Nedožité 85. narodeniny Karla Gotta: Čo o spevákovi prezradil dlhoročný spolupracovník a priateľ Jan Adam?

Presne 14. júla sme si pripomenuli nedožitých 85 rokov speváka so zlatom v hrdle – Karla Gotta († 80). Národný poklad Čechov i Slovákov, maestro Gott zomrel vo svojej vile na pražskej Bertramke 1. októbra 2019. Pre Nový Čas Nedeľa si na výnimočného umelca svetových rozmerov zaspomínal jeho dlhoročný spolupracovník a priateľ Jan Adam (60), ktorý s maestrom prežil dlhých 33 rokov. V rokoch 2010 – 2015 bol jeho osobným tajomníkom.

Narodeninových osláv, a nielen tých Karlových, ste si za tie roky spolupráce užili nespočetne. Ktoré oslavy vám utkveli v pamäti najviac?

Najviac mi utkvela v pamäti oslava mojej päťdesiatky, keď som pozval Karla na obed do našej milovanej ázijskej reštaurácie Zelená záhrada v pražskej Šmilovského ulici. Tam mi Karel daroval nádherný darček – úžasné, drahé hodinky. Na to nikdy nezabudnem. Z tých veľkých osláv mám v hlave oslavu jeho päťdesiatky, šesťdesiatky a sedemdesiatky. To boli naozaj obrovské oslavy, aké sa už nebudú nikdy opakovať.

Čo bolo pre Karla Gotta tradičné? Čo nesmelo chýbať na oslave?

Aby sa všetci cítili dobre, aby tam bolo dobré jedlo, dobré pitie a dobrá muzika. Mimochodom, čo sa týka jedla, Karel mal rád všetko. Chodieval k nám do Pardubíc, a pretože moja mama bola vynikajúca kuchárka a cukrárka, tak ma vždy požiadal: „Prosím ťa, nech maminka uvarí určite sviečkovú na smotane a určite aj ‘výpečky‘ s červenou a bielou kapustou a so žemľovou a zemiakovou knedľou.“ Samozrejme, že to všetko nezjedol, čo zostalo, odviezol si aj domov. U vás na Slovensku si vždy pochutil na kačke s lokšami. Keď sme prechádzali z Jablunkova na Slovensko, nechal zastaviť šoféra Oldu Havránka pri takej úplne obyčajnej krčme. Vošli sme dnu, krčma bola plná štamgastov, ktorí tam sedávali každý deň.

Odrazu som len videl, ako zízajú na Karla a v duchu si hovoria – asi by sme si už nemali dať viac tých panákov! Pretože navidomoči vôbec neverili, že koho to vidia. Karel sa pozdravil, usadil sa a objednal si bryndzové halušky so slaninou. To zbožňoval. Priznám sa, že ja som sa toho jedla bál, ale on ma presvedčil, aby som to ochutnal a do dneška mám halušky rád. Zrovna tak som mal v čínskej reštaurácii veľkú nedôveru k čiernym vajciam song-hua. Bránil som sa im: „Ježišmária, to bude strašné!“ Ale Karel ma opäť presvedčil a odvtedy si ich tam dávam zakaždým. A ako spomienku naňho si tam dávam aj bravčové po sečuánsky. To bolo tiež Karlovo obľúbené jedlo. I keď on si ho väčšinou dával pre spoločenské povinnosti bez cesnaku. Niekedy ale neodolal. Zato ja si doprajem cesnaku aj zaňho viac než dosť...

Zo sladkého mu chutilo čo? Mal nejaký obľúbený koláč?

Obaja sme mali radi štrúdľu. Na Slovensku sme si nedali ujsť možnosť pochutiť si na štrúdli s makom a višňami. Keď sme boli v Bratislave a spali sme doma u hudobníka Braňa Hronca, tak jeho úžasná manželka Judy nám ju vždy pripravila a ešte nám kus zabalila so sebou. Rovnako neodolal zmrzline. Raz sme cestovali na koncert do Humenného. Naraz zbadal, že pri ceste predávajú zmrzlinu. Karel tam nechal zastaviť auto a išiel si kúpiť zmrzlinu. Zmrzlinárka sa tvárila, že hádam vidí Elvisa Presleyho alebo Michaela Jacksona! Do smrti nezabudnem na ten úžas v jej očiach.

