Marieta Kováčová o nešťastnom úraze, ktorý zmenil život celej rodiny: Môj syn dostal dar z nebies – novú šancu na život!

Tragédie dvoch mladých ľudí, Alexandry (25) a Denisa (26), ktorí sa po úraze v zahraničí ocitli v kóme, otriasli každým, kto tieto dva smutné príbehy mladých ľudí sleduje. Nový Čas Nedeľa sa rozprával s Marietou Kováčovou (51), ktorej syn, dnes 23-ročný Maxim, upadol do kómy pred deviatimi rokmi po páde na lyžiach v Taliansku. Prebral sa po štyroch mesiacoch. Po siedmich rokoch rodinu zasiahla ďalšia tragédia – Marietin brat a Maximov strýko po páde z bicykla na dovolenke v zahraničí leží dva roky v kóme. Ako tieto udalosti zmenili život rodiny? Na čo by sme mali myslieť pri cestách do zahraničia?

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. V prípade Maxima Kováča toto konštatovanie vyznieva takmer cynicky, pretože tragédia, ktorá sa stala jemu, a tým aj celej rodine, sa udiala práve na horách, na lyžovačke v Taliansku. Keď mal Maxim štrnásť rokov, na lyžiach nevybral zákrutu, vyletel z trate a pri náraze do stromu upadol do kómy.

Jeho mama Marieta sa po šiestich rokoch rozhodla spísať ich príbeh plný odvahy, nezlomnosti a sily rozhodnutia urobiť možné aj nemožné pre záchranu syna. Kniha s názvom Maxim, s podtitulom „Chlapec, ktorý prežil“ je úprimnou spoveďou mamy, ktorá spolu s ostatnými členmi rodiny ani na chvíľu nepripustila, že by sa Maxim viac neprebral z kómy. Nebesá prosby vypočuli...

Vôľa žiť

„Bol pekný slnečný marcový deň v roku 2015. Teda až do momentu, keď sa na chvíľu všetko zastavilo. V jednej sekunde sa nám zmenil život. Zrazu som mala pocit, že som len divák, že realitu vnímam akoby z iného priestoru. Videla som môjho syna, ako bezvládne leží na čerstvo napadanom snehu.

Jeho duša už blúdila niekde v medzipriestore. Pred chvíľou si plný energie a radosti užíval lyžiarsky svah, teraz strnulo ležal a nehýbal sa. Môj syn Maxim, ktorý nikdy z ničoho nemal strach a vždy všetko vedel najlepšie. Mladé, živé, prešibané ucho... Čas sa zúžil na nič nehovoriacu veličinu. Pätnásťminútová cesta trvala len jeden dlhý pohľad na bezvládne telo vo vrtuľníku, ktorého zvuk som rozoznávala len vzdialene, hoci som v ňom sedela. Ja, Marieta, mama štrnásťročného syna, ktorý bol na lyžiach taký macher, že sa z neho v okamihu stal Schumacher.

Hranica medzi bezstarostnosťou a bezmocnosťou je neuveriteľne tenká. Dívala som sa naňho a snažila som sa opäť si vybaviť minúty, ktoré predchádzali letu vrtuľníkom a zápasu o Maxov život. Verila som, že Maximova húževnatosť mu pomôže prežiť. Ja som zvolávala na pomoc Najvyššieho, všetkých svätých a prosila o zázrak.“ Týmito slovami sa začína odvíjať knižný príbeh, ktorý by chytil za srdce, aj keby nebol reálny a vznikol by len v hlave spisovateľa. Žiaľ, všetko, každá jedna veta, každé slovo je pravdou.

Nádej a viera

Príbeh Maxima sa skončil šťastne. Teda, relatívne šťastne, pretože úraz nezostal bez následkov. Aspoň nateraz. „Bolo to požehnanie, dostali sme z nebies dar, že Maxim sa dostal z kómy,“ konštatuje s vďakou Marieta, ktorá sa viac než o samotné udalosti z roku 2015 chce podeliť o skúsenosti, ktoré počas posledných deviatich rokov starostlivosti o syna nadobudla.

Samotná liečba si vyžiadala mnoho bezsenných nocí, hľadaní tých najlepších možností, ako pomôcť synovi, čítanie odbornej zdravotnej literatúry a nekonečné rozhovory so zdravotníkmi. A s Bohom. Lebo nádej a viera držali Kováčovcov pri sile zvládať situáciu a, povedzme si, aj pri zdravom rozume. Rodina sa zomkla viac ako predtým – mama, otec Roman, sestra Miška, aj ďalší príbuzní, priatelia a známi sa modlili za Maximove uzdravenie. Neveriaci priatelia pomohli tiež – finančne alebo vľúdnym slovom, inou podporou.

