2Bývalý hokejista Jozef Golonka (87) podstúpil pred niekoľkými dňami operáciu bedrového kĺbu. Bolesti ho trápili už dlhší čas, a hoci dlho váhal, či ísť pod nôž, nakoniec sa predsa len rozhodol pre operáciu. Zdalo sa, že všetko bude v poriadku, keď zrazu dostal také strašné bolesti, že si želal, aby zomrel. Dokonca prosil o eutanáziu!
Ako hokejista máte za sebou množstvo zranení, operácií. Súviseli problémy s bedrovým kĺbom so športom?
To dnes len ťažko posúdiť, možné to je. Pravdou však je, že som mal dlhší čas problém s bedrovým kĺbom, a snažil som sa to vyriešiť rehabilitáciami. V lete sme boli na chalupe, tam som stúpil do jednej diery v zemi. Je to miesto, kam nikto nechodí, taký malý kúsok zeme medzi garážou a chodníkom, ku ktorému sa ide dvoma schodíkmi. Chcel som odtiaľ vyhrabať lístie, lenže medzitým tam žena vykopala kvet a upozornila ma, aby som dával pozor, že je tam diera. Zvrtol sa mi členok, a ja som preletel a spadol na zem. Videl som, že padám hlavou na veľký kameň, ktorý som si priniesol ako pamiatku z priesmyku Flüela Pass, keď som odchádzal ako tréner zo Švajčiarska. Vtedy som sa prudko otočil, nejako som sa zbalil ako mačka a tesne som minul kameň.
Zranili ste sa vážnejšie?
Popravde, všetci sa začali smiať, vyzeralo to naozaj komicky. Lenže v takom veku môže byť aj napohľad nevinný pád mimoriadne nebezpečný. A tam sa to začalo, zrejme sa mi narušilo svalstvo, to už ťažko povedať, ale od toho momentu sa bolesti na pravom kĺbe stupňovali viac a viac. Bolo to horšie a horšie. Chcel som sa však vyhnúť operácii. Skúšal som to niekoľko mesiacov. Poddával som sa bolesti, a tým som zaťažoval druhú nohu. Dlhodobo sa to takto nedalo riešiť, bolesti sa stupňovali, vystreľovali do chrbta, časom som začal krívať. Napokon som si povedal, že s tým musím niečo robiť.
Tak ste sa rozhodli pre operáciu...
Zašiel som za primárom Ladislavom Veselým, ktorý mi operoval obidve ramená, aj ďalšie operačné zákroky mi robil po športových úrazoch, takže som mal k nemu veľkú dôveru. Lenže medzitým sa mi objavil pruh a spôsoboval mi ťažkosti. Rodina nechcela, aby som riskoval, že mi to praskne, tak ma prinútili ešte pred Vianocami ísť na operáciu. Zveril som sa do rúk skvelým odborníkom na chirurgii v bratislavskej nemocnici na Mickiewiczovej ulici. Musím povedať, že klobúk dolu pred doktorom Marekom Čambálom, vynikajúcim chirurgom, a celým personálom! Keď som sa vystrábil z operácie pruhu, išiel som na pohreb profesora Pavla Traubnera, a ako som kráčal na cintoríne do mierneho kopca, seklo ma v pravom kĺbe a už som vedel, že je zle. Nevedel som urobiť ani tých pár krokov k hrobu do mierneho svahu. To bol moment, keď som sa rozhodol, že si dám kĺb zoperovať. Absolvoval som množstvo predoperačných vyšetrení. Aby som ako-tak fungoval, chodil som stále na infúzie. Lenže infúzia pôsobila len krátko, potom to zas začalo bolieť. Užil som si svoje...
Boli nejaké komplikácie?
Pre lekárov to možno boli rutinné záležitosti, ale pre mňa nič príjemné. Pred vyšetrením na magnetickej rezonancii bolo treba vypnúť strojček, ktorý mám voperovaný pri srdci. Strojček nekoordinoval s rezonanciou, hoci by mal, museli volať do firmy, to trvalo hodinu, z firmy dostali informáciu, ako to majú urobiť. Výsledky z magnetickej rezonancie boli zlé, ukázalo sa, že nemám zničený len kĺb, ale ten pád na chalupe mi poškodil chrbticu. Strávil som niekoľko dní v nemocnici, aj vďaka skvelým lekárom na NÚSCH, kde mi v minulosti operovali srdce, kde mi dávali bajpasy. Moje rozhodnutie dať si operovať kĺb bolo spečatené, znovu som však musel absolvovať interné vyšetrenie. Bola to pre mňa doslova krvopotná cesta, lebo už som nemohol poriadne chodiť. Konečne nadišiel deň D.
Výmena bedrového kĺbu je dnes pomerne častá operácia, zvyčajne bez pooperačných ťažkostí. Ako ste to zvládli?
