Október – mesiac úcty k starším: Výhoda seniorov? Už nemusia nikomu nič dokazovať!

Je seniorský vek obdobím, keď sa už na nič človek neteší? Alebo práve vtedy má dostatok času a priestoru na to, aby si splnil sny, na ktoré nebol v rokoch aktívneho života čas? O tom, ako sa vysporiadať s jeseňou života, o radostiach i strastiach seniorov sme sa zhovárali so sociologičkou Silviou Porubänovou.

S akými zmenami sa musíme vysporiadať, keď prichádzame do seniorského veku? A kedy sa vlastne človek stáva seniorom? Platí, že senior = starý človek?

Vyšší vek človeka je dôsledkom individuálneho starnutia ako nezvratného biologického procesu. Táto etapa ľudského života so sebou prináša fyzické, psychické aj sociálne a socioekonomické zmeny. Ako vhodnejšie, citlivejšie sa zaužívalo hovoriť o starších ľuďoch, nie starých... Senior a starší človek sú v podstate synonymá. Pre potreby súvisiacich vedných disciplín, sociálneho zabezpečenia, štatistiky sa spravidla považujú za seniorov osoby vo veku 65 a viac rokov.

Jedna vec je vek, ktorý určuje status seniora, druhá vec je, ako staro či mlado sa človek cíti. Mám na mysli kalendárny vek (dátum narodenia) a biologický vek (ako je na tom človek v skutočnosti po zdravotnej, mentálnej, fyzickej stránke...). Existuje nejaká typológia seniorov podľa tohto meradla?

Bohužiaľ, jediným objektívnym faktorom na posudzovanie toho, kto je seniorom, je kalendárny vek jednotlivca. Iste, zdravotný stav konkrétneho človeka, jeho kondícia, vzhľad, fyzická i psychická aktivita a odolnosť, sociálny status, komunikácia, sebestačnosť a ešte mnoho iných podmienok a okolností intervenuje vo výsledku na tom, že medzi ľuďmi totožného veku nájdeme priepastné rozdiely.

V čom sa líšia dnešní seniori od tých predchádzajúcich generácií seniorov?

Súčasní seniori a seniorky už nie sú natoľko limitovaní tlakom a očakávaniami verejnej mienky. Byť seniorom, seniorkou neznamená pasivitu, papuče pred televízorom a odovzdané čakanie na smrť. Naopak, môže ísť o viac príležitostí zažívať a užívať si možnosti dnešného otvoreného – a v našich podmienkach a v porovnaní s inými časťami sveta – stále blahobytného života.

Čo je na seniorskom veku pekné?

Odpoviem za seba: stíšenie, upokojenie, rovnováha. Sloboda vyplývajúca z istoty, že už nemusíte nikomu (a predovšetkým nie sebe) nič dokazovať. Radosť z vnúčat, neporovnateľná so žiadnym iným poznaným šťastím. Vďaka za dosiaľ prežitý život, pokiaľ bol dobrý a plný.

A čo, naopak, trápi dnešných seniorov?

Nie všetkých a nie v rovnakej miere, ale najmä nedostatok finančných zdrojov či priamo chudoba. Zdravotné problémy a problémy s prístupom k zdravotnej starostlivosti. Náklady na bývanie, ceny liekov a kvalitných potravín. Málo sociálnych kontaktov, osamelosť, strach o vlastné bezpečie a obavy z toho, aké dôstojné a pekné budú roky života v jeho poslednej fáze.

Čo by bolo treba zo strany spoločnosti, štátu urobiť, iniciovať pre lepší život seniorov?

Vo vyspelých európskych štátoch je podpora aktívneho starnutia chápaná ako systematický prístup, trvalá politická priorita a verejný záujem. Pozornosť sa sústreďuje na ekonomickú aktivitu starších ľudí, zabezpečenie ich príjmu, adekvátnu a dostupnú zdravotnú starostlivosť, rodinnú perspektívu, občiansku participáciu a začlenenie. Dlhodobým a konštantným cieľom verejných politík je podpora dôstojnosti, nezávislosti a kvality života seniorov a senioriek.

Aké sú najčastejšie predsudky mladých voči seniorom?

