Mladý Slovák Andrej Pastorek pomáha ľuďom v černobyľskej oblasti: Svetlo v zóne smrti

26. apríl 1986. Dátum, na ktorý Európa nikdy nezabudne. V černobyľskej atómovej elektrárni na Ukrajine, ktorá bola v tom čase súčasťou bývalého Sovietskeho zväzu, došlo k najhoršej havárii v histórii jadrovej energetiky. Okrem toho, že následkom katastrofy sa v postihnutej oblasti zastavil život, stále sa skúma, aký bol vlastne jej dosah na celú krajinu. Našli sme mladého Slováka, ktorého táto téma zaujíma aj z obyčajného ľudského hľadiska. Černobyľ totiž pravidelne navštevuje a snaží sa tam pomáhať, komu môže.

Andrej Pastorek má 30 rokov a pochádza z Dubnice nad Váhom, kde študoval na Strednej priemyselnej škole. Pracuje ako ítečkár, ale stále aj študuje – na Odbornej škole Dobrovoľnej požiarnej ochrany Slovenskej republiky v Martine. Téma ochrany pred ohňom je mu blízka, bez nároku na honorár totiž už 15 rokov pôsobí ako dobrovoľný hasič v obci Bohunice, posledných 6 rokov v pozícii veliteľa zboru.

Andrej je momentálne na sociálnych sieťach veľmi populárny najmä vďaka tomu, že desaťtisícom čitateľov pravidelne približuje život v Černobyľskej oblasti. Jeho fotografie a opisy toho, čo tam zažíva, vyrážajú dych a nedovoľujú zabudnúť na to, že tam stále žijú ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc.

Černobyľ ľudí stále zaujíma

Vojna na Ukrajine, ktorá vypukla v roku 2022, prispela k popularite tejto témy. Andrej Pastorek totiž vtedy ako jediný na Slovensku a Česku podával takmer každý deň nové informácie o tom, čo sa deje v černobyľskej zóne. „Nikdy by som nepovedal, že sa nájde toľko ľudí, ktorých bude udalosť jadrovej katastrofy v Černobyle zaujímať,“ povedal pre Nový Čas Nedeľa s tým, že on sám po prvýkrát túto tému zaregistroval ako žiak posledného ročníka základnej školy.

„Na hodine dejepisu sme preberali studenú vojnu a na jednej strane v učebnici som si všimol žltočierny piktogram rádioaktivity, vedľa ktorého boli vypísané niektoré jadrové havárie vo svete. Navrchu zoznamu bol Černobyľ. Doma som si na internete začal vyhľadávať informácie, kde to je, čo sa tam stalo a prečo sa to stalo. Zároveň ma vždy zaujímali technické veci a tiež opustené budovy a technologické objekty. A tak sa zrodila záľuba, ktorá mi, dá sa povedať, zmenila život,“ prezradil nám Andrej.

Pomáhal po vypuknutí vojny

Vďaka sociálnym sieťam si dnes ľudia ľahšie dokážu vyhľadávať zaujímavé informácie a to platí aj o Černobyli. „Je to okrem smutných vecí aj studnica plná zaujímavostí, neuveriteľných faktov a čísiel. A nie je to len o samotnom reaktore, ktorý vybuchol. Sú to aj príbehy obyčajných ľudí, ktoré sú veľmi pútavé, niekedy smutné či dojemné. A Černobyľ nie je uzavretá vec – stále sa tam niečo deje, elektráreň stále stojí, existuje. Aj po takmer 40 rokoch od najhoršej havárie (bolo ich totiž viac) tam pracujú ľudia,“ upozorňuje Andrej Pastorek, ktorý vďaka osvete na sociálnych sieťach v prvých mesiacoch po vypuknutí vojny na Ukrajine čiastočne zastupoval naše úrady.

 „Počas „pobytu“ ruských vojakov v Černobyli sa šírili rôzne nepravdivé informácie o zvýšenej rádioaktivite, ktorá odtiaľ prišla opäť na Slovensko. Každý deň som odpovedal na otázky, či nám niečo hrozí. Podobne to bolo aj v práci, kde sa kolegovia pýtali, čo majú robiť. Pritom išlo o zbytočnú paniku,“ zaspomínal si pre Nový Čas Nedeľa. „Radiácia vtedy bola síce zvýšená, ale len lokálne, priamo v Černobyľskej zóne. Sú tam totiž rozmiestnené sondy, ktoré merajú úrovne radiácie. Po prejazde kolóny ruských obrnených vozidiel a tankov sa zdvihol kontaminovaný prach, ktorý sondy zaznamenali,“ dodal Andrej.