Prevoz lietadlom

V nemocnici v talianskom Bolzane, v obrovskom modernom komplexe, fungovalo všetko ako hodinky. Tu sa 4. marca 2015 začal boj o Maximov život. „Najdôležitejšie bolo, aby prežil prvých 24 hodín, potom ďalší deň, ďalší... Po troch zásadných, kritických dňoch sa Maxov stav nezlepšoval,“ spomína Marieta.

„Nemocnica zasielala denné reporty Maximovho stavu poisťovni na Slovensku. Zabezpečovala celú komunikáciu s ňou. Nás ničím nezaťažovali. Poisťovňa rozhodla, že keďže Maxim nie je schopný prevozu a nemá pätnásť rokov, má jeden rodič nárok na ubytovanie. A to poisťovňa uhradí. Bez ohľadu na náklady nám s Romanom bolo hneď jasné, že táto situácia si vyžaduje prítomnosť nás oboch. Rozhodli sme sa, že zostaneme v Bolzane spolu a naša dcéra Miška sa s priateľmi vráti na Slovensko.“ Po dvanástich dňoch konzílium lekárov rozhodlo o Maximovom transporte na Slovensko.

„Zvažovali rôzne alternatívy, no vzhľadom na otrasy z cesty bol prevoz sanitkou zamietnutý. U Maxima pretrvával nestály vnútrolebečný tlak a tento stav nedovoľoval štandardný let. Nakoniec ho do bratislavskej detskej fakultnej nemocnice na Kramároch (dnes Národný ústav detských chorôb) prevážali špeciálnym nízko letiacim prúdovým lietadlom, s dvoma lekármi na palube,“ vysvetľuje Marieta a dodáva, že našťastie mali dobré poistenie, takže Maxim mohol byť v dobrej starostlivosti a bez problémov prevezený. „Keď nám informačne poslali vyúčtovaciu faktúru, tak to bol šok, Maxov transport stál bez 500 eur 30-tisíc eur. Bez dobrej poistky si to ani neviem predstaviť. To bolo pred 9 rokmi, dnes by to bolo určite drahšie.“

Apropo, poistka

Marieta Kováčová sa nechce vracať podrobnejšie k tomu, čo sa stalo jej synovi, Maxim prežil, a aj keď ho čaká ešte veľmi dlhá cesta plná terapií a cvičení, váži si dar, ktorý dostal z nebies – novú šancu na život. V tejto súvislosti však obetavá mama zdôrazňuje, aké potrebné je mať dobré poistenie, keď ľudia cestujú do zahraničia. „Je jedno či na krátkodobý alebo dlhodobý pobyt, napríklad štúdium. Aj na jeden deň je nutná poistka, nikdy nevieš... Nikdy nie si taký bohatý, aby si potom vedel následky bez problémov zvládať,“ konštatuje vecne a na základe vlastných skúseností upozorňuje, na čo treba myslieť.

Pred dvoma rokmi sa v kóme ocitol po páde z bicykla v zahraničí aj jej brat. „Je dôležité zabezpečiť si pri ceste do zahraničia, nielen najlacnejšiu poistku, ale hlavne si pozrieť rozsah krytia a jeho výšku v zahraničí. A tiež výšku, ktorá je hradená pri repatriácii. Je totiž rozdiel prevážať niekoho, kto má zlomenú nohu a niekoho, pri kom musia byť dvaja-traja lekári, kto je napojený na pľúcnu ventiláciu a má oveľa závažnejšie okolnosti. Prevoz ťažko zraneného pacienta, to je celá veda.

Pri prevoze komplikovaného prípadu je nutné zladenie a komunikácia lekárov na oboch stranách a aké prístrojové zariadenie je nutné nachystať,“ vymenúva Marieta a vzápätí zdôrazní, že alfa a omega pri cestovaní a športe je predvídať a myslieť na vlastné bezpečie. „Napríklad pri športovaní mať prilbu, ochranné prostriedky. Maxovi prilba zachránila život, hoci bol v ťažkom stave. V kóme bol bez 6 dní 4 mesiace, presne 129 dní, to nie je málo. Lekárka mi povedala, že to môže trvať dva týždne, dva mesiace, ale aj dva roky. Niekto by sa vydesil, ale pre mňa to znamenalo v tej chvíli isté upokojenie. Snažila som sa veci neúrychľovať, žiť pre ten konkrétny deň a každý deň niečo urobiť.“