Mladým ľuďom sa môže zdať, že „nie je o čo stáť”. Že život ľudí už nad 50, 60 a tobôž 70, 80 rokov je nezaujímavý, neatraktívny a starší ľudia všeobecne „iba prežívajú či dožívajú”. Kriticky a neraz aj podceňujúco si všímajú neistotu, spomalenie, menšiu pružnosť a prispôsobivosť staršej generácie. Samozrejme, prejde niekoľko rokov či desaťročí a všetci objavíme neúprosnú spravodlivosť starnutia. Kto chce byť dlho živý, musí prijať fakt, že to zároveň znamená byť dlho starším človekom.

Prečo je dôležité spolužitie mladej a staršej generácie pre obe strany?

Medzigeneračná solidarita je bezpochyby jednou z podmienok udržania sociálnej súdržnosti, ak hovoríme o spoločenskej rovine. Z individuálneho hľadiska zase ide o potrebu osobnej, rodinnej harmónie, ako aj predpokladu stability duševného zdravia.

V tejto súvislosti spomeniem boj proti ageizmu – teda v určitom zmysle diskriminácia ľudí staršieho veku. Je u nás rozšírený tento fenomén?

Ako ageizmus (z angličtiny ageism) označujeme stereotypizáciu a diskrimináciu jednotlivcov a skupín z dôvodu ich veku, nerovnaké zaobchádzanie, vyčleňovanie, znevýhodňovanie seniorov v konkrétnych oblastiach spoločenského života. Napríklad na pracovnom trhu, v oblasti sociálneho zabezpečenia, dostupnosti zdravotnej starostlivosti, v občianskom a politickom živote... Áno, aj v slovenských podmienkach možno neraz identifikovať takéto prípady, treba preto uviesť, že antidiskriminačný zákon upravuje uplatňovanie a dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady, aj z dôvodu veku.

Ako naša spoločnosť nazerá na starobu, na starnutie?

Oproti situácii spred povedzme tridsiatich rokov treba priznať istý pozitívny posun. Menej podliehame rozšíreným mýtom, predsudkom a vžitým stereotypom súvisiacim so starnutím. Nakoniec je to pochopiteľné, keďže starneme i globálne. Znamená to, že sa významne zvyšuje podiel starších ľudí v populácii a ich potreby, očakávania ani práva nemožno prehliadať či bagatelizovať.

Často počujeme, že šesťdesiatnikov nazvú starenka, starček... Stretávame sa s tým v spravodajských šotoch, napríklad: auto zrazilo 68-ročnú starenku... Nie je to pomenovanie „cez čiaru“?

Je to hlavne hlúpe a neprofesionálne... Starenka, starček sú expresívne až archaické označenia. Poznáme ich z klasickej literatúry a dosiaľ ich používame v bežnom, priateľskom, rodinnom styku. Do oficiálnej a tobôž mediálnej rétoriky však nepatria. Napokon si skúsme predstaviť, ako neprimerane a nedôstojne nám vo verejnej diskusii znejú aj iné označenia súvisiace s vekom: „starý ujo“, „tetuška“, „mladica“, „zrelá žena“...

Dnes sa seniori obliekajú mladistvo, idú s módou... Existuje podľa vás nejaký strop, čo už nepatrí do šatníka seniorom?

Myslím si, že ani v súvislosti s obliekaním či s celkovou úpravou zovňajšku by si nikto nemal prisvojovať domnelé právo vnucovať komukoľvek svoje predstavy o tom, čo je „vhodné“, ba dokonca „prípustné“. Ani seniori a seniorky nie sú jednoliata masa, sú to rozmanití ľudia s rozličnými možnosťami, životným štýlom, vkusom... Pokiaľ niekomu vyhovuje práve to alebo ono, nech sa páči. Ide výhradne a výsostne o jeho osobnú voľbu.

Čo si myslíte o slogane – chcela stará mladou byť...?

Viete, že na tento slogan som takmer zabudla ? Zrejme už upadol do zabudnutia ako neaktuálny (smiech). Ale celkom vážne: spomínam si, ako pred rokmi okolie riešilo moju čerstvo tridsaťročnú kamarátku – blondínu s krásnymi pestovanými dlhými vlasmi. Vraj už „v jej veku“ musí prejsť na krátky účes... Našťastie odolala. Dnes má vyše šesťdesiat rokov, rovnako obdivované vlasy po plecia a nikomu ani nenapadne považovať to za čosi nevhodné. Napadá mi iný slogan, ktorý možno lepšie definuje súčasný prístup aj postoj k starnutiu: Krása nemá dátum spotreby.