Čo tam robili Rusi

V Černobyľskej zóne sa musí dodržiavať radiačná bezpečnosť a prísne pravidlá. Jedno z nich je, že každé vozidlo vychádzajúce z tejto zóny sa musí podrobiť dozimetrickej kontrole, ale ruskí vojaci sa tu podľa slov Andreja Pastoreka správali veľmi nezodpovedne. „Celá kolóna jednoducho prešla a pokračovala smerom na Kyjev, bez akýchkoľvek meraní alebo čistenia,“ povedal nám Andrej, ktorý však má aj veselšie príhody. „Vedia ma pobaviť hoaxy o tom, že počas havárie sa v elektrárni nachádzal agent americkej CIA a bola to sabotáž západu. Alebo že v Černobyli behajú rôzni mutanti. A nad tým, že sa ma ľudia po návrate z černobyľskej zóny pýtajú, či „svietim,“ sa už len pousmejem.“

Paradoxy katastrofy

Černobyľ sa nachádza na severe Ukrajiny neďaleko hraníc s Bieloruskom. Ale paradoxne vplyvom počasia došlo ku kontaminácii územia najmä v Bielorusku. „Záležalo na smere vetra a zrážkach. Aj z tohto dôvodu nie sú územia kontaminované rovnomerne, ale nachádzajú sa tu akési „škvrny“ alebo „horúce miesta a oblasti“. Zóna tak nemá tvar kruhu, ako to bolo po havárii, ale je to členité územie,“ vysvetlil nám Andrej s tým, že príkladom toho je aj samotné okolie elektrárne. „Kým severozápadne od zničeného štvrtého bloku je kontaminácia pôdy veľmi vysoká, opačne na juhovýchod je minimálna, až žiadna.“ Rádioaktívny mrak pokračoval smerom na sever nad Škandináviu a nad naše územie sa dostal po prvýkrát 30. apríla 1986. Neskôr sa rozptýlil po celej severnej pologuli.

Ako prví však neinformovali o tejto havárii sovietske úrady, ale škandinávske. V ich jadrových elektrárňach totiž zaznamenali zvýšenú rádioaktivitu a namerané izotopy zodpovedali havárii na jadrovom reaktore. „Jedna vec bola samotná rádioaktivita, no ďalšia bola jej zatajovanie komunistickým režimom. Zatiaľ čo západné médiá informovali o veľkej havárii, naše noviny zverejnili po piatich dňoch len malý článok, kde sa hovorilo o poškodenom reaktore a stabilizovanej situácii,“ pripomenul pre Nový Čas Nedeľa s tým, že nad naším územím síce neboli hodnoty extrémne, no zvýšené určite boli.

Návštevy nie sú pre každého

A aké máme vlastne informácie o chorých, mŕtvych či postihnutých následkom tejto katastrofy? „Čo sa týka štatistík, presné čísla nepoznáme. Sú to odhady. Priamo na mieste zomreli dvaja ľudia, neskôr na následky silného ožiarenia ďalších 29. Následky menšieho ožiarenia sa uvádzajú v tisíckach až desiatkach tisícoch ľudí, no choroby a následné úmrtia v Európe prisudzované Černobyľu sa tiež uvádzajú v tisíckach až v desiatkach tisícoch. Havária však tiež znamenala ďalší vývoj a zvýšenie bezpečnosti jadrových elektrární po celom svete,“ dozvedeli sme sa od mladého Slováka, ktorý sa len nedávno opäť z postihnutej zóny vrátil domov. A ako hovorí, tieto návštevy nie sú pre každého.

„Hlavne mesto Pripiať, ktoré sa nachádza tri kilometre od elektrárne a bolo postavené pre jej zamestnancov, je veľmi pochmúrne miesto. A to najmä počas jesene, keď opadnú listy zo stromov a stratí sa zeleň. Farby zmiznú a mesto je totálne mŕtve. Šedé paneláky prerastajú hnedé konáre stromov a po sídliskách sa plazí hmla. Opustené preliezky medzi panelákmi, kde bol kedysi počuť džavot detí, dnes zívajú prázdnotou a požiera ich hrdza. Občas počuť vietor, ale inak je v meste hrobové ticho,“ opísal ponurú atmosféru Andrej, podľa ktorého sa toto mesto podobá na väčšinu slovenských sídlisk, a tak si môžeme veľmi dobre predstaviť, čo sa stane, ak ľudia odídu.

Jedna tragédia za druhou

Vedeli ste, že černobyľská elektráreň vyrábala až 10 % celkovej energie v krajine? „Mnohí ľudia si myslia, že keď vybuchol Černobyľ, všetko prestalo fungovať, elektráreň sa odstavila a hotovo. Ale nie je to tak. Nemohli si dovoliť len tak odstaviť celú elektráreň. Dopyt po elektrine bol veľký, preto po krátkom čase nepoškodené bloky spustili,“ vysvetlil nám znalec.

Elektráreň vyrábala elektrinu až do 15. decembra 2000. Vtedy bol odstavený posledný reaktor a z elektrárne sa stal akýsi energetický uzol, odkiaľ „preteká“ energia do celej krajiny. Aj dnes tam pracuje viac ako 1500 ľudí, keďže o objekt je potrebné sa starať. „Od mojej prvej návštevy v roku 2013 sa však toho v zóne veľa zmenilo. A to najmä po odvysielaní známeho seriálu Černobyľ, keď sa do zóny začalo cestovať vo veľkom. Pre bezpečnosť sa uzavreli niektoré miesta, na ktoré sa dalo kedysi dostať. Potom prišla pandémia a turistické návštevy sa skončili. A potom vojna. Napriek všetkému zlému však vidím jedno pozitívum, zóna si oddýchne od turistov. Množstvo z nich, hlavne po zhliadnutí seriálu, prišlo do Černobyľu len preto, aby si spravili fotky a pochválili sa, že tam boli. Niektorí ani nevedeli, čo sa tam stalo,“ povzdychol si Andrej Pastorek.

