3Ako veľmi mladá si úspešne vybojovala v netradičnej športovej disciplíne asi všetky cenné tituly, aké mohla. Napriek tomu hovorí, že sa má v armwrestligu, teda v pretláčaní rukou, stále čo učiť. Barboru Bajčiovú (24) jej obrovský úspech na športovom poli neobral o pokoru, aj keď s úsmevom priznala, že by sa raz chcela v pretláčaní rukou stať legendou. Športoví odborníci však hovoria, že po tomto túžiť nemusí. Dievča z Oravy už totiž legendou dávno je.
Prečo ste sa rozhodli venovať takej netradičnej disciplíne, ako je pretláčanie rukou? A ako to prijala vaša rodina a priatelia?
Samozrejme, že mojím prvým športovým vzorom bol otec, chcela som, aby bol na mňa pyšný, ale nik ma do ničoho netlačil. S pretláčaním som začala v prvom ročníku na strednej škole, keď som mala 16 rokov. Na prvú súťaž ma zavolal môj telocvikár, dovtedy som o pretláčaní nič nevedela. Pozrela som si pár videí na YouTube a to bolo všetko, nepoznala som pravidlá, nevedela som sa poriadne ani za stôl postaviť (smiech). Svoju prvú súťaž som absolvovala 09.04 a konala sa na strednej priemyselnej škole v Kňažej. Súťaž som vyhrala aj na pravú a aj na ľavú ruku. Vtedy mi tento šport učaroval, podporovalo ma veľa kamarátov a spolužiakov. Neskôr v septembri sa konali školské súťaže a súťaž, ktorá sa organizuje na Slovensku už niekoľko rokov, a to Silná ruka stredoškolákov. Oblasť stredného Slovenska som vyhrala a postúpila som do celoslovenského finále. Tu som dostala „facku“ ktorá nakopla moju kariéru. Vyhrala som dva zápasy a potom prišlo to, čo som nečakala – a to boli dve prehry, jedna s úradujúcou juniorskou majsterkou sveta. Tu som pochopila, že musím niečo spraviť. Psychicky a fyzicky urobiť progres. A potom to šlo už samo, prišla pozvánka na reprezentačné sústredenie, prvé majstrovstvá Európy... Okolie to zobralo celkom v pohode. Rodičia boli prekvapení, hlavne mama, ale bola rada, že niečo robím a nesedím doma za pecou, ako sa vraví. Brat bol nadšený, bol na viacerých mojich súťažiach. Najväčšími fanúšikmi sú starí rodičia, ktorí sa po každej súťaži tešia, a keď sa dá, sledujú súťaže na YouTube. Spolužiaci na strednej škole to vzali celkom v poriadku, brali ma ako obyčajnú spolužiačku s tým, že športujem a chcem niečo v živote dosiahnuť.
V armwrestlingu sa vám od študentských čias naozaj výnimočne darí, hovorí sa o vás ako o najsilnejšej Slovenke, dokonca o najsilnejšej žene sveta. Aký je to pocit?
Nikdy som nepochybovala o svojom úspechu a aj neprajníkom vždy prajem krásny život, ktorým dokazujem, že sa vo mne mýlia. Nikdy nezabúdam na ruky ktoré ma vychovali, či to boli rodičia alebo tréneri. Cením si každý úspech. Mám už asi viac než 200 cenných kovov. Väčšina má zlatý odlesk. Pocity sú to nádherné a prejem ich zažiť každému.
Neboja sa vás muži? Nájdu sa takí, čo chcú s vami v pretláčaní súťažiť a zistiť, či ste naozaj majsterka?
Áno, je to mužský šport, preto aj väčšina mojich sparing partnerov sú muži a trénujeme spolu. Posledný rok som začala častejšie cestovať na západné Slovensko (Trnava, Dobrá Voda, Myjava, Boldog), kde sa organizujú „masívne“ sparingy a je to pre mňa super, pretože trénujem so silnejšími a skúsenejšími pretekármi, ako som ja. Motivuje ma to prekonávať svoje limity. A čo sa týka „hrdinov“, ako ich ja volám, som dievča z dediny a vždy sa nájdu jeden-dvaja spoluobčania, čo si to chcú vyskúšať, hlavne v krčme za stolom. Ale to by boli škaredé zranenia potom. Mala som možnosť stáť za stolíkom oproti najsilnejším mužom v našom športe a vždy je to pre mňa pocta.
Nedávno ste sa vrátili z Moldavska aj so slovenským tímom s bohatou medailovou úrodou.