Čo chýba dnešným mladým ľuďom? Čo by si mali vziať za príklad od seniorov?

Ani súčasní mladí ľudia, podobne ako tí starší, nepredstavujú homogénnu skupinu. Môže niekto tvrdiť, že všetkým rovnako čosi chýba a naopak niečoho iného majú až priveľa?! Nie, nie... Treba si dať pozor na zovšeobecňujúce a jednoznačné závery. Mnohým mladým ľuďom môže chýbať porozumenie, podpora, prijatie, iným dôstojné životné podmienky či pozitívna životná perspektíva. Akémukoľvek človeku chýba láska, pocit bezpečia... Seniori a seniorky prežili dlhší život, už to môžeme považovať za šťastie, za niečo, čo dosiahli, pretože nie každému je to dopriate. Vzhľadom na to sú práve skúsenosti a nadhľad tým, čo môžu mladší ľudia hľadať a nachádzať u starších.

Prečo nie je vhodné hovoriť so starými ľuďmi ako s deťmi? Často máme sklon robiť to...

Aj keď môže ísť o vľúdny zámer, nie je to dôstojné. Vysielame tým signál, že staršieho človeka vnímame ako slabého, znevýhodneného. Byť starším však neznamená automaticky znevýhodnenie – ani sociálne, ani fyzické alebo mentálne.

Ovdovenie znamená pre seniora veľkú zmenu v živote... Ako sa vyrovnať s pocitom prázdnoty, ako sa naučiť žiť v tomto veku bez partnera?

Ani v najťažšej životnej situácii neexistuje jediné vhodné riešenie pre všetkých. Niektorí ľudia si dobrovoľne volia život v samote a spomienkach, iní hľadajú a nachádzajú nový zmysel bytia, nové istoty, nové aktivity.

Nie je nič výnimočné, že aj v seniorskom veku ľudia uzavrú manželstvo – druhé, tretie... Čo to pre nich znamená?

Naplnenie už spomínanej potreby lásky, prijatia, bezpečia a solidarity. Vedomie, že v každom veku treba vedieť žiť s radosťou a naplno.

Prečo je dôležité stretávať sa v rôznych kluboch seniorov, dôchodcov? Alebo napríklad študovať univerzitu tretieho veku...

Sme ľudia a všetky ľudské bytosti sebazáchovne potrebujú pre svoj pocit blaha spriaznenosť s inými ľuďmi. Žiadne technológie nemôžu nahradiť bezprostredné ľudské kontakty a všetky radosti, ktoré z nich vyplývajú.

KLUB SENIOROV PRI A. S. DOPRASTAV GR

(odpovedá Ing. Mária Zlatovská)

Čo je najpríjemnejšie na seniorskom veku?

Sme malý Seniorklub, ktorý sme si založili pri našom materskom podniku Doprastav pred 20 rokmi. Všetci sme sa poznali veľa rokov z práce. Mali sme veľa spoločných záujmov. Poznali sme sa s rodinami. Pravidelne mesačne sme sa stretávali na rôznych kultúrnych, poznávacích, relaxačných, turistických akciách. Pri hodnotení našej činnosti pokladajú všetci v klube toto stretávanie za vec, na ktorú sa tešia celý mesiac a pokladajú stretávanie s priateľmi za najdôležitejšie v seniorskom živote. Najlepšie je asi to, že sme pánmi svojho času a môžeme ho využívať, ako nám okolnosti a zdravie dovolia. Viacerí z nás navštevovali univerzity tretieho veku, pretože sme zistili, že mnohé veci sme nestihli počas pracovného života. Teší nás, keď máme spokojnú, zdravú rodinu, úspešné deti a vnúčatá, prípadne aj pravnúčatá. Radi sa venujeme vnúčatám, keď je to potrebné. Myslíme si, že pri tomto programe sa dá seniorský život prežiť celkom dobre.

Čo je najmenej príjemné na seniorskom veku?

Menej príjemné, až niekedy frustrujúce sú choroby, ktorým sa nevyhne žiaden senior. Obmedzenie fyzickej aktivity súčasne pôsobí aj na duševný stav a psychiku. V súvislosti so zdravím nás znepