2Nedávno oslávil neuveriteľnú sedemdesiatku, vo svojej dobe bol postrachom brankárov na celom svete a zrejme aj najrýchlejším hokejovým korčuliarom v Československu. Stále patrí medzi uznávaných športových odborníkov, ktorý je známy svojím šoumenstvom a zmyslom pre humor. Nielen o majstrovstvách sveta v hokeji sme sa porozprávali s legendárnym kanonierom Vincentom Lukáčom.
O sedemdesiatke na krku
Som veľmi šťastný, že som sa dožil tohto veku, lebo manželka mi zomrela veľmi skoro, 55-ročná. Otec mal 58 rokov, mama mala 69. Takže ja som prekonal 70-tku a som veľmi šťastný, že som zdravý a v pohode. Samozrejme, že “korona“ urobila svoje, lebo väčšinou sme aj s bratom ešte športovali, hrávali sme tenis. Korona nám to však pokazila a vtedy, počas tých dvoch rokov, som trošku zlenivel. A, samozrejme, aj pribral. Ale roky už teraz nepočítam.
O mladosti
Zažili sme krásne roky. Skvelých športovcov, ale aj hercov – Kvietik, Rajniak a takisto speváci! Mali sme nádherné detstvo a zažili sme nádhernú spoločnosť. Aj keď bolo Československo také malé, mali sme veľmi veľa osobností. A všetci sa navzájom poznali.
O športe
Športom žijem stále. Dennodenne. Mám veľký prehľad. Aj v noci pozerám zápasy. Nepáči sa mi ale, keď ľudia diskutujú napríklad o hokeji, ale samotný zápas nevideli. Ja hokej najprv pozerám a potom idem diskutovať. A môžem sa o ňom hádať 24 hodín denne (úsmev). Občas poviem niečo k aktuálnemu športu, čo sa nemusí páčiť všetkým, ale ja som taký. Keď ma ale niekto presvedčí, že nemám pravdu, rešpektujem to a uznám to.
O svojich majstrovstvách
Rád si spomínam na rok 1977 a na Viedeň, bol som vtedy v tíme s Dzurillom, Šťastným, Hlinkom... Mal som ledva dvadsať rokov a spal som na izbe s pánom Dzurillom, dovolím si tvrdiť - s najväčším brankárom na svete a najlepším človekom. A to bolo pre mňa neuveriteľné. V Prahe v roku 1985 to už bolo iné, už sme boli lídrami mužstva. Po šampionáte v Prahe som bol populárny, čokoľvek som potreboval, s ničím a nikde nebol problém. A československí hokejisti v tej dobe? Čo meno, to pojem. A dostať sa tam, medzi nich? Myslel som, že sa zbláznim od radosti, ale bol to aj neuveriteľný rešpekt. Tie osobnosti, s ktorými som vtedy hral majstrovstvá sveta, mám v pamäti dodnes. Akoby to celé bolo len dnes.
O svojich vzoroch
Pre mňa boli vzorom sovietski hokejisti, hovoril som si, že aj ja by som tak raz chcel hrať hokej. Ja si ako hráč pamätám tri veľké éry ruského hokeja. Prvá bola Michajlov - Petrov - Charlamov, druhá Žoktov - Balderis - Kapustin a tretia Larionov - Krutov - Makarov. Vždy som sníval o tom, že by som chcel byť ako títo hráči, to boli moje vzory. Strieľaniu gólov sa však nedá naučiť, mal som skrátka dar od Boha.
O súčasnom hokeji
Kedysi bol na majstrovstvách iný systém, hral každý s každým a kto mal najviac bodov, stal sa majstrom. Dnes ale môžete prehrať v skupine tri zápasy a postúpite ďalej. Čiže to je trošku nekorektné, ale skrátka systém je taký, aký je a musíme to tak brať. Dnes má teda každý možnosť byť majster sveta, za našej éry to tak nebolo, na nás boli aj iné kritériá. Ja ale hovorím, že reprezentáciu si má hokejista zaslúžiť.
O súčasných majstrovstvách
Nášmu mužstvu veľmi držím palce. Myslím si, že taký tím, ako máme teraz, tu už dávno nebol, asi od čias, kedy hrali Gáborík, Demitra, Hossa. Zo skupiny postúpime, to je jasné a pri troche šťastia verím, že budú hrať finále. A keď budú mať šťastie, môžu byť aj majstri. To ale, samozrejme, ešte nevieme. Nevieme, aká kvalita príde z ostatných štátov. Hokej je kolektívny šport, potrebujete k nemu silný kolektív. Bez dobrých spoluhráčov nejaké dobré výsledky nedosiahnete. Ale pri troche šťastia môžu mať úspech.
