Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Šťastie v nešťastní mal v apríli tohto roka športový komentátor Dušan Gabáni (78), ktorý doslova ušiel hrobárovi z lopaty. Priamo na tenisovom kurte ho zradilo srdce. Nebyť toho, že je v športovom areáli umiestnený defibrilátor, tento rozhovor by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nekonal. Dnes je Dušan Gabáni po druhej operácii v domácom liečení a pre Nový Čas Nedeľa exkluzívne rozpovedal, čo sa od osudného dňa v jeho živote zmenilo.
Ďakujem za dôveru, pán Gabáni. Ako sa cítite zdravotne a kondične po nedávnej operácii srdca?
Momentálne sme sa boli s manželkou prejsť na desať minút a zistil som, že je to dosť bieda. Po byte chodiť môžem, to je vcelku v pohode, ale ešte som slabý, nohy ma neudržia tak, ako by som chcel. Chodiť vládzem, ale na prechádzky to ešte nie je. Operovali ma 1. októbra, vlastne som bol odvtedy prvý raz vonku, to už sú pomaly tri týždne.
Máte za sebou dva zákroky, prvý hneď po infarkte, teraz operácia srdca. Ako ste zvládli tie náročné mesiace?
Chvalabohu, zvládol som to pomerne dobre. Všetko sa to začalo z ničoho nič. Bez nejakých príznakov alebo signálov som 26. apríla asi o štvrť na jedenásť dopoludnia dostal infarkt. Bol piatok, to si spomínam, lebo každý utorok a piatok hrávam s priateľmi tenis. Začínali sme práve tenisovú sezónu. Ale ja si nič z toho dňa, dokonca ani z večera pred infarktom nič nepamätám. Večer pred tým, ako idem hrať, si vždy všetko nachystám, výstroj aj ortézy, ktoré používam na kolená. Ráno som absolvoval hygienu, niečo som zjedol, potom som išiel do pivnice po bicykel. Dorazil som na kurty, zaparkoval bicykel a stretol som sa s kamarátmi, s ktorými hrávam tenis. Ešte som si stihol zopár ráz ťuknúť do loptičky a vzápätí som sa jednoducho zložil – podľa toho, čo mi povedali. Lebo ja si skutočne na nič nepamätám. Úplná tma. Nič, nič, nič.
Čo sa dialo potom? Čo vám povedali?
Hneď zavolali sanitku. Našťastie majú na Slovane umiestnený defibrilátor. To mi zachránilo život. Nebyť toho prístroja, asi by som tu už nebol. V tej chvíli bol na kurtoch aj mladý kondičný tréner, ktorý má skúsenosti z diagnostického centra, kde testujú športovcov a okamžite zareagoval. Defibrilátor pri použití navádza, čo treba robiť, ale predsa len, v takej vypätej situácii môže človek spanikáriť. Tento mladý muž mi najprv začal dávať masáž srdca, ale to nezabralo, takže prístroj vyhodnotil, že treba dať elektrošok. Prvý raz nezabral, prístroj oznámil, že treba dať druhý elektrošok. A až ten ma prebral. Medzitým už prišla sanitka. Keď ma naložili, sanitka tam ešte niekoľko minút stála, kamaráti mi povedali, že sa čudovali, prečo rýchlo nevyrazí do nemocnice. Lekárka mi neskôr vysvetlila, že záchranári ma v sanitke ďalších 15 minút oživovali. Hospitalizovali ma v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH), asi dva dni som bol v umelom spánku. Povedali mi, že som ušiel hrobárovi z lopaty. Irónia je, že ten mladý tréner, čo ma oživoval defibrilátorom, sa volá Peter Lopata... To nevymyslíš!
Trošku úsmevu v čiernom dni...
Presne. Ale fakt je ten, že to bolo veľmi ťažké. Keď som prišiel po infarkte domov, o niekoľko týždňov som sa išiel na kurty všetkým poďakovať, špeciálne môjmu záchrancovi, pretože mi hovorili, že už som začal naberať fialovú farbu.
Ako ste po prebudení z umelého spánku prijali správu o tom, čo sa vám udialo?
Veľmi rýchlo som sa s tým zmieril. Prijal som to ako fakt. Absolvoval som operačný zákrok, potom som ešte pobudol dosť dlho v nemocnici. Asi som mal ťažký infarkt, lebo odkedy ma priviezla záchranka do nemocnice – 26. apríla – bol som tam bez jedného dňa 10 týždňov. Po infarkte som niekoľko dní len ležal, neudržal som sa na nohách. Postupne som sa zotavoval, ale dlho som bol stále slabý, ledva som prešiel okolo postele, aj to mi robilo ťažkosti. Schudol som za ten čas deväť kíl, nohy som mal ako paličky. Naplánovali mi operáciu srdca, nebolo to však hneď. Docent Michal Hulman, ktorý ma operoval, mi vysvetlil, že ide o ťažkú operáciu, preto musím byť na ňu psychicky aj fyzicky pripravený. Domov ma poslali 6. júna, zhodou okolností na deň mojich 78. narodenín. Dali mi termín nástupu do nemocnice na 9. septembra. Doma som sa postupne zotavoval, chodil som na prechádzky, stihol som pribrať zopár kíl.