Rodina sa zomkla                    

Je veľký rozdiel, či nastane kómatický stav u dieťaťa, o ktorého sa starajú rodičia, alebo dospelému človeku. Svoje o tom vie aj Marieta. „Rodič je za dieťa zodpovedný, má prístup k informáciám, k dokumentácii, vybavuje zaň všetky potrebné veci. Ale keď sa to stane dospelému človeku, ktorý je v nejakých vzťahoch – pracovných, partnerských – a tie niekedy môžu byť komplikované – je to zložité. Často v rodinách príbuzní spolu nekomunikujú a pacient je akoby vo vákuu. My sme sa poučili, že bez nasadenia a súdržnosti celej rodiny – rodičia, starí rodičia, súrodenci, priatelia to nejde.

Rodina človeka v bdelej kóme je zrazu vystavená novým okolnostiam a je to vysoko záťažová situácia. Nasleduje rozhodnutie, čo robiť ako postupovať, čo je vo vlastných silách a kde je potrebná pomoc a jej rýchlosť, ktorá hrá pri kómatickom pacientovi dôležitú úlohu. Marieta zažila tento stav pri dvoch veľmi blízkych osobách. V prípade dieťaťa ako neplnoletej osoby bolo jednoduchšie robiť rozhodnutia. Pri dospelej osobe je legislatíva v takejto situácii nedokonalá a nejednoznačná. Je to zložitá situácia, pretože o sebe nemôže človek rozhodovať, pritom ide o ochranu najslabších a najzraniteľnejších osôb. Otázkou je: Kto má o tom rozhodovať? Príbuzní človeka v bdelej kóme majú čo robiť, aby sa vysporiadali s novou zmenenou situáciou, ktorá je nejednoznačná a veľmi špecifická v každom prípade, ako aj podľa príčiny a zasiahnutia mozgu,“ konštatuje.

Ide aj o peniaze

Pre ľudí, poväčšine rodičov, ktorí sa starajú o pacientov v bdelej kóme doma, je veľmi náročné dlhodobo to utiahnuť finančne, ale aj mentálne. Systém sociálnej pomoci nie je natoľko pružný, aby podchytil takéto rodiny a ponúkol im odľahčovaciu službu, ktorá tu existuje na papieri dlhšie, avšak zatiaľ nefunguje. „Ministerstvo sa k tejto téme nedávno zaviazalo, a tak verím, že rodičia týchto detí a často aj ďalších detí v rodine to budú môcť reálne využiť. Potrebná je od začiatku kvalitná polohovateľná posteľ, antidekubitný matrac proti preležaninám či zdvihák pre pacienta. Nám veľmi pomohli na začiatku finančnou pomocou priatelia a známi. Lebo to boli náročné veci – 3000 eur polohovateľná posteľ, 5000 eur zdvihák.

Všetko sa dá riešiť s poisťovňou, ale trvá to dlhšie, aj pol roka, kým to vybavíte. Ale keď je človek v stave permanentnej starostlivosti, nemá čas ani pomyslieť, nieto ešte riešiť iné veci. Ja som nabrala silu po vyše mesiaci ísť to vybavovať. Aspoň sa informovať, spýtať sa, že som v novej situácii a neviem, čo mám robiť. Úradníčky sa snažia zaradiť človeka do tabuľky, avšak nie všetko je vždy tabuľkové. Treba sa pripraviť na komunikáciu, ktorá je niekedy viac a inokedy menej empatická, je to z prípadu na prípad. Vďaka patrí všetkým, ktorí riešia človeka, nie prípad a komunikujú dôstojne,“ vraví s pokorou Marieta a zároveň zdôrazní, že dôležité je nevzdávať sa. „Tiež je dôležité hľadať aj iné možnosti – či už cez občianske združenia, ktoré ponúkajú možnosť zapožičania pomôcok, alebo inú pomoc s mobilným hospicom.“

Bazálna stimulácia

Marieta upozorňuje na to, aké dôležité je pri kómatickom pacientovi polohovanie. „Bez polohovania to nejde, pretože ten človek sa nehýbe a bez polohovania by mohli vzniknúť preležaniny. Pre správnu komunikáciu s pacientom existuje súbor pravidiel, ktorý pomáha rodine či personálu a je známy pod pojmom Desatoro bazálnej stimulácie – je to aj o tom, ako komunikovať, rozprávať sa s takýmto pacientom. Rozhodne nie ako s malým dieťaťom v zdrobneninách. Hovoriť s ním má jeden človek, lebo pacient je zmätený, ak naňho hovoria dvaja ľudia naraz.