Úprimne, keď som videla večer pred súťažou štartové listiny, tak mi spadol kameň zo srdca, lebo nás bolo na ľavú ruku 8 a na pravú 9. Vedela som, že budem mať minimálne tri zápasy a strávim aspoň chvíľku na pódiu. S výsledkom som, samozrejme, spokojná, po dvoch rokoch som opäť získala zlaté double a pridala do zbierky ďalšie zlato... Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že pre mňa nie je dôležitý ten úspech, ale čas strávený s priateľmi, partiou, aj z iných končín sveta, na obede alebo večer v nejakom podniku. To je ten dôvod, prečo sa teším na šampionáty. Teším sa na rodinu.
Aké máte súperky, pribúdajú aj nejaké nové alebo na súťažiach stretávate staré známe tváre?
Doma pred odletom som tak kalkulovala, kto sa môže zúčastniť, ktorá pretekárka z Kazachstanu pribudne alebo či príde niekto iný. Po minulé roky som mala naozaj depresiu, lebo na majstrovstvách Európy sme boli tri, čo je pre mňa, keď sa chcem niekde posunúť, vidieť progres, naozaj depresívne. V Moldavsku ma potešili v kategórii pretekárky z Indie, s ktorými som sa, žiaľ, v kvalifikácii nestretla. Veľkým prekvapením pre mňa bola mladučká pretekárka z Kazachstanu, ktorá vyhrala dve zlaté medaily v „juniorkách“ do 18 v plus kategórii a striebro a bronz brala aj v kategórii „ženy.“ V nej vidím do budúcna veľký potenciál.
Ako prebieha váš typický deň, koľko času venujete tréningu a ako vlastne tréningy „pretláčačky rukou“ prebiehajú?
Snažím sa mať tých 6-7 tréningov do týždňa, kde to mám rozdelené podľa partií (chrbát + biceps, ramená + triceps, prsia...). Závisí to od povinností. Ale tréningy zamerané na pretláčanie mávam dva-trikrát do týždňa. V ostatných mesiacoch mi s prípravou pomáha viacero trénerov a sparing partnerov. „Všeobecnú silu“ riešim s mojím bývalým telocvikárom. Zistila som ale, že už nie som najmladšia a potrebujem fyzioterapeuta, na ktorého mám naozaj šťastie, je to šikovný chalan z našej dediny, s ním absolvujem 3 tréningy do týždňa. Cez víkendy väčšinou cestujem na západné Slovensko (Trnava, Dobrá Voda, Myjava, Boldog), kde bývajú sparingy, kde trénujeme „silu za stolíkom“. Je dôležité byť v psychickej pohode a aj je to súčasťou našej prípravy.
Je tento šport nejako obmedzovaný vekom ako napríklad u atlétov, že v istom veku už skrátka na mladších súperov nestačia alebo je to len o sile?
Máme viacero kategórií – či už vekových alebo váhových. Vekové kategórie máme rozdelené na juniorov do 15, 18 a 23 rokov, potom sú už seniori. Od 40 rokov sú masters kategórie, od 50 rokov grand masters a od 60 rokov a viac sú senior grand mastery. Vidím na sebe, že odkedy som súťažila v „junioroch“, náš šport sa veľmi posunul dopredu. Objavuje sa stále viac a viac mladých talentovaných športovcov, ktorí „trápia“ tých skúsenejších a starších. V našom športe neexistuje nejaká hranica, kedy musíme skončiť. Môžeme pretláčať do konca života, čo aj plánujem. Mladí sú, samozrejme, silnejší a rýchlejší, ale u starších seniorov sú výhodou niekoľkoročné skúsenosti
Dosiahli ste v tomto športe naozaj veľa, aké máte ešte ambície?
Nechcem znieť namyslene, ale v pomerne mladom veku sa mi podarilo vyhrať všetko, čo sa dalo. V 19-tich som sa stala seniorskou majsterkou sveta. O dva roky som pridala dva tituly majsterky Európy a sveta rovnako v seniorskej kategórii. V 18-tich som vyhrala pre mňa najťažšiu súťaž sveta, a to profesionálny svetový pohár v Poľsku Zloty tur, rovnako v seniorskej kategórii, ale ostávam nohami na zemi. Stále sa mám čo učiť, posúvať svoje limity, zmierať cenné kovy pre Slovensko. Verím, že o niekoľko rokov, ak budú ruky poslúchať, tak budem mať desiatky titulov, stanem sa legendou a založím si vlastný klub, kde budem svoje skúsenosti a vedomosti posúvať mladým šikovným športovcom a vychovám množstvo majstrov sveta. Ale dovtedy chcem napredovať, pokračovať v dobre našliapnutej kariére. Mojím veľkým snom je účasť na olympijských hrách a vybojovať pre Slovensko medailu. Verím že sa nám to podarí a armwrestling bude súčasťou olympiády. Aktuálne si držím titul v tureckej organizácii East vs West a chcela by som si to udržať čo najdlhšie.