Čakanie na taký vážny operačný zákrok bolo isto pre vašu duševnú pohodu ťažké... Mali ste obavy, či to dobre dopadne?
Obavy ani nie, skôr rešpekt, lebo som vedel, čo ma čaká. Poznám ľudí, čo majú za sebou podobné operácie. Trošku som si zisťoval, čo mám očakávať. Povedali mi, že operácie sa nemusím báť, dnes je to na veľmi vysokej úrovni. Tesne pred operáciou som absolvoval všetky predoperačné vyšetrenia. Došiel som teda 9. septembra do nemocnice a tam mi oznámili, že ARO je plné, preto musia operáciu odložiť. Mohol som si vybrať, či chcem čakať 2-3 dni na bežnom oddelení, kým sa uvoľní lôžko, alebo pôjdem domov a budem čakať, kým mi zavolajú. Tak im vravím, že čo tam budem ležať – to môžem aj doma!
To vám na optimizme nepridalo...
Nič sa nedalo robiť. Napokon ma operovali 1. októbra. Docent Hulman a jeho kolektív odviedli skvelú prácu. Vymenili mi chlopňu, mám jeden bajpas a napravili mi srdcovú arytmiu.
Takáto životná situácia dáva človeku priestor na premýšľanie o sebe. Čo vám prechádzalo hlavou počas tých mesiacov od infarktu v apríli až po deň operácie v októbri?
Každý deň som mal takéto myšlienky, pretože som vedel, že som skutočne ušiel hrobárovi z lopaty. Ale zároveň som si uvedomil, že ten Najvyšší ma tu chce ešte trošku nechať. Možno aj preto som nemal veľký strach z operácie. Opakujem, rešpekt tam bol, ale veril som, že sa po operácii preberiem a že sa dám dokopy a ešte mám nejaký život pred sebou. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí so mnou tento boj zdieľali – všetkým, čo sa ma snažili oživiť na kurte aj v sanitke, lekárom v NÚSCH, nemocničnému personálu. Starali sa fantasticky o všetkých pacientov bez ohľadu na to, kto je kto. Je to zariadenie, na ktoré môžeme byť hrdí. Keď idem okolo, s pietou sa dívam ma ten ústav a hovorím si – tu mi zachránili život.
Ľudia si v takých životných situáciách dávajú predsavzatia, sľubujú, čo všetko zmenia, čo urobia, ak sa uzdravia...
Presne takto človek uvažuje a uvažoval som tak aj ja. Ja som vlastne bol už na druhom brehu. Hovorí sa, že keď človek zomiera, tak sa mu v niekoľkých sekundách premietne vlastný život, nachádza sa v tuneli... Ja si na nič také nepamätám, žiaden tunel, žiaden životopis, nič. Keď som si uvedomil, že som sa znova narodil, dal som si sľub, že musím niektoré veci zmeniť, niektoré veci prispôsobiť, snažiť sa vyhnúť chybám, ktoré som robil... Som vďačný za šancu na život a nechcem ju premrhať. Nechcem si ho už komplikovať zbytočnými problémami. Chyby, osobné či pracovné, už robiť nechcem a nebudem. Pokúsil som sa život naštartovať akoby odznova. Aj sa tak snažím správať, najmä čo sa týka životosprávy. V šesťdesiatke som prestal fajčiť, tvrdý alkohol nepijem, sem-tam si dám víno, pivo. Uvedomil som si, že sa musím správať zodpovedne voči sebe aj voči rodine.
Vrátite sa ešte k športu, k tenisu? Čo vám odporučili lekári?
Povedali mi, že v prvom rade musím rehabilitovať. Musím absolvovať kúpeľný pobyt. Chcem sa venovať rodine. Pracovať už nemám v pláne, ale keď sa budem dobre cítiť a príde nejaká ponuka, tak možno na ňu prikývnem. Ale to len občas niečo pre radosť, ja už som si svoje odrobil. Nebudem sa už s ničím ponáhľať.
Dôležitý odkaz pre lekárov
Dušan Gabáni nás poprosil o to, aby sme k nášmu rozhovoru pripojili aj jeho poďakovanie všetkým, ktorí sa oňho v náročných chvíľach starali. "Moja veľká vďaka patrí lekárom Michalovi Hulmanovi, Eve Bučekovej, Lei Fedákovej, Beáte Mardiakovej, Jane Hasákovej a personálu NÚSCH v Bratislave, mojej drahej rodine, mojim najbližším – manželke Melánii, deťom Patrícii, Barbare a Michalovi, ktorí sa o mňa s láskou starali. Ďakujem za podporu mnohým mojim známym, športovcom aj trénerom, ktorí sa po celý čas zaujímali o moje zdravie, všetkým, ktorí prispeli k tomu, že som medzi živými."
Zdroj foto: Tibor Géci
3