Karel bol veľmi spoločenský, to bolo vidieť aj koncertoch – bol známy tým, že na autogramiáde zotrval dovtedy, pokým nedal poslednému fanúšikovi autogram.

To je pravda. Mal rád priazeň fanúšikov, mal z nej obrovskú radosť. Hoci to možno znie ako fráza, pretože to hovoria všetci, ale je to prosto tak. Pamätám si, že som priviezol na koncert Karla a Heleny  do Českých Budejovíc amerického hudobného skladateľa Johna Capka, ktorý napísal hity pre Roda Stewarta, Cher, Dianu Ross a mnohých ďalších a napísal aj piesne pre Karla a Helenu. Keď sme po koncerte cestovali autom späť, tak John hovorí: „To by žiadna americká hviezda neurobila, aby sa dve hodiny po skončení koncertu podpisovala fanúšikom, fotila by sa s nimi.“ Mal pravdu – v tomto boli Karel a Helena vždy výnimoční.

Bolo niečo, čo neznášal?

Prezradím naňho takú zaujímavosť – Karel bol známy tým, že na spoločenských akciách zásadne verejne nejedol, aj keď bol veľmi hladný. Bolo to preto, lebo mal strach, že ho pri jedle vyfotografujú. A že fotku urobia práve v tej najmenej lichotivej chvíli a potom ju zverejnia. Takže sa veľmi ovládal, prípadne mi povedal, aby som mu nabral jedlo a odniesol mu to do súkromného salónika. Pamätám sa, že keď sme jazdili na koncerty, usporiadatelia vždy chystali občerstvenie do šatne a Karel tam nikdy nechcel mať údeniny, pretože mu nerobila dobre ich typická vôňa. Chcel tam mať napríklad syr, nakrájaný ananás a iné ovocie. Salámy a párky do šatne, to žiadnom prípade. Ale inak ich mal rád, napríklad na Slovensku neodolal klobáskam, vždy si k nim privoňal: „Ježiši, tie sú úžasné!“

Aký jedálniček zvykol mať v deň koncertu?

V ten deň, keď mal večer koncert, jedol veľmi striedmo. Doprial si raňajky, k tomu musel mať vždy niečo sladké. Jeho vtedajšia gazdiná pani Jaromíra Jandová mu piekla buchty  s tvarohom a hrozienkami namáčanými v rume. Na obed si dal len niečo ľahké, napríklad plátok kurčaťa, a pred koncertom už len trochu ovocia. Ale po koncerte – to sa teda napchal! (smiech)

Nebolo mu potom zle?

No práve! Vystríhal som ho – Karle, neblbni, ráno ti bude ťažko. A on mi zakaždým oponoval: „Nie, nie, tomu sa nedá odolať!“ On vlastne po koncerte začínal žiť! Dlho do noci, ba až do skorých ranných hodín zabával spoločnosť, kamarátov. Ja som ho o pol štvrtej nad ránom prosil – Karle, prosím ťa, mal by si už ísť spať...

Poslúchol vás?

Niekedy okolo pol piatej ráno sa mi podarilo dostať ho do postele. To už som bol ja úplne mŕtvy... No a o pol ôsmej mi už klopal na dvere: „Honza, ideme na raňajky!“ Pomyslel som si – to nie je možné! Ja som bol ešte nevyspatý, hovorím mu: „Ty máš fakt zmluvu s Bohom aj s diablom zároveň!“ Išli sme na raňajky, sadli sme si k stolu a on zahlásil: „Mne bolo v noci tak strašne ťažko!“ V tej chvíli prišla čašníčka a Karel sa na ňu s úsmevom obrátil: „Ja by som si dal tiramisu!“ Keď nemali tiramisu, tak si vypýtal palacinky s čokoládou a so šľahačkou. Napomínal som ho: „Bude ti strašne ťažko...“ Nedal si povedať, toto boli jeho zvyky, od ktorých neupúšťal a ktoré sa nemenili. Bol veľký gurmán.

Mali ste veľmi priateľský vzťah, ale viem, že ste si dlhé roky vykali. Kedy sa to zmenilo?

