4Prší, prší, len sa leje, výsledok je bez nádeje! Aj takýmito hláškami kedysi zabával divákov legendárny slovenský športový komentátor Karol Polák, ktorý by 7. septembra oslávil 90-te narodeniny. Na dlhé desaťročia bol neodmysliteľnou súčasťou mnohých športových prenosov a jeho meno je symbolom nielen poctivej novinárčiny, ale aj „ľúbivej“ slovenčiny, na ktorú bol špeciálne hrdý. Jeho odchod v roku 2016 zanechal prázdne miesto na scéne slovenského športového komentovania.
O rozhlasových začiatkoch
Na odkaz, ktorý Karol Polák zanechal vo svete slovenského športu aj samotnej žurnalistiky, si budeme ešte veľmi dlho pamätať. On sám veľa prezradil o svojich novinárskych začiatkoch v roku 2008 v Slovenskom rozhlase moderátorovi Romanovi Bombošovi. „Začínal som ako rozhlasák a dokonca veľmi mladý, mal som možno 8-9 rokov a býval som na Zochovej ulici, kde vtedy sídlila časť rozhlasu. A raz predpoludním sme ako chlapci behali po ulici, hrali sme futbal a prišiel nejaký ujo, či si nechceme zarobiť nejakú korunku. Bolo to tesne po vojne a ponúkol nám, aby sme išli do rozhlasu robiť komparz v nejakej inscenácii. Tam sme kričali, smiali sme sa a na mňa urobilo veľký dojem, že na chodbe pri štúdiu sedel taký ujo sedel s veľkými bielymi fúzami a okamžite vyplácal honoráre. Na tie časy to boli fantastické peniaze, lebo sme dostali tri koruny a veľká zmrzlina stála korunu.“
Karol Polák začal chodiť do rozhlasu pravidelne a svet mikrofónov a kamier mu učaroval natoľko, že sa rozhodol študovať na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Popritom sa externe zamestnal v televízii ako hlásateľ spravodajstva. Vďaka krásnemu hlasu a prirodzenému šarmu mu to išlo výborne.
O krásnom hlase
Karol Polák si bol dobre vedomý toho, s akým darom od Boha prišiel na svet a o svoj hlas sa dobre staral. „S hlasom som pracoval od mala, študoval som spev, bol som barytón. A aj si rád zaspievam, keď som niekedy na rôznych akciách,“ priznal sa poslucháčom Slovenského rozhlasu a kolegovi Romanovi Bombošovi v roku 2008. „Keď som študoval herectvo, tak sme mali aj špeciálnu hlasovú výchovu, kde sme sa učili narábať s hlasom. Čiže ja som si zvykol s mojím hlasom pracovať a naučil som sa ho aj troška upravovať. Najlepší hlas mám vtedy, keď sa večer predtým vykričím. Nie na rodinu alebo susedov, ale keď sme v nejakej spoločnosti, kde je hluk a musíme veľmi nahlas rozprávať. Mnohí mi hovoria, že mám krásny hlas, ale ja si tak nefandím. Poznám oveľa krajšie hlasy, ktorých majitelia nevedia s nimi tak profesionálne narábať, ale keď ich počujem, tak im závidím.“
O spisovnej slovenčine
Karol Polák bol legendou aj vďaka tomu, že nikdy netrápil svojim výkonom jazykovedcov a slovenčinárov. Jeho prejav bol vždy bezchybný. „Viete, že mi to niektorí kolegovia televízii zazlievali? Hovorili mi, že aj keď s niekým telefonujem, tak to vyzerá, akoby som rozprával v nejakej relácii. Ale ja si myslím, že o tom to celé je. Pretože keď budem doma „vyprávať bratislavsky“ a potom v práci spisovne, tak to by bolo zlé. Pretože príde v priamom prenose chvíľka stresu a zabudnem sa v tom prejave kontrolovať. Čiže moja zásada, keďže som človek, ktorý pracuje s mikrofónom a ktorý hovorí národu je, že musím vedieť hovoriť spisovne. Mal by som vedieť, čo je to spodobovanie, asimilácia a podobne. Musím povedať, že dosť často trpím pri počúvaní televíznych, ale, žiaľ, aj rozhlasových staníc. Dôraz sa kladie na obsah, ale ja chcem dbať aj na formu.“
