Mário Karol Nagy: Slovenský Dr. Dolittle odišiel pre lásku ku koňom do Írska

Ako a kedy “pričuchol“ ku koňom si Mário Karol Nagy (48) pamätá hlavne z rozprávania mamy. Vraj ako trojročného ho dedo zobral na dostihy v rodnej Bratislave v Petržalke a po pretekoch mu doprial posedieť si na poníkovi a voziť sa na ňom. Vôňa poníka a zážitok ovplyvnili jeho lásku ku koňom a dnes si život bez nich nevie predstaviť. Žije v Írsku, hoci momentálne zápasí so zdravotnými problémami s platničkou a lekári nechcú ani počuť o tom, že ešte niekedy vysadne na koňa. On zase nechce počuť, že s jazdením na koňoch by mal skončiť.

Ako dieťa na poníkoch jazdil najskôr v spoločnosti krstného otca  – maminho brata, ktorý inklinoval k dostihom, a malého Mária Karola brával so sebou. Do prvého jazdeckého klubu, kde sa učil jazdiť na skutočných koňoch, sa dostal ako sedemročný v bratislavskom JRD Lamač. Miestny tréner ho nabudil slovami – ak vyskočíš na koňa bez toho, aby si si dal nohu dal do strmeňa, pôjdeš na vychádzku. Mladému chlapcovi nebolo viac treba a po hodine výskokov pristál na chrbte koňa. „Kobyla sa volala Black Star, bola neskutočne čierna a tehotná, na jej meno nikdy nezabudnem,“ opisuje  Mário Karol už vlastné spomienky.

„Dotyčný pán naozaj splnil, čo prisľúbil, zobral ma na prvú vychádzku na ozajstnom koni a odvtedy je to k týmto ušľachtilým a vznešeným zvieratám láska na celý život. Bol to úžasný zážitok, priznám sa, aj dnes sa pri spomienke naňho chvejem. Nejaký čas som pobudol v Lamači, kde som začínal s cvikmi na chrbte koňa, čiže kôň klusal a ja som stál na jeho chrbte alebo robil rôzne gymnastické cviky, stojky, premety a podobne, čomu sa hovorí “voltíž“.

Toto ma ale nebavilo. Neskôr som mal zvlášť trénerov na jazdenie, druhého na skákanie, ale najviac ma bavili skoky cez prekážky. Ako osvieženie som robil aj western, teda jazdenie v kovbojských sedlách.“ Ako stredoškolák na potravinárskej škole prešiel do Marianky, kde začal jazdil dostihové kone.

Neskôr, už si presne nepamätá za akých okolností, sa ocitol v jazdeckom klube Karpatia, kde dostal divokého koňa menom Kibic. Takmer každý z neho padal, ale Mário Karol si ho získal a jazdil na ňom bez pádov. Kôň mu priniesol nielen radosť z jazdenia, ale aj prvú priateľku. „Dievčina, ktorá na ňom jazdila, bola na “maródke“, a aby nevyšiel z cviku, pridelili ho mne,“ spomína na prvú lásku Mário Karol. Po návrate jej ho vrátil.

Prvé preteky

Mário Karol dlho jazdil na koňoch len vychádzkovo, trénoval ich, ale sám nejazdil súťažne. Po prestupe do Rusoviec, stále ako študent, konečne získal koňa, na ktorom sa pripravoval na svoje prvé preteky, kde by si aj zasúťažil. Volal sa Nick a preňho si urobil aj jazdeckú licenciu a začal tvrdo trénovať. Majiteľ stajne mu však “zabudol“ povedať jednu dôležitú vec – že kôň mu vlastne nepatrí a má iného majiteľa, v Rusovciach je len ustajnený. Skutočný majiteľ koňa sa deň pred pretekmi nekompromisne rozhodol, že si svojho koňa odvedie, nevedno kam.

Mário Karol bol síce vlastníkom jazdeckej licencie, ale nikdy sa na Slovensku na žiadnych pretekoch nezúčastnil, kvôli čomu si neraz aj poplakal. Po skončení strednej školy sa zamestnal ako predavač v potravinách, ale všetok čas mimo roboty trávil pri koňoch.

Zachutilo mu trénovanie

Ako každému mladému mužovi okolo dvadsiatky v tých časoch, aj Máriovi Karolovi prišiel povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu, ktorú absolvoval v Liptovskom Mikuláši. „Mal som úžasnú vojenčinu na Pod hájom, medzi mojimi “spolubojovníkmi“ som stretol chalana, ktorý hral futbal a mal množstvo výhod, tak som sa pridal a využil svoje športové nadanie s koňmi,“ zaspomína si na čas na vojenčine. Po návrate v roku 1996 sa prestal koncentrovať na  dostihy, urobil si trénerskú licenciu a zamestnal sa na plný úväzok pri koňoch.

