Synovia Martin a Sveťo na archívnej fotografii s otcom Ondrejom (Zdroj: anc)
Slovenské národné divadlo už tradične otvára divadelnú sezónu operným galavečerom venovaným výraznej osobnosti, ktorá je spojená s našou prvou scénou. Tento rok patrí gala dlhoročnému sólistovi Opery SND Ondrejovi Malachovském († 81), ktorého nedožité 95. narodeniny sme si pripomenuli tento rok. O tomto výnimočnom umelcovi sme sa zhovárali so synmi Martinom (56) a Sveťom (52) Malachovskými.
Otec hovorieval: ,Niet vzoru, a tak sa snažím dať latku čo najvyššie a vyprovokovať tých, čo prídu po mne.’ Akú vysokú latku postavil vám – synom?
Martin: Otec bol veľká autorita, náročný na seba aj na iných. Vďaka nemu som získal jeho pohľad na svet, to znamená: byť charakterný, dobrý človek, byť veľký profesionál, byť sebakritický, pracovitý. Bol veľmi veľkorysý, férový a veľkodušný človek. Tieto vlastnosti mi dal do života.
Sveťo: U nás v rodine, na rozdiel od iných inštitúcií, panovala demokracia. Otec s maminou nás nikdy neviedli k niečomu násilím, nevnucovali nám, čo je dobré, čo by sme mali robiť. Nechali na nás, akým smerom v živote pôjdeme. Týkalo sa to aj našich profesijných rozhodnutí. Tak ako povedal Martin, latku nastavil otec, ale v zásade obaja rodičia – vysoko. Napriek tomu, čo všetko sa v mojom živote odohralo, si stále myslím, že manželstvo môže fungovať. Verím v to, pretože sme mali predobraz v našich rodičoch. Vychovali nás k pravým morálnym hodnotám. Mali sme úžasné detstvo. Pridanou hodnotou bolo aj to, že sme vyrastali v divadle, čo je mimoriadne lákavé prostredie pre deti. Veľakrát sme sa ocitli na predstavení, na druhý deň sme nemuseli ísť do škôlky, pretože sme prišli neskôr domov. Malo to svoje benefity... (smiech).
Obaja ste vyštudovali operný spev. Bolo to vaše rozhodnutie alebo vás na to naviedol otec?
Sveťo: Úlohou rodiča je odsledovať talent dieťaťa. Ak tam je talent, rodič by mal byť nápomocný v jeho rozvíjaní. Ale základ, ako sme sa k tomu dostali, bol inde – otec z nás chcel mať v prvom rade džentlmenov. V jeho ponímaní to znamenalo, že džentlmen musí vedieť rozprávať v spoločnosti o rôznych témach, musí poznať bontón, má byť galantný, mal by vedieť hrať na hudobnom nástroji, vyznať sa v umení... Teda mal by mať široký rozhľad. Do toho spadalo aj to, že ak ťa vyzvú, mal by si vedieť niečo zaspievať, zarecitovať. Týmto sa to začalo. Nám dvom s bratom spievanie a hudba tak učarovali, že sme pri tom zostali.
Martin: Áno, ale treba povedať, že Sveťo bol od malička komediant, miloval divadlo, zbožňoval, keď mamu rozosmial. Niežeby bola príliš vážna, ale nesmiala sa, ako sa hovorí – na prvú signálnu. Bola to preňho výzva. Odmalička mal vzťah ku klavíru, čo ja, bohužiaľ, a na moju škodu, som bol viac športový typ. Odmietol som hrať na klavíri, negoval som všetky hudobné školy, hoci potom som si trieskal hlavu. Predovšetkým som však mal rád prírodu, chcel som byť lekárom. Umenie som odsúval, myslím si, že k nevôli mojich rodičov. Ale nijako mi to nedávali najavo. Hovorili – v poriadku, ak chceš byť lekárom, my ťa na tejto ceste podporíme. V druhom ročníku na gymnáziu som ešte stále smeroval na medicínu. Otec bol mimoriadne múdry, renesančný človek. Miloval históriu. Mal pocit, že chlapi by mali byť „mušketieri“, šľachetní a galantní muži, ktorí si, ako povedal Sveťo, ctia poéziu, krásu. Povedal mi – nemusíš študovať spev, ale možno si raz zaspievaš pri nejakom táboráku s kamarátmi. Takto okľukou, zato cielene ma pritiahol k spevu. Nahovoril ma, že vyskúša, či mám talent, lenže ja som bol v puberte a spievať pred vlastným otcom bola nevýslovná hanba! Cítil som sa trápne. Ale takto rafinovane, nenásilne ma pritiahol k hudbe. Nemôžem povedať, že som k muzike nemal vzťah, to áno, ale ako dieťa ma brávali naši do divadla a videl som, čo to všetko zahŕňa, aká je to rehoľa. Napokon ma to predsa len zasiahlo...
