5Jeden z popredných predstaviteľov starej horolezeckej generácie Ivan Lehotský (92) zažil to, čo dnešní horolezci označujú ako pravek. Popri tom bol významným vedcom a geológom, ktorý sa na prahu deväťdesiatky rozhodol napísať knihu s názvom V topánkach túlavého teľaťa.
Ponuky na napísanie kníh sa mu len tak hrnuli, no príliš sa tomu nevenoval. RNDr. Ivan Lehotský, CSc. je v Encyklopédii Oxfordskej univerzity uvedený ako osobnosť Slovenskej republiky, je držiteľom plakety Dionýza Štúra za zásluhy o slovenskú geológiu. V rokoch 1951 – 1959 bol reprezentantom Československa v horolezectve a pýši sa titulom Majster športu. Veselé, smutné, napínavé, dojímavé, zábavné i poučné príbehy nájdete v jeho knihe V topánkach túlavého teľaťa. „Napísal som v živote veľa článkov, menovať časopisy a noviny nechcem, hoci kniha zostane po mne asi už len táto jediná a verte, bolo by o čom písať,“ zamýšľa sa Ivan Lehotský. „Navštívil som 80 krajín a do knihy sa dostalo len 30. V tejto skromnej knihe využijem schopnosti môjho “počítača“ a v spomienkach sa vrátim do mojej minulosti, aby som čitateľom priblížil mozaiku príbehov, informácií, ktoré ste nepočuli alebo zabudli, zážitkov krásnych i nešťastných. Možno preto, aby som mohol povedať – Páni, to bola jazda!“
Na úvod tragédia
Príbeh, ktorý otvára knihu, je hneď smutný a tragický, pretože Ivan Lehotský v ňom spomína na najhorší zážitok svojich ciest – stratu kamaráta Eugena Fehéra, zvaného Muco. „Nechcel som knihu písať ako životopis – narodil som sa, chodil som do školy... chcel som, aby to boli príbehy z domova i zahraničia,“ vysvetľuje svoje pohnútky zrejme najstarší literárny debutant Ivan Lehotský. „Prvý príbeh je taký, aby v čitateľovi vzbudil aj zvedavosť, čo ešte nájde v knihe. Smrť Muca je jeden z mojich najhorších zážitkov v živote. Určite sú zaujímavé priateľstvá aj od pivového stola, ale ak vás viaže priateľstvo z horolezectva, kde visíte na jednom lane s kamarátom, je to oveľa silnejšie. Zvlášť v časoch, keď sme robili horolezectvo my – naše začiatky sa datujú do roku 1951, pád vtedy znamenal koniec. Veľa sme riskovali, ale po tejto skúsenosti som mal obrovský rešpekt pred lezením. Športom sa môžete dostať k dobrej kondícii, ale aj k trvalej invalidite a platí to vo všetkých športoch.“
Láska k horám od detstva
K horám priviedol Ivana už v detstve otec, ktorý bol súdnym úradníkom. Fascinovalo ho pozorovať zámožnejších ľudí, ako chodia na výlety do prírody, užívajú si rodinné víkendy a chcel to dopriať svojim deťom. „Mal som dve sestry, ja som stredný, už nežije ani jedna,“ ponára sa do spomienok Ivan Lehotský. „Vyrastali sme v Brezne, odkiaľ sme chodili na výlety na Ďumbier, čo bola náročná trasa, ale tým, že sme tam chodili odmalička, sa nám to náročné nezdalo. Neviem si v dnešnej dobe dosť dobre predstaviť, že niektoré dieťa by v desiatich, jedenástich rokoch zvládlo to, čo ja. Mám takú príhodu, že na Silvestra šli moji rodičia na zábavu, my sme ostali doma a ja som sa vybral večer za krásnej mesačnej noci smerom na Ďumbier. Mrazivá noc, sneh čoraz väčší, prichádzala na mňa obrovská únava, ale dal som to! Prišiel som na chatu asi o štvrtej ráno, bola tam veselá zábava a takmer všetci ma poznali. Hneď mi dali čaj s rumom, kapustnicu, postarali sa a nik mi nenadával, nevzdychal, že kde som sa tam vzal.“
Nesplnené želanie
V prírode ho zaujímalo všetko, nielen samotné chodenie – kvety, stromy, kamene... „Otec mi povedal: Zaujíma ťa príroda, pôjdeš teda študovať lesné inžinierstvo! Fakulta bola vtedy len v Košiciach,“ opisuje svoju cestu ku geológii Ivan Lehotský. „Prijali ma, horšie to bolo s bývaním, ktoré malo byť dočasné v telocvični spolu s ďalšími osemdesiatimi študentmi, ale vraj – už sa stavia internát. Bez vedomia rodičov som si kúpil lístok na rýchlik do Bratislavy, rovno na fakultu geológie, kde som stretol jedného človeka a hovorím, chcem študovať geológiu, čo mám robiť? Zaviedol ma za profesorom, veľkou kapacitou, a ten sa ma spýtal, odkiaľ som. Ja že z Brezna a on že či som bol na Ďumbieri. Odpovedal som: „Asi 500-krát!“ Tak sa ma opýtal, z čoho je Ďumbier a ja že zo žuly a vápenca. Profesor hovorí: „Dobre, si prijatý na fakultu!“ Hneď som dostal aj internát a študoval som vysnívanú geológiu. Pochopili to aj rodičia, prijali to dobre.“ V Bratislave vyhľadal mladý študent horolezecký oddiel, bol jediný, nedávno oslávil 100 rokov. Prijali ho okamžite.