Černobyľské bábušky

Mladý Slovák sa snaží ľuďom žijúcim v tejto oblasti pomáhať, ako sa dá. „Na jar tohto roku som zorganizoval finančnú zbierku na humanitárnu pomoc ľuďom do Černobyľu. Prispeli dobrí ľudia zo Slovenska i Česka a za vyzbierané peniaze sme počas dvoch návštev zóny doviezli pomoc pre viac ako 17 ľudí. Väčšinou sú to starí ľudia, pôvodní obyvatelia, ktorí chceli na tomto mieste dožiť. Dostali názov „černobyľské bábušky“. Počúvať ich príbehy, ako zažili haváriu, evakuáciu a neskôr návrat, je veľmi zaujímavé. Musím sa priznať, že niekedy aj nejaká slza vyjde z oka,“ priznal sa nám Andrej, ktorý sa stretol aj s takzvanými likvidátormi, teda ľuďmi, čo pracovali na odstraňovaní následkov havárie.

A čo bolo pre miestnych obyvateľov najťažšie? „Opustiť domovy. Najmä pre obyvateľov mesta Pripiať, ktorým bolo povedané, že odchádzajú len na tri dni a tak si majú so sebou vziať len potrebné veci, cennosti a dokumenty. Je to už 38 rokov a oni sa stále nevrátili. Navyše toto mesto bolo akousi výkladnou skriňou Sovietskeho zväzu, boli tam vymoženosti, o ktorých mohli v iných mestách len snívať, ako napríklad supermarket so západným tovarom či lunapark. Takže opustiť takéto miesto na bývanie, muselo byť naozaj hrozné,“ povedal pre Nový Čas Nedeľa Andrej.

Zmenilo mu to život

Návšteva Černobyľa vraj človeku zmení pohľad na svet a na život. „Stretnutia s pôvodnými obyvateľmi či pracovníkmi elektrárne sú momenty, ktoré sú pre mňa veľmi vzácne. Do pamäte sa mi navždy vryla aj chvíľa, keď som v mojej hasičskej uniforme doniesol veniec k pamätníku hasičov, ktorí zomreli po havárii na následky ožiarenia. Pani z elektrárne mi so slzami v očiach povedala, že toto ešte nikto z inej krajiny nespravil, bežala na hasičskú stanicu a zavolala veliteľa miestnej jednotky, s ktorým som si podal ruku,“ zaspomínal si slovenský dobrovoľný hasič, ktorý sa v sprievode zástupcu riaditeľa elektrárne dostal dokonca aj na miesta, kde sa pred 38 rokmi nachádzali ľudia, ktorí boli v tú osudnú noc v roku 1986 v práci.

„Stál som pri pulte, kde vtedy 33-ročný Alexander Akimov stlačil neslávne známe tlačidlo AZ-5 v domnienke, že odstaví reaktor, no stal sa presný opak – reaktor explodoval. Je to pre mňa niečo také ohromujúce, že sa mi doslova triasli kolená. Niečo také, ako keby ste sa pozreli do kajuty Titanicu na dne oceánu,“ povedal pre Nový Čas Nedeľa Andrej Pastorek.

Vedeli ste?

• Černobyľská elektráreň nie je priamo v meste Černobyľ. Je od neho vzdialená 17 km.
• V Pripiati nebýva nikto, v Černobyli bývajú zamestnanci elektrárne a príslušníci ozbrojených zložiek, spolu je v zóne niekoľko desiatok pôvodných obyvateľov.
• V zóne stále pracuje viac ako 2000 ľudí, medzi nimi zamestnanci elektrárne a ďalších podnikov, hasiči, policajti, armáda, väčšina z nich býva v 80 km vzdialenom meste Slavutič, ktoré bolo postavené pre evakuovaných obyvateľov Pripiati.
• Celá zóna je strážená armádou a políciou.
• Po odchode človeka sa do černobyľskej zóny vrátili rôzne zvieratá, ktoré sa tam predtým nenachádzali.
• Niektoré rádioaktívne izotopy majú polčas rozpadu tisícky rokov, a tak tam budú prítomné stále.

Čo sa stalo v osudnú noc

V priebehu testu nového bezpečnostného systému došlo k prehriatiu a následne explózii reaktora typu RBMK-1000 a do vzduchu uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, východnú Európu a Škandináviu. Vyžiadalo si to evakuáciu a presídlenie asi 200 000 ľudí. Približne 70 % rádioaktívneho spadu skončilo v Bielorusku. Okrem civilistov zomrelo na chorobu z ožiarenia mnoho požiarnikov a záchranárov, ktorí sa snažili dostať situáciu pod kontrolu a netušili, aká nebezpečná bola radiácia.

Zdroj foto: archív Andrej Pastorek