Pri pozdrave sa ho dotknúť na rovnakom mieste. V rámci bazálnej stimulácie možno vyčleniť ponuku podnetov v prvej rovine, a to somatické, vestibulárne a vibračné, kde je dôležitá stimulácia prostredníctvom dotyku, tlaku, pohybu a vnímania teploty. Do druhej roviny patria podnety – taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové,“ vymenúva z vlastnej skúsenosti to, čo pomohlo jej synovi aj bratovi. Preto je presvedčená, a je to potvrdené aj v literatúre, aká je dôležitá spolupráca medzi neurológmi, ak je potrebné inými špecialistami, ale hlavne terapeutmi, logopédom, psychológom, sociálnou sestrou a hlavne rodinou, ktorí majú byť ako jeden tím, aby pacient mohol prosperovať.

Extra prístup

Dôležitosť a účasť rodiny je nevyhnutná aj z dôvodu, že kómatickí pacienti vyžadujú extra prístup, či už ide pravidelné polohovanie, no najmä zmyslovú stimuláciu, ktorú zastrešuje prevažne rodina, čo má na to čas. Marieta verí, že prebudenie z kómy môže nastať pri akomkoľvek podnete. „Môže to byť čuchová spomienka – vôňa kvetu, trávy, ale aj maštaľného hnoja, ak človek vyrastal na dedine. Pred časom som môjho brata polohovala do sedu – v izbe bol zapnutý televízor. Práve vysielali seriál Don Camillo, kde svojrázneho kňaza hrá Terence Hill.

Brat v jednej chvíli zdvihol viečka a zapozeral sa, hovorím, no čo, spoznal si herca našej mladosti? Privrel dlhšie oči, na znak, že áno. Ak pacient nedáva spätnú väzbu, neznamená to, že nám nerozumie alebo sa nesnaží odpovedať. Naopak dôležité je všímať si čo najviac spôsob jeho komunikácie a vnímať prípadnú spätnú väzbu cez mrknutie očí, mikropohyb, zrýchlené dýchanie či potenie.“

Dôstojné prežívanie

Pri pacientoch v bdelej kóme je prístup vždy špecifický, aj podľa poranenia, ale vždy je dôležité čo najskôr, ako to zdravotný stav dovoľuje, začať polohovať, cvičiť (aby svalstvo neatrofovalo) a stimulovať. „Moja skúsenosť so synom mi pomohla, aby som vedela od začiatku čo robiť aj pri bratovi, na čo sa sústrediť, neprepadať beznádeji, ale naopak sa zmobilizovať a snažiť sa o dôstojné prežívanie, pretože kto vie na sto percent či pacient vníma?

Moja skúsenosť komunikovať s kómatickým pacientom akoby tu bol prítomný bola dôležitá pre môjho syna, a preto som v nej pokračovala. V zmysle bazálnej stimulácie sme aj bratovi púšťali hudbu, rozprávali sme mu o všetkom, čo sa práve deje v rodine, v spoločnosti, spomínali na veci, ktoré mal rád. Nikdy nevieme, ktorá spomienka vyvolá niečo, na čo zareaguje,“ zdôrazňuje Marieta Kováčová, ktorá je vďačná všetkým, ktorí pomohli jej synovi pri uzdravovaní. „Aj na tomto mieste by som sa chcela poďakovať všetkým lekárom, zdravotným sestrám, fyzioterapeutom a pomocnému personálu za ich prácu v neľahkých a často personálne poddimenzovaných podmienkach v našom slovenskom zdravotníctve.

Aj keď je stav vážny a všetko môže nasvedčovať tomu, že situácia je bezvýchodisková, bolesť a strach môžu na chvíľku ochromiť blízkeho. Avšak overené postupy zo zahraničia cez ponuku senzorických podnetov dávajú nádej, že sa pacient môže prebrať alebo vnímať vo svojom uzamknutí prítomnosť blízkych a záujem o neho,“ opakuje Marieta. Ak sa niekto z rodiny ocitne v kóme, človek musí pripustiť, že tá cesta za uzdravením je dlhá, zrejme sa nikdy neskončí. „Je to zmena, s ktorou sa musí naučiť žiť dotyčný človek, ale aj jeho blízki. A nikdy nestratiť nádej, lebo samotný život je najvyšší dar...“

Zdroj foto: archív mk