Výstroj od mamy
Na mamu spomína ako na anjela, ktorá sa, rovnako ako všetky mamy, o syna bála, ale nebránila mu v nebezpečnom hobby. „Mama bola obetavá, vedela, že vyhovárať mi horolezectvo nemá zmysel. Z ovčej vlny mi uštrikovala sveter, rukavice, podkolienky, čiapku, šál. Zo stanu mi ušila nepremokavú vetrovku, drevené gombíky mala, z angínu zase spací vak a naplnila ho perím, ktoré bolo treba zbaviť kostrniek. Dnes si neviem predstaviť, že horolezci by šli s podobným výstrojom ani len do Tatier, nie ešte do Himalájí,“ opisuje začiatky horolezectva Ivan Lehotský. „Veľmi sa to rokmi zmenilo. Mám doma asi 100-ročný čakan, ktorý je použiteľný aj dnes a predstavte si, že v roku 2000 som ho normálne niesol v ruke do lietadla a odložil som ho do batožinového priestoru. Dnes do lietadla nemôžete zobrať ani manikúrové nožničky!“
Potravu si lovil
Keď sa tvorilo horolezecké družstvo 7. novembra 1951 pre výstup na Gerlach a vztýčenie zástav, Ivan sa ocitol medzi reprezentantmi. „Ako študent som dostal 300 korún na mesiac, čo mi, samozrejme, nestačilo, aby som kupoval výstroj a chodil liezť do Tatier. Tak som chodil do prístavu na brigády, vykladal som vagóny, aby som si privyrobil,“ spomína. „Všetko to malo veľmi rýchly spád, chodil som aj do zahraničia, a potom prišla pozvánka na expedíciu do Himalájí, už som pracoval ako mladý vedecký pracovník. Do Himalájí sa nelietalo na pár dní. Cestovali sme nákladným autom, odchádzali sme vo februári a návrat bol naplánovaný na august. V práci moje rozhodnutie akceptovali, bol som aj horolezec, ale pracoval som aj ako vedecký pracovník v Mongolsku. Nedalo sa tam nič kúpiť, jazdil som na koni, mal som pušku, večeru som si musel zastreliť, vitamínmi bola len cibuľa. Napriek tomu to bolo splnenie sna. Hoci v tých časoch neboli žiadne materiály na štúdium, bola to nádherná objavná práca. Potom som bol päť rokov v Tunisku, päť rokov v Alžírsku... Zmysel mojej práce mnohí nechápu, ale napríklad na základe výskumov som po šesťdesiatich rokoch obnovil geologickú mapu Tuniska. Bolo to významné nielen pre mňa, ale aj pre našu republiku v rámci medzinárodných dohôd.“
Osobný život
Prvá manželka opustila Ivana ako 33-ročná, keď podľahla rakovine a nechala mu štvorročného syna Ivana (58). Otec Ivan vedel, že chlapcovi musí čím skôr nájsť “novú mamu“. Zoznámenie s druhou manželkou bolo trochu kuriózne, nebola geologička, ale pracovala v geologickom ústave ako úradníčka. „Zostalo jej v robote nevoľno, kolegovia prišli za mnou, či tu mám auto, že kolegyňu treba odviezť lekárovi. Tak som ju poloomdletú odviezol,“ spomína na netradičné zoznámenie Ivan. „V tom čase som robil v Nízkych Tatrách, kde som býval v loveckej chatke, sám som si varil a zapáčila sa mi, tak som ju pozval. Najbližšia stanica bola v Liptovskom Mikuláši, čakal som ju tam s kyticou, no neprišla. Keď som sa pýtal, čo sa stalo, vyhovárala sa, vraj nabudúce. Druhý raz zase neprišla, druhá kytica