Pred niekoľkými dňami vystrašila fanúšikov Jozefa Golonku (87) správa, že hokejová legenda je na tom zdravotne zle. Vraví sa, že na každom „šplechu“ je pravdy trochu, preto sme ku Golonkovcom zašli na kus reči, aby sme veci dali na správnu mieru. Popravde nás vôbec neprekvapilo, že Žiletka je napriek úctyhodnému veku vo forme, ktorú by mu jeho rovesníci mohli závidieť. Hoci sa netají tým, že v noci občas nespí pre bolesti nohy, verí, že tak ako doteraz, aj tieto problémy s pomocou lekárov pominú. Zatiaľ si však užíva posledné sviatočné dni a v januári aj narodeninové oslavy.
Aké boli Vianoce u Golonkovcov?
Celá rodina sme boli spolu, dcéra Zuzka, syn Martin, vnuci, vnučka. Zuzka býva spolu s nami v dome o poschodie vyššie, všetko nachystala, fantasticky navarila, napiekla koláče. Bolo to krásne, rodinná pohoda... Nikdy som si nemyslel, že moja dcéra bude taká skvelá gazdiná, hovoril som si – doktorka práv, kde by tá varila!? Ale štedrovečerné menu bolo na jednotku s hviezdičkou. Moja žena bola úplne odbremenená od príprav, len sem-tam niečo dcére poradila, ochutila... Mali sme pokojné, krásne Vianoce, zaspievali sme si koledy. Boli to jedny z najkrajších Vianoc, ktoré som zažil za posledné roky.
Šírila sa však správa, že máte vážne zdravotné problémy, ale ako vidím, ste čulý ako rybička!
Vraví sa, že bez vánku sa lístok nepohne – áno, mal som zdravotné ťažkosti, ale nebolo to také tragické, ako som sa o sebe dopočul. Mal som už dlhšie pruh, ktorý bol dvakrát operovaný. Pruh mi však pred časom napuchol a spôsoboval ťažkosti. Rodina nechcela, aby som riskoval, že mi to praskne, tak ma prinútili ešte pred Vianocami ísť na operáciu. Zveril som sa do rúk skvelým odborníkom na chirurgii v bratislavskej nemocnici na Mickiewiczovej ulici. Musím povedať, že klobúk dolu pred doktorom Marekom Čambálom, vynikajúcim chirurgom, a celým personálom! Starostlivosť v tejto starej nemocnici bola špičková. A nie preto, že som Golonka, boli tam ďalší pacienti a nerobili sa žiadne rozdiely. S takou ochotou som sa dlho nestretol.
Ale vraj ste dostali vysoké horúčky a išlo vám o život...
Keď som sa vrátil z nemocnice, dostal som teplotu. Bral som to na ľahkú váhu, veď inak som sa cítil dobre, operácia dopadla super, jazvu takmer nevidno... Lenže tým, že som odľahčoval nohu na operovanej strane a výrazne som zaťažoval tú druhú, ozvalo sa mi staré zranenie do takej miery, že som nemohol v noci spávať. Z toho vznikla bublina, že som na tom veľmi zle. Vonkoncom to nie je pravda!
Takže môžete povedať, že ste fit?
Nie celkom, ale čo chcete v mojom veku? Už mám dojednanú kontrolu po sviatkoch u ortopéda, primára Veselého, ktorý mi operoval obidve ramená. Viete, teraz je tu veľa kriku okolo lekárov, ale ja tvrdím jednu vec – ja som chodil z Nemecka, kde som kedysi pôsobil ako hráč aj tréner, aby ma na Slovensku dali do poriadku. Na Západe bola síce lepšia technológia, ale ja dôverujem našim lekárom, ktorí ma dvakrát vytrhli hrobárovi z lopaty. Nebyť ich, už tu nie som.
V hokeji ste zažili množstvo zranení, niektoré boli naozaj život ohrozujúce. Vždy ste sa z nich akoby zázrakom „vylízali“. V minulosti sa hovorilo aj o tom, že ak prežijete, skončíte s kariérou. Verili ste, že to nie je koniec?