Kedy teda prišiel zlom a rozhodli ste sa pre operný spev?
Martin: Bolo to v druhom ročníku na gymnáziu. Ja som chodil na atletiku, robil som skok do diaľky a šprint, bol som majster Slovenska. Keď som povedal trénerovi, že idem na VŠMU, chytil sa za hlavu, že či som sa zbláznil?! Keď som sa teda takto rozhodol, otec len akoby mimochodom povedal, že fajn, talent tam je, nech to skúsim, ak budem na sebe pracovať, možno to niekam dotiahnem. Mal totiž filozofiu, že talent je veľmi málo, možno 30 percent, dôležité je, aby človek na sebe pracoval. Sám bol veľmi húževnatý. A keďže talentové skúšky na VŠMU boli skôr ako na medicínu, išiel som, urobil som ich a bolo rozhodnuté.
Ondrej Malachovský († 81) v opere Krútňava (Zdroj: Jozef Vavro)
Od malička ste sa pohybovali v umeleckej spoločnosti. Aké to bolo stretnúť v detstve, v mladom veku naše aj svetové operné osobnosti?
Sveťo: Priznám sa, že mňa toto obišlo, nevnímal som to takto, lebo v našej rodine panoval prirodzený balans. Otec bol operný spevák, mamina bola pedagóg, potom kvôli ocinovi, aby sa mohla venovať rodine, odišla z pedagogických kruhov a robila v opere šepkárku. V zásade sme fungovali ako bežná rodina, chodili sme do prírody, na bratislavskú Železnú studničku. Otec mal rád svoj okruh samoty, ani on, ani mama nevyhľadávali veľkú spoločnosť. Raz za čas sa naskytla príležitosť a išli, ale vtedy sme tam s nimi neboli. Prirodzene, vnímali sme, keď sa u nás objavili veľké hviezdy, ako napríklad páni Ondrej Lenárd, Peter Dvorský, ale bola to súčasť ich práce, my sme to vnímali úplne normálne.
Martin: Prezradím na ocina niečo – on nikdy nevaril! A keďže mama bola súčasťou divadelného súboru, chodievala občas na zájazdy. Otec vtedy nehral, staral sa o nás. Vtedy zvykol povedať: ,Chalani, ja vám nič nenavarím, ideme do divadelného klubu na obed!’ Prišli sme tam a pre mňa bol zážitok, keď ocino išiel popri Jozefovi Kronerovi, tľapol ho po pleci – čau, Jožko, ako sa máš? Videli sme zo zákulisia hrať Karola Machatu, Ladislava Chudíka, Michala Dočolomanského, Milku Vášáryovú – naozaj hviezdy, ktoré sme si vážili... a my sme boli pri nich! To bolo stretnutie s idolmi.
Keď ste sa vy sami stali súčasťou opernej scény, porovnávali vás s otcom?Nebrali vás ako protekčné deti?
Sveťo: Pre mňa bol vstup na dosky opery celkom prirodzená vec. Možno viac porovnávali Martina, lebo ja som barytón, Maťo tak ako otec – bas. Ale neviem, či nás porovnávali, ja si myslím, že každý z nás je unikáty. Umenie, na rozdiel od športu, je ťažko porovnateľné. V športe sú jasné výsledky, niekedy človeka delia od víťazstva stotiny sekundy, ale čo porovnáte v umení? Sto ľudí – sto chutí. Niekto povie, že toto je fenomenálny spevák, iný na toho istého povie, že je otrasný. My sme si boli vedomí, ako spievame. Vedeli sme, aký fantastický spevák je otec a k tej jeho latke sme sa chceli priblížiť. Chceli sme dosiahnuť minimálne to, čo otec, robili sme to s radosťou a láskou. To, či sa to niekomu páčilo alebo nie, to nevieme ovplyvniť.
Martin: Sveťo má absolútnu pravdu, je to nemerateľné. Ja som ale zakúsil aj iné veci. Náš otec nebol veľmi taktický človek, nikdy nekalkuloval, povedal rovno svoj názor. Niekedy to prinášalo aj to, že sa nechtiac niekoho dotkol. A ja som zažil také veci, že niektoré kolegyne, ktoré ho neznášali, lebo mu závideli, mi to dali neskôr vyžrať na VŠMU. Nebudem menovať, nie som pomstychtivý, chcem byť veľkorysý. Ale ja som typ človeka, ktorý celý život, keď padne na kolená, o to viac chce vstať a chce ísť ďalej a zvládnuť veci vlastnými silami. Takže všetky tieto kopance, ktoré som dostával, ma len posilňovali.
Bol otec prísnym kritikom k vám, synom?
Martin: Keď už som pôsobil v divadle, zvykol prísť po predstavení za mnou a povedal: ,Toto si urobil zle, toto bolo zle, tamto bolo zle...’ Takmer so slzami v očiach som sa ho spýtal: Oci, bolo niečo aj dobré? Odpovedal: ,Samozrejme, to ostatné bolo dobré! Ale to ti nebudem hovoriť. Nebudem ti lichotiť, poviem len to, čo bolo zlé, a aby si to opravil a posunul sa ďalej.’ Takže v kritike smerom k nám, synom, bol veľmi prísny, priamy.
Ondrej Malachovský († 81) ako Svätopluk v rovnomennej opere (Zdroj: Jozef Vavro)
Otec podľa vlastných slov mal rád postavy, z ktorých dýcha múdrosť, najmä tie historické. Aké postavy máte radi vy dvaja?
Sveťo: Ja komické! Ale vyskúšal som si aj dramatický žáner, nevylučujem, že sa k tomu nevrátim. Kedysi som hovoril, že neviem, či by som sa do toho opäť pustil, tak teraz by som sa do toho veru pustil bez problémov a veľmi rád. Možno je to pribúdajúcim vekom, neviem... Pre mňa je humor top, viem, koľko je za tým roboty, aké je to náročné, a pokojne ho prenechám novej generácii hercov.
Martin: Aj ja som mal rád komické postavy. Opera vo všeobecnosti je dosť vážna vec. Otec miloval históriu. Keď si vezmeme rolu Borisa Godunova, ktorú zbožňoval a fantasticky ho spieval, tak on si o ňom všetko naštudoval. Keď spieval Svätopluka, tak sa tiež snažil čo najviac vedieť o postave. Išiel viac do hĺbky. My so Sveťom sme mali radšej komické veci. Vyčarovať u divákov úsmev je to najťažšie. Je to nádherné, keď vám niekto po predstavení povie: ,Tak som si oddýchol, super som sa zasmial, bolo to perfektné!’
Čo vás naučil otec ako chlapcov? Mám na mysli napríklad narúbať drevo, zatĺcť klince...
Sveťo: Naučil nás lyžovať, napriek tomu, že on sám vôbec nelyžoval. Dokázal nám technicky tak dobre vysvetliť princíp lyžovania, prenášania váhy tela a podobne, že my sme vďaka nemu lyžovali perfektne!
Martin: Otec vyrastal v Badíne, rieka Hron tam má veľmi nízku hladinu. Mamina naňho prezradila, že keď sa zobrali, nevedel plávať. Naučila ho to naša mama. Napriek tomu nás otec naučil všetky štýly plávania! Mal neuveriteľný pozorovací talent, radil nám: ,Tú ruku musíš viac ťahať, tou zaber...!’ Ohradil som sa – oci, čo mi tu radíš, veď ty nevieš plávať! A on na to, že áno, ale ja ti to vysvetlím. Ale treba povedať, že otec bol veľmi manuálne zručný, a to po ňom zdedil Sveťo. Ja som v tomto smere drevený, neviem nič, nikdy ma to nebavilo. Keď sme niečo spolu s otcom majstrovali, zvyčajne ma odsunul nabok a radšej si to urobil sám. Ale naučil nás milovať prírodu. Dodnes, keď som v lese alebo u niekoho v záhrade a poviem: ,Vy máte krásnu liesku!’, tí ľudia vyvalia oči: ,Ty vieš, ako vyzerá lieska?!’ Šokujem ich: ,Jasné, a toto je marhuľa, toto slivka, dula...’ Naučil nás poznať stromy, vážiť si prírodu. Myslím, že odtiaľ čerpal energiu. Odovzdal nám vzťah k prírode aj poznanie mnohých vecí. Hlavne si na nás vždy našiel čas.
Ktorá z otcových divadelných postáv vás mimoriadne zasiahla? Ktorú ste si obľúbili a dali by ste ju na operný piedestál?
Sveťo: Pre mňa je to Musorgského Boris Godunov. Milujem túto operu, uchvátilo ma to tak, že už ako šesť-sedemročný som kreslil otca ako Borisa Godunova. Kreslil som výjavy z tejto opery, bol som ňou úplne posadnutý. Milujem tú operu, otec bol v nej naozaj fenomenálny. Veril som mu každú jednu slabiku.
Martin: Ja mám tri postavy. Poviem aj prečo. To, čo povedal Sveťo – Boris Godunov, tú postavu spieval fenomenálne. Potom je to Svätopluk, keď ho spieval, často som reval ako malé decko, pretože ho spieval nádherne. Bola to postava, ktorou žil. V roku 1989 natočili s pánom režisérom Jozefom Zacharom rovnomenný celovečerný film ako operu. Myslím, že počnúc tým, ako vyzeral, ako to hral, ako to spieval – asi ťažko ho niekto predstihne. Bolo to fantastické! Tretia rola je Basilio z opery Barbier zo Sevilly. Bola to komická opera, otec to spieval fenomenálne. Spieval tam vysoké gé, ktoré som celý život chcel dokázať – aj sa mi to podarilo – bola to istá mierka, či to dokážem tak dobre zaspievať ako on. Chcel som dosiahnuť ten vrchol, ktorý otec v tejto postave dosiahol. Ale hociktorá z týchto postáv môže byť jednotka.
Dovoľte mi jednu bonusovú otázku – čo ste si zvykli spievať na rodinných oslavách?
Martin: My sme doma veľmi neoslavovali, ani otec nebol ten typ, ktorý by chcel doma spievať. Možno ešte tak koledy na Vianoce.
Sväťo: Najčastejšie to bolo určite – Živjóoo! (smiech).
Rodina Malachovských v čase, keď bol Sveťo ženatý s hudobnou skladateľkou Ľubicou Čekovskou. (Zdroj: asm)
Ondrej Malachovský *5. 4. 1929 - †3. 4. 2011
Študoval na konzervatóriu v Bratislave v triede profesora Tesslera. Ešte počas štúdií bol angažovaný v roku 1959 v Opere SND, kde pôsobil skoro 40 rokov a vytvoril viac ako 70 postáv. Dlhé roky spolupracoval so Slovenskou filharmóniou, Českou filharmóniou a Slovenským rozhlasom. Pôsobil ako stály hosť v opere Kolín nad Rýnom, Národné divadlo Praha, Opera Ľubľana, Janáčkova opera Brno, Opera Maribor. Na scéne Boľšoj teatra v Moskve spieval titulnú úlohu Borisa Godunova. Účinkoval na festivale v Edinburghu, koncertne vystúpil na turné v Číne, v New Yorku, Teheráne, Viedni a mnohých ďalších mestách Európy. Za svoju kariéru získal množstvo ocenení. V roku 1988 získal titul národný umelec. V roku 2008 mu bol udelený Pribinov Kríž II. triedy.
4