putovala do koša, no na tretíkrát prišla. V chatke som poriadne zakúril – že sa tam nedalo vydržať v oblečení, tak sme sa úplne zblížili. Bola skvelá mama nielen Ivanovi, ale v roku 1973 sa nám narodil aj druhý syn Martin (51) a som šťastný, že spolu skvele vychádzajú. Vtedy som si možno niektoré veci ani neuvedomoval. Moja druhá manželka bola odo mňa o 17 rokov mladšia, vedela, že môj život je tulácky a napriek tomu prijala moje povolanie, bola neuveriteľne tolerantná. Keď sme boli niekoľko rokov v zahraničí, dokázala nielen vytvoriť pocit domova, ale bola obom synom skvelou učiteľkou. Keď sme prišli domov, chlapci museli robiť skúšky. Obaja majú vysokoškolské vzdelanie, takže jej patrí môj nesmierny obdiv a vďaka,“ spomína s láskou Ivan Lehotský, ktorý je dnes opäť vdovec, manželka mu zomrela pred vyše dvomi rokmi.“
Horolezectvom žije aj dnes
Mnohí slovenskí horolezci odišli na večnosť, aj oveľa mladší než Ivan Lehotský. Na minulosť spomína s nostalgiou. „Na jednej strane som rád, že som bol na jednom lane s legendami horolezectva ako povojnový Arno Puškáš, ten zomrel ešte v roku 2001, mal 76 rokov. Jozef Psotka a Zoltán Demján vyliezli ako prví Slováci na Mount Everest 15. októbra v roku 1984 a počas zostupu zahynul vo veku 50 rokov. Ivan Gálfy organizoval a viedol cesty do Himalájí, bol aj členom horskej služby. Milan Mereš zomrel v roku 2014 ako 81-ročný a ďalší skvelý kolega Ivan Fiala, ktorý do horolezeckého neba odišiel v roku 2018. Až premýšľam, čím som si zaslúžil, že stále žijem, som vďačný, že pánbožko mi doprial tento vek. Nedávno mi volal Paľo Barabáš, či viem, kde je. Bol pod Zeleným plesom, spomenul si na mňa. Samozrejme, poznáme sa s Hámorom, Sabovčíkom, ktorí sú teraz na výslní, aj keď ich nemôžem zaradiť medzi tých, s ktorými som “visel“. Nielenže si voláme, no rovnako sme sa aj stretávali, kým nás nezabrzdil covid. Ale verím, že sa to obnoví a ešte sa medzi nimi ukážem.“
Aktívny dôchodca
Dôchodok si Ivan Lehotský užíval ako majiteľ cestovnej kancelárie a organizátor zájazdov do krajín, ktoré jeho samého zaujali. „Mal som cestovnú kanceláriu do 85 rokov, klub cestovateľov ešte o tri roky dlhšie,“ prekvapuje čulý deväťdesiatnik. „Autobusom sme boli v Maroku alebo v Izraeli a tí ľudia boli šťastní, tešilo ma, keď sa opakovane vracali k nám do cestovky. Bolo to dobrodružné aj romantické, ale, samozrejme, nebezpečné zároveň. Robil som dva druhy zájazdov – do hôr a poznávacie. Ale aj v rámci poznávacích zájazdov boli vždy zakomponované hory. Bol som na vrchole Mount Blancu, kde bolo so mnou 538 ľudí, samozrejme, nie naraz. Naposledy som ho zliezol v 75 rokoch. Horský vodca berie dvoch, ja pokojne aj 25 ľudí. Asi pred piatimi rokmi som bol v Bolívii vo výške 5300 metrov.“ Na milovaný Ďumbier, ktorý odštartoval jeho lásku k horám, dnes už pre boľavé koleno nevylezie, ale verí, že ak sa mu podarí koleno zregenerovať, ešte si trúfne.
Zdroj foto: autorka, ail
