Najlepší slovenský komentátor Marcel Merčiak: Kritiku založenú na dojmoch neuznávam

Miroslava Hýbl 15. septembra 2024 15:15

Rodený Prešovčan a vyštudovaný novinár sa v roku 1997 zamestnal v Slovenskej televízii a našiel tu lásku na celý život. Komentovanie. Jeho hlas a nezabudnuteľné výroky sa už zapísali do dejín našich športových prenosov a meno Marcel Merčiak (48) je dnes zárukou nielen fundovaných informácií, ale aj dobrej zábavy.

Olympiáda sa skončila, stihli ste si už po náročnom pracovnom tempe vydýchnuť?

Po každom veľkom projekte príde chvíľka upokojenia, z pliec spadne záťaž, ale netrvá to dlho. Športové dianie pokračuje neúprosne ďalej. Je potrebné ho pozorne sledovať.

Ako dlho ste sa na komentovanie olympiády pripravovali a čo všetko to zahŕňa?

Program olympiády sme pripravovali dlhé mesiace, takže komentátori vedeli s časovým predstihom, ktorým športom sa počas olympiády budú venovať. Každý tomu nastavil čas vlastnej prípravy podľa svojich potrieb. Príprava na komentovanie je komplexný a dlhodobý proces, ktorý sa nedá úplne vyčísliť ani presne opísať (úsmev).

Zažili ste na tejto olympiáde počas komentovania niečo, čo vás prekvapilo alebo rozosmialo?

Prekvapilo ma, že breakdanceri vystupovali pod prezývkami. Aby sa štvrťfinalistka volala 671 a bola z Číny a jej holandská súperka India, to je dosť zvláštne. Klasik by povedal: Nevídali...

Ako hodnotíte to, že z olympijských hier sme sa vrátili len s jedinou medailou?

Nie je to žiadne prekvapenie. Spoliehať sa každé štyri roky na individuálne výkony zopár športovcov, ktorých máme v daných odvetviach vo svetovej špičke, a myslieť si, že niekto z nich automaticky vystrelí na stupne víťazov, nestačí. Horšou vizitkou slovenského športu je početnosť výpravy. Padáme pomaly medzi menšie. Slovinsko má o 3,3 milióna obyvateľov menej ako Slovensko a v Paríži malo 90 športovcov, o 62 viac ako Slovensko a v olympijských turnajoch hrali jeho volejbalisti, hádzanárky a hádzanári, ktorým chýbal gól k olympijskej medaile.

Slovenský komentátor Marcel Merčiak je tvárou zábavného programu Čo ja viem.
(Zdroj: STVR)

Čo vás nasmerovalo na dráhu športového komentátora?

Sledovanie športových priamych prenosov a výkony televíznych komentátorov Karola Poláka, Igora Telekyho, Jána Lacka, Stana Pavlíka, Ivana Niňaja, Pavla Rybu, Dušana Gabániho, neskôr Mira Michalecha či Jána Plesníka.

Je nejaký rozdiel pri komentovaní pre rádio a pre televíziu?

V rozhlase sa nekomentuje, v rozhlase sa reportuje. Je to obrovský rozdiel. Rozhlasový reportér musí vedieť vykresliť a opísať každú situáciu na ihrisku tak, že ak poslucháč zavrie oči, uvidí situáciu. Musí vedieť, kde je lopta, kde je puk – či vľavo, vpravo, vpredu, vzadu či 30 metrov od brány, za modrou čiarou, pred bránkou, v rohu ihriska, kto loptu/puk vedie a kam a komu prihráva, odkiaľ strieľa, ako brankár zasahuje, kto blokuje, odvracia, kto a ako fauluje. V rozhlase nemôže existovať slovíčko „tam“, pretože v každej chvíli potrebujem vedieť, kde to je. Reportovanie a komentovanie sú iné svety. Nemôžu splývať.

Hovorí sa o vás, že ste nástupcom legendárneho Karola Poláka († 81). Dá sa vôbec jeho prejav a pamäť niekedy prekonať?

Na Karolovom pohrebe som povedal, že postavil chrám slovenského televízneho komentovania. A úlohou jeho nasledovníkov je, aby chrám nespadol.

Aký ste mali vzťah? Dával vám nejaké rady? Prípadne – kopírovali ste ho?

Odišiel z STV na jar 1991, takže sme sa v nej pracovne nestretli. Zoznámili sme sa v novembri 1996 na oslavách 40. výročia televízneho vysielania, ale doma mám odložený autogram, ktorý mi dal na bulletin po prenose v prešovskej Mestskej hale z majstrovstiev Česko-Slovenska vo futsale v januári 1989. Stretli sme sa mnohokrát. Rady nedával, pripomienky mal. Vždy a veľa. K mnohým veciam, k televízii ako takej, k vysielaniu, slovenčine, spravodajstvu, spôsobu komentovania. Bolo skvelé počúvať spätnú väzbu od niekoho, kto bol vaším vzorom. Keď som sa vrátil z MS 2014 vo futbale, týždeň po finále na Maracane si so mnou na jednej akcii na Kysuciach potykal. Bola to pre mňa veľká pocta. Ani sa mi nechce veriť, že už uplynulo desať rokov. A že už vyše osem nie je medzi nami. 7. septembra by mal 90...

Ako sa pripravujete na komentovanie? Píšete si poznámky na papier, máte nejaký súkromný archív alebo máte pri sebe notebook?

Notebook pri komentovaní zatiaľ nepoužívam. Prípravu mám s prehľadnými poznámkami na troch – štyroch papieroch veľkosti A4. Súkromný archív si nerobím, aj keď po čase vždy zisťujem, ako sa mi rozrastajú poodkladané súbory s prípravami. Sú to stovky strán.

Stalo sa vám, že ste nedostali čas na prípravu a museli ste loviť informácie v pamäti?

Stalo sa mi to počas MS 2010 vo futbale v Južnej Afrike. Asi 70 minút pred zápasom Portugalsko – KĽDR som zistil, že ho komentujem z Medzinárodného vysielacieho centra, že v kolónke je pri tomto zápase moje meno. V hlave som mal niečo iné, ako bolo napísané v pláne, ktorý som polroka predtým pripravoval a ktorý som pár dní predtým vyvesil na stenu našej kancelárie v Johannesburgu. Našťastie bolo o čom, Portugalsko vyhralo 7:0, v druhom polčase nastrieľalo nešťastným Severokórejčanom šesť gólov...

Čo je na vašej práci najťažšie?

Hovoriť v správnom čase patričné informácie a pri akomkoľvek hodnotení správne voliť slová.

Komentátor Marcel Merčiak je najradšej za mikrofónom pri sledovaní športového prenosu.
(Zdroj: Facebook Šport RTVS)

Ako prijímate kritiku? Povedali ste si niekedy, že už toho máte dosť?

Nikdy som nechcel s komentovaním skončiť. Naučil som sa, že pri komentovaní nemôžete vyhovieť každému. Vecná kritika, t. j. kritika založená na pojmoch, faktoch a skutočnostiach, mi neprekáža. Kritiku založenú na dojmoch neuznávam.

Ste tvárou relácie „Čo ja viem“, ktorú vysiela Slovenská televízia, ale je to úplne iná práca ako komentovanie športu. Aké máte odozvy od divákov a blízkych?

Zväčša pozitívne. Teším sa, keď sa ma kamaráti alebo aj celkom neznámi ľudia opýtajú, kedy pôjde znovu „Čo ja viem“. Som rád, že relácia divákov baví, že sa v nej stále niečo nové dozvedia a že nachádzame hostí, ktorí si v aréne „Čo ja viem“ radi zopakujú súťaženie s prezentovaním vedomostí. Nové premiérové časti začíname vysielať už 6. septembra, takže sa teším, že každý piatok si diváci budú môcť spolu s nami zasúťažiť.

Ak by ste v tomto programe účinkovali ako súťažiaci, na čom by ste pohoreli?

Zrejme na prírodných vedách. Botaniku mám veľmi slabú. Linné by zo mňa radosť nemal.

V akej oblasti sa okrem športu cítite vedomostne, ako sa hovorí, doma?

História, zemepis, politika a slovenské reálie.

Spomínate si na najveselšiu udalosť z nakrúcania tejto relácie?

Dara Rollins bola v trojici súťažiacich, keď sme pustili áriu Va pensero z Verdiho Nabucca. Poprosil som všetkých, nech pozorne počúvajú. Videl som, ako Dara okamžite prikyvuje hlavou, a kým som jej stačil povedať, aby nič nehovorila, po asi dvoch sekundách povedala nahlas: „Jasné, Nabucco.“ Samozrejme, nasledovala otázka: Z ktorej slávnej opery od Giuseppe Verdiho bola táto ukážka? Smiech bol veľký a ešte väčší nastal, keď asi desať študentov nezadalo správnu odpoveď...