„Medzitým som zistil, že priateľka nebola celkom správna voľba, lebo viac inklinujem k mužom. Samozrejme, že som jej to povedal. Ona mi povedala, nech to vyskúšam a ak zistím, že toto je moja cesta, akceptuje to. Dodnes sme priateľmi,“ hovorí úprimne.

Mário Karol sa zamiloval, priateľ si však našiel prácu v Írsku a odišiel. Samozrejme, v láske nastala kríza a Mário Karol, v dobrej vôli všetko urovnať, zanechal svoj sen o vlastnej kobyle, pretekoch a vybral sa do Írska za priateľom zachraňovať vzťah.

Flame

Do Severného Írska, do Bangoru za prácou, odišla aj Máriova Karolova sestra, ktorá už bola matkou malého syna. Mário Karol sa nasťahoval k priateľovi o niekoľko domov ďalej. Naštrbený vzťah sa však zachrániť nepodarilo, obaja páni ale zostali kamarátmi a stretávajú sa. Mário Karol býva v dome so sestrou, zmenil aj prácu. V Írsku totiž začínal ako zamestnanec v upratovacej službe, ale to nebolo to pravé orechové. V okolí hľadal jazdecký klub a podarilo sa.

Našiel pani, ktorá vlastní kone, chová ich a hoci Mário Karol vedel po anglicky možno dve vety, madam Adrienne vycítila, že málokto sa jej o kone postará lepšie než Slovák Mário Karol. Od začiatku medzi nimi panovalo zvláštne prepojenie. Neraz sa stalo, že Adrienne zavolala - toto a toto treba urobiť a on jej povedal, že už to je hotové, alebo naopak, niečo navrhol Mário Karol a Adrienne povedala, že presne to chcela aj ona. Pracuje pre ňu dodnes, takmer 16 rokov.

„Nezabudnem, keď mi povedala, aby som vybral meno koňovi, ktorého mala nového a mne pripomínal milovaného slovenského koňa, ktorý sa volal Plameň,“ spomína Mário Karol. „Bez váhania som vyhŕkol – Plameň a ona, že čo to je. Chytil som telefón a googlil. Kôň dostal meno Flame. Veľa som s ním zažil, najväčšie preteky v mojom živote, prvé, druhé miesta... Tu v Írsku sa dávajú k oceneniam stužky, s koňom Flame ich mám vyše 20. Absolvovali sme najväčšie preteky v Severnom Írsku, bolo tam 30 koní a my sme skončili na úžasnom štvrtom mieste.

Vtedy som sa fakt rozplakal. Potom som bol na Slovensku na dovolenke a Adrienne mi napísala, že koňa predáva, lebo dostala neodolateľnú ponuku. Priznám sa, nechcel som sa vrátiť, ale vysvetlila mi, veď vieš, že moje kone – má ich asi 70 – sú všetky na predaj. Ja som nemal dosť financií, aby som ho odkúpil, a tak sme sa rozlúčili.“

Dr. Dolittle

Mário Karol si uvedomil, že by si nemal príliš obľúbiť žiadneho koňa, lebo všetky sú na predaj a kedykoľvek môže prísť kupec, ktorý ich rozdelí. Napriek tomu spomína na sedemročnú kobylu Hariett, u ktorej bol pri narodení a hneď si ho obľúbil. „Nohy mi vykladala na plecia, hrala sa so mnou,“ prenáša sa Mário Karol do spomienok spred siedmich rokov.

„Napriek tomu, že mi Hariettina mama zlomila rebrá, jazdil som na nej od jej dvoch rokov. Neskôr, keď sa Hariett začala stavať na zadné, som sa zastihol pri myšlienke, že nechcem viac jazdiť. Hariett predali, namiesto nej prišla nádherná biela kobyla a ja som znova zatúžil jazdiť. Volala sa Liah. Bola úžasná, obrovská, neudržateľná a bol som jediný, kto ju vedel udržať a pomôcť ľuďom, ktorí na nej jazdili.

Aj vďaka nej mi tu hovoria Dr. Dolittle. Podľa postavy z filmu, kde Eddie Murphy stvárnil postavu lekára, ktorý rozumel zvieracej reči. Nie je to len o koňoch, skrotil som aj psa, ktorého sa každý bál. Ale späť k Liah. Hoci som nechcel jazdiť, boli sme spolu 4-krát na pretekoch, máme tri prvé miesta a jedno druhé.

Na vianočných pretekoch sme vyhrali prvé miesto v dress a prvé v drezúre. Hovoria mi, že vyhrávam, lebo si vyberám kone, ktoré sú dobré, ale ja si vyberám kone, ktoré mi vyhovujú a niekedy mám dokonca pocit, že si oni vyberajú mňa,“ prezrádza Mário Karol tajomstvo svojich úspechov so zvieratami.

Zdroj foto: ancn, amkn