V piatok 21. februára ma operoval pán primár Veselý na bratislavských Kramároch na oddelení profesora Petra Šimka, ktorý je prednosta Kliniky úrazovej chirurgie. Mal som dôveru k tomuto oddeleniu, sú to naslovovzatí odborníci. Počas operácie sa zistilo, že pravý kĺb mám totálne vydratý. Skôr či neskôr by som mal ešte väčšie problémy. Presne ako hovoríte, aj ja som si hovoril – čo to je nejaká operácia kĺbu! Však som ich už mal niekoľko za svoj život, obidve ramená mám titánové, mám strojček na srdci, operovali mi lakeť, meniskus, zlomeninu členka, mal som zlomené rebrá, poškodenú pohrudnicu, dostal som sa na infekčné oddelenie medzi žltačkárov, lebo si mysleli, že mám žltačku, pritom išlo len o zvýšený bilirubín, ktorý mám od narodenia. Skrátka, už som si prešiel kadečím, tak som si hovoril, že prečo by som nezvládol nejaký kĺb?! Operácia prebehla perfektne, na tretí deň po operácii, presne 24. februára, som urobil prvé kroky.
Tak to klobúk dolu, v 87 rokoch je to obdivuhodné! Vy ste si však potom doslova prešli peklom, o čo išlo?
Najprv to vyzeralo, že naozaj bude všetko v poriadku. V stredu 26. februára ma previezli do rehabilitačného zariadenia. Tam som sa deň po dni dával dohromady, dokonca som zišiel na barlách sám do bufetu na kávu. Tešil som sa z pokroku, ako rýchlo sa z toho dostávam. Lenže po týždni som sa ráno zobudil na príšerné bolesti, také niečo som ešte nezažil. Od bolesti som plakal, moja žena ma prvý raz videla takto plakať, hovorí, že som reval, ako by ma rezali. Nevedel som sa pohnúť, kričal som, že chcem umrieť. Prosil som, nech mi dajú nejakú injekciu, že chcem eutanáziu. To bolo hrozné. Nemohli sa ma ani dotknúť. Nevedel som sa pohnúť a nikto nevedel, čo sa deje. Naložili ma do plachty a štyria ma nakladali do sanitky. Odviezli ma späť na Kramáre. Počas prevozu mi dali trikrát niečo inhalovať, aby ma uspali, to vôbec neúčinkovalo. To čo som zažil, to som nezažil za všetky operácie dohromady.
Čo spôsobilo také príšerné bolesti?
Previezli ma na urgent, tam mi spravili röntgen kĺbu, potom röntgen chrbtice a zistili, že to bola vyskočená platnička, ktorá tlačila na nerv. Chvalabohu, kĺb bol v poriadku. Previezli ma na traumatológiu. Po štvrtej infúzii mi bolesť postupne začala odchádzať. Musím povedať, že aj v nemocnici, aj v rehabilitačnom zariadení sa o mňa starali perfektne. Akurát že som to psychicky nezvládal, bol som sám v izbe, a to nie je veľká výhoda. Človek sa nemá s kým porozprávať a ja som spoločenský typ. Keď prišla za mnou žena, plakal som ako malé decko, že chcem ísť domov. Lebo celý deň som len ležal a premýšľal, čo so mnou bude. Paradoxne, vždy som chcel byť sám v izbe, ale tentoraz ma to úplne položilo. Všetko bolo perfektné, lekárska starostlivosť, čistota, obsluha, chutné jedlo... Všade, kde som bol, bola veľká ochota, nemôžem sa sťažovať. Nadávame na zdravotníctvo, ale myslím si, že je to hlavne o ľuďoch. A nejde o mňa, aj iní pacienti boli milo prekvapení, ako to tam funguje. Samozrejme, neviem ako inde, hovorím z mojej skúsenosti.
Ako ste na tom aktuálne?
Nakoniec som sa dohodol, že ma pustia doliečovať sa domov. Musel som sľúbiť, že budem poslušný pacient. V nemocnici som bol až do 7. marca. Odišiel som na vlastnú žiadosť. Chodí ku mne domov súkromný fyzioterapeut, všetko si platím sám. Povedali mi, že bude trvať dva mesiace, kým budem chodiť samostatne. Tak z toho som šokovaný, nesmiem si sadnúť do auta, lebo pri sedení musím mať panvu vyššie než kolená, aby sa mi to správne zrástlo. Najhoršie je, že asi v dôsledku všetkého, čo sa udialo, mám obrátený režim. Namiesto toho, aby som v noci spal, tak v noci straším. Stará sa o mňa moja dobrá žena Božka, chvalabohu, že je pri mne, lebo mám problém zliezť z postele. Museli sme prispôsobiť nábytok v dome, posteľ musí mať správnu výšku. Je to pre mňa deprimujúce, lebo si nemôžem len tak hocikde sadnúť. Mám špeciálnu stoličku na kolieskach, kontrolujem si, ako mám uloženú nohu, či nemám koleno našikmo... Fyzioterapeut mi pripravil rehabilitačný program, chodí ku mne každý druhý deň, medzitým cvičím sám potrebné cviky, aby sa to zahojilo. Každý deň sa cítim lepšie, moja manželka zas horšie, lebo má so mnou viac roboty. Obdivujem ju, že to so mnou vydrží (smiech).
Zdroj foto: https://www.facebook.com/marika.studenicova?locale=sk_SK