S Karlom som sa stretol začiatkom 80. rokov v čase, keď som študoval na právnickej fakulte v Prahe. V roku 1983 som ho pozval do nášho vysokoškolského Iuridica. O rok neskôr za mnou prišiel na fakultu, a keď sme vychádzali von, tak mi hovorí, že Honzo, poď, budeme si tykať. Odmietol som: „Nie, to nepripadá do úvahy, na to si vás príliš vážim.“ To som si už tykal s Láďom Štaidlom, s Felixom Slováčkom, s Jitkou Zelenkovou... On mi celé roky tykal, ja som ho oslovoval Karle, ale vykal som mu. V roku 2000 sme prišli do New Yorku na koncert jeho a Heleny Vondráčkovej do Carnegie Hall. Na ten neuveriteľný pocit, že stojím s Karlom a Helenou na javisku newyorskej Carnegie Hall v závere koncertu a usporiadateľ koncertu Jirka Suchánek mi dáva ocenenie, ktoré mi visí doma na stene, tak na ten nikdy nezabudnem. Boli to moje detské idoly a byť s nimi vo svätostánku svetovej kultúry – to sú momenty, na ktoré sa nezabúda. Ale späť k vašej otázke... V deň pred newyorským koncertom sme sedeli dlho do noci a rozprávali sme sa. Bavili sme sa. Naraz usporiadateľ koncertu Jirka Suchánek vytreštil oči a hovorí: „Karle, Honza ti vyká? Po toľkých rokoch?!“ Karel sa na mňa otočil a povedal: „Ty mi fakt vykáš?“ Ja mu na to: „Áno.“ Podal mi ruku: „Tak ja som Karel.“

Čo ste na ňom obdivovali?

Ja som ho vždy obdivoval ako veľkú svetovú hviezdu. Splnil sa mi obrovský sen, že som ho počul spievať na dvoch stranách zemegule. V roku 2000 v newyorskej Carnegie Hall a potom v rokoch 2005 až 2013 trikrát v Moskve – dvakrát v Kremeľskom paláci a raz v Čajkovského sieni, ktorá bola vyhradená len najväčším hviezdam vážnej hudby. Karel tam už v 70. rokoch spieval ako prvý predstaviteľ popu a až po ňom to boli Elton John a Cliff Richard.

Ako riešil prípadnú hlasovú indispozíciu?

Prezradím vám jednu situáciu. V roku 2011 oslavoval váš úžasný tenor Peter Dvorský šesťdesiatku na festivale v Jaroměřiciach nad Rokytnou. Cestovali sme autom na koncert, Karel sa v ten deň necítil hlasovo úplne v pohode. Celou cestou lamentoval: „Čo ja tam budem robiť?! Ten Dvorský je svetový tenor a ide mu tam spievať staručký Gott!“ Bol z toho dosť rozladený. Keďže som v aute vozil dosť veľa cédečiek – pretože sme cestou vždy veľa počúvali hudby – vytiahol som jedno cédečko Placida Dominga a hovorím: „Toto sme ešte nepočúvali, je to super!“ Pustil si to CD a potichu si pospevoval. Keď sme prišli do Jaroměříc a vystupovali sme z auta, Karel sa náhle rozžiaril a povedal: „Honzo, vďaka tomu Domingovi budem dnes v mimoriadne dobrej kondícii!“

Karel Gott vždy pôsobil veľmi vľúdne, bol to pohodový človek. Čo ho vedelo rozčúliť?

Nespravodlivosť. Lož. Zlé správy. Takže keď som napríklad prišiel ráno o desiatej k nemu na Bertramku, len čo som prekročil prah dverí, upozornil ma: „Honzo, prosím, dnes len dobré správy.“ To som už na ňom videl, že je rozladený, že sa nie celkom dobre vyspal. Ale on mal len zriedka zlú náladu.

Ak by do neba doletelo vaše prianie ku Karlovým nedožitým 85. narodeninám, čo by ste mu zaželali?

Karle, chýbaš mi čím ďalej, tým viac. Vždy mi budeš chýbať, mám ťa doslova pod kožou. Mal som ťa a budem ťa mať vždy veľmi rád. Ďakujem ti za úžasných 33 rokov, keď som s tebou mohol spolupracovať a ísť kúsok tvojej cesty s tebou.

Zdroj foto: aja, ancn