnice. Boli radi, sanitka zatiaľ nedorazila a tu išlo skutočne o minúty. Dievča sa volalo Christine a pochádzala z NDR (Nemeckej demokratickej republiky, pozn. red.). Keď sme ju kládli na zadné sedadlá, videl som, že jej ide o život. Bože, len prísť načas!“
Prepichnutá pečeň
Christine spadla tak nešťastne, že zamrznutá drevená tyč, ktorá trčala zo snehu, jej prepichla pečeň. Golonka nemohol vedieť, aké má zranenie, no podvedome tušil, že je to zlé. Šliapol na plyn a bez rozmýšľania sa rútil smerom na Liptovský Mikuláš. „V duchu som sa modlil, aby som to stihol, zároveň som prosil všetkých svätých, nech nedostanem šmyk na zľadovatenej ceste. Šofér som bol vždy dobrý, veď kedysi som túžil byť automobilovým pretekárom. No za takýchto okolností, pod obrovským tlakom strachu o niečí život, som nikdy nešoféroval. V nemocnici nás už očakávali. Držal som zranenú v náručí a utekal s ňou smerom k operačným sálam. Nemocničný personál bol na nohách, sanitári utekali predo mnou a otvárali mi dvere. Christine stonala, už nemala silu hlasno nariekať. Musela mať ukrutné bolesti, to zranenie vyzeralo veľmi, veľmi zle,“ spomína Golonka na tragické chvíle spred rokov.
Zlá správa od lekárov
V okamihu, keď Christine odviezli na operačný stôl a Golonka osamel, roztriasli sa mu kolená aj ruky. „Prišla taká zvláštna reakcia, akoby som si až v tej chvíli uvedomil, čo sa deje. Sadol som si na najbližšiu stoličku. Vtom som si všimol, že so mnou nie je Vlado. Ostal pri aute. Keď som vyšiel von, čistil zakrvavené sedadlá. Zbytočná práca, škvrny tam zostali. Bolo mi to v tej chvíli úplne jedno. Čo tam po sedadlách, len nech to dobre dopadne. Stále som sa triasol, nevedel som, či od zimy, alebo od strachu o život Christine. Vrátil som sa aj s Vladom
do čakárne v nemocnici, sedeli sme tam mlčky vedľa seba, len občas sme čo-to prehovorili. Nikto nám nevedel povedať, ako sa pacientke darí, mohli sme len dúfať. Nikoho z príbuzných alebo priateľov dievčaťa sme nezaregistrovali. To nás viac ako utvrdilo v tom, že musíme vyčkať na správu od lekárov. Žiaľ, nadránom k nám prišiel jeden z operatérov a s poľutovaním oznámil, že Christine zomrela,“ vzdychne si Jozef Golonka a tvár mu posmutnie ešte viac. Žiaľ, pre záchranu mladého dievčaťa nemohli s Dzurillom urobiť viac. „Cítil som sa podvedený. Tak strašne som veril, že to mladé dievča zvládne... Dodnes vo mne rezonuje ten hrozný zážitok. Na moje veľké prekvapenie, onedlho prišiel na Zväz ľadového hokeja do Prahy ďakovný list od Christininho otca, ktorý uverejnili mnohé denníky. Vždy, keď si na tie udalosti spomeniem, zabolí ma to,“ dodá Golonka a smutne podotkne: „Ako športovec som zvyknutý robiť všetko preto, aby som vyhrával a keď sme aj prehrali zápas, mohli sme sa vzchopiť a nabudúce vyhrať. Ale tak je to v športe, v živote je to zariadené inak, tam je človek často bezmocný.“
List adresovaný Zväzu ľadového hokeja v Prahe:
Dňa 1. apríla 1968 utrpela moja dcéra Christine Käbisch, nar. 6. 7. 1948 v údolí Jasnej na Chopku tragický smrteľný úraz. Náhoda chcela, že páni Golonka a Dzurilla boli v blízkosti Björnsonovej chaty na Chopku. V nesebeckom, životunebezpečnom nasadení dopravili moju dcéru ešte živú na kliniku v Liptovskom Mikuláši. Nešetrili pritom ani seba a podľa výpovede Christininho snúbenca Waltera Krügera ani svoje auto. Keďže ich osobné správanie ďaleko presahovalo vzájomnú pomoc obvyklú medzi športovcami, po vybavení všetkých formalít Vás ako predsedu zväzu okamžite o tej udalosti informujem a prosím, aby ste obom pánom vyslovili moje vysoké uznanie za ich nesebeckú pomoc a za nasadenie vlastného života. Vždy sme si v našej republike vážili vaše športové výkony, najmä v ľadovom hokeji, zvlášť posledné zápasy na ZOH v Grenobli a tešili sa i žialili s vaším mužstvom. Teraz z celého srdca ďakujem dvom príslušníkom vášho národného mužstva za nasadenie života iného mladého života, ktorý zahynul pri nádhernom zimnom športe. Iste vyhoviete mojej žiadosti a sprostredkujete vo vhodnej forme moje poďakovanie pánovi Golonkovi a Dzurillovi, keďže ich adresy, bohužiaľ, nie sú mi známe. Bývame v meste Apolda. Veľmi by ma tešilo, keby som mohol pozdraviť pri vhodnej príležitosti týchto statočných kamarátov tu u nás v Apolde ako hostí, aby som im mohol vyjadriť svoju osobnú vďaku. Prenocovanie je u mňa možné. Azda mi preukážu obaja páni raz tú česť, aby som im stisol ruku.
So športovým pozdravom z krajiny do krajiny Váš oddaný Max Käbisch, zástupca riaditeľa Vyššej školy Alpolda.
5