Po majstrovstvách sveta v Colorado Springs pricestovali do Prahy majstri sveta Švédi na medzištátne stretnutie s našimi hokejistami. Nezľakli sme sa, od začiatku sme viedli zápas k víťazstvu. Prvý zápas sme vyhrali 6:2 a pre Švédov to bolo poučenie, že aj majster sveta je poraziteľný. Bol som v životnej forme, radosť z víťazstva mi však kazili bolesti v oblasti hrudníka. Totiž v druhej tretine, keď som chcel pri jednom nájazde nasadiť Johanssonovi bodyček, ten, aby sa mu vyhol, zašermoval hokejkou a nasadil bodyček mne. Pocítil som prudkú bolesť, akoby ma prebodli. Spadol som na ľadovú plochu a zostal som tam ležať. Nemohol som popadnúť dych. Keď som začal dýchať, chlapci ma zodvihli a pomohli mi na striedačku. Tam ma prezrel doktor a zdalo sa, že budem v poriadku. Nejako som sa prekonal a nastúpil som aj na druhý zápas, ktorý sme vyhrali 4:2. Lenže o niekoľko dní sa môj zdravotný stav tak zhoršil, že som nemohol stáť na nohách. Dostal som horúčku, vyše 40 stupňov. Okamžite ma poslali sa do Bratislavy. Skončil som na tri mesiace v nemocnici, kde ma liečili najprv na tuberkulózu a vyzeralo to, že si už nikdy hokej nezahrám.
To muselo byť pre športovca s rozbehnutou kariérou ako studená sprcha... Pripustili ste si takú možnosť?
Každú noc som premýšľal o tom, čo bude ďalej. Kým som ležal v nemocnici, v tlači sa denne objavovali články o tom, či budem, či nebudem hrať. Schudol som tak, že som bol len kosť a koža, mal som 36 kíl, nevedel som vstať z postele. Doslova z pazúrov smrti ma vytrhol prednosta kliniky pľúcnych chorôb na Mickiewiczovej docent Jezerský. Ten ma vyšetril a zistil, že nemám tuberkulózu, ale zlomené rebro a poškodenú pohrudnicu. Dal ma dokopy, vymenil mi lieky, prinútil ma jesť. Za dva týždne bolo po horúčkach, začal som priberať, zjedol som tri obedy... Pribral som z 36 na 80 kíl. V kuchyni som doslova vyškraboval jedlo z hrncov, čo som bol taký hladný, to robili tie tabletky... Po tri a pol mesiacoch pobytu v nemocnici ma prepustili domov. Ako som vychádzal z nemocnice na ulicu, stretol ma môj klubový lekár. Na moment akoby váhal, kto som, potom sa ma spýtal: „Ty, počúvaj, ako sa má tvoj brat Jožo?“ Hovorím mu, že veď to som ja! Vôbec ma nespoznal.
Takže máte vo svojom živote minimálne jedného anjela, docenta Jezerského...
Je to tak, keď som sa cítil najhoršie, povedal mi: Teba ja vrátim na ľad! A aj ma vrátil. Niekoľko mesiacov som pobudol v piešťanských kúpeľoch, kde som veľa plával. Jeden deň mi pri nejakom pohybe odrazu niečo ruplo v hrudníku. Večer som dostal horúčku. Zľaknutý som telefonoval docentovi Jezerskému do Bratislavy. Ten okamžite sadol do auta a prišiel za mnou do Piešťan. Ešte v noci ma odviezli do nemocnice a hneď zisťovali, čo sa stalo. Docent Jezerský si prezrel rtg snímok, usmial sa a povedal: „Vyhrali sme!“ Ukázal mi snímku – laicky povedané, bránica sa mi odtrhla od pľúc a to znamenalo konečnú úľavu. Návrat na ľad sa stal skutočnosťou už onedlho. Na olympiáde v Innsbrucku v roku 1964 zavesil Rusom tri góly za sebou, aby im nebolo smutno. Získali sme bronz. Pamätám si, ako sme ako mužstvo vystupovali z vlaku a tréner Rusov, Anatolij Tarasov, stál na železničnej stanici a pozeral, ktorí hráči prišli. Keď ma zbadal, vykríkol: Golonka, čert odín, ty tóže zdes!? Ani on neveril, že po roku a pol nečinnosti sa vrátim na ľad.
Ste tuším dieťa šťasteny...
Asi áno, ešte vám poviem, ako ma liečili na žltačku! Pri jednej prehliadke mi zistili zvýšený bilirubín a zavreli ma do nemocnice na infekčné oddelenie medzi žltačkárov. Všetci boli žltí ako citrón. Po troch dňoch ma prepustili s tým, že pečeňové testy sú v poriadku, mám len geneticky zvýšený bilirubín. Hráči v kabíne ma skoro prizabili, lebo všetkých očkovali do zadku gamaglobulínom, nevedeli od bolesti chodiť... Okrem toho mám operované koleno, operoval ma docent Pavol Novák, ktorý neskôr zahynul pri páde vrtuľníka. Išlo o obnovenie starého zradenia s roztrhnutým bočným úponom a poškodením vnútorného menisku. Bola to jedinečná operácia, zboku stehenného svalu mi zobral kus mäsa a kože a voperoval mi to do otvoreného kolena. Hoci rukami lekárov prešla azda každá kosť v mojom tele, držím pohromade, ale keby ste zatiahli šnúrku, tak sa rozpadnem (smiech)!
Koľko štichov máte na tele?
Vyše 320! Najhorší zážitok mám ale z Nemecka. Deň pred Štedrým dňom sme hrali zápas. Hejtmánek, s ktorým som bol dva roky v jednom mužstve na vojne v Dukle Jihlava, na mňa v zápase na konci poslednej tretiny zozadu zákerne skočil a hokejkou mi zlomil rameno. Rovno ma odviezli do nemocnice v Garmisch-Partenkirchene, kde ma na Štedrý deň operovali. Žiaľ, potom mi museli rameno na Slovensku reoperovať. Keď ma naši doktori dali dokopy, zlomil som si druhé rameno... Takže dnes mám dve titánové ramená. Operovali mi aj lakeť, lebo som mal burzitídu – zápal postihujúci mazový kĺbny vačok, zvaný burza, mal som natrhnuté oko, niekoľkokrát som mal zlomený nos – to bolo to najľahšie, čo sa mi stalo. Pred niekoľkými rokmi mi voperovali kardiostimulátor. Bolo toho dosť... Ako som hovoril na začiatku – vďačím našim lekárom za to, že ešte fungujem.
Napriek tomu vás šport asi zocelil. Donedávna ste hrávali tenis, v 87. rokoch to je obdivuhodné. Čo robíte pre to, aby ste sa udržali v kondícii?
Nič! Keď som ešte vládal, hral som dlhé roky tenis. Málokto vie, že som sa ako mladý chlapec rozhodoval medzi hokejom a tenisom. Istý čas sa dokonca uvažovalo o mojom zaradení na Davis cup, písali o tom aj noviny. Rozhodol som sa pre hokej, pretože som sa cítil ukrivdený, keď som vyhral majstrovstvá Československa juniorov. Mal som ísť vtedy hrať do Wimbledonu, ale poslali tam Čecha Jelínka. To bola posledná kvapka mojej tolerancie. Ešte som sa dal nahovoriť na pardubickú juniorku, kde som Jelínka vyprášil jedna radosť 6:3, 6:2 a stal som sa juniorským majstrom Československa. Po turnaji som odložil raketu do kúta a hral som hokej. Pre zaujímavosť, za víťazstvo som dostal dva kopčeky zmrzliny od trénera. Ale späť k otázke, čo ma udržiava v kondícii. Snažím sa hýbať, pokiaľ mi to telo dovolí, poslúcham lekárov aj moju ženu Božku... štyrikrát do týždňa ma „vytočí“, a to ma udržiava stále v strehu (smiech)!
Dodnes ste spoločensky aktívny, stretli ste sa s mnohými významnými osobnosťami. Aký bol váš životný zážitok zo stretnutia?
Istotne medzi najväčšie zážitky tohto typu patrí stretnutie s prezidentom Richardom Nixonom a herečkou Jayne Mansfieldovou na ZOH v roku 1960 v Squaw Valley. Bol som vtedy mladý bažant. Hral som vo voľnom čase na olympiáde pingpong a prišiel ku mne prezident Nixon, vraj odkiaľ som. Hovorím: Slovakia. Myslel si, že zo Slovinska, tak som ho opravil. Ospravedlnil sa a podpísal mi legitimáciu, ktorú mám vo vitríne ako vzácny artikel. Dodnes mám schovaný pohár, s ktorým som si štrngol so švédskym kráľom Karolom Gustávom. Najvzácnejší zážitok však bolo stretnutie s britskou kráľovnou Alžbetou v roku 2008. Štrnásť dní som si neumýval ruku, lebo podať si ruku s takou osobnosťou, to sa nepodarí hocikomu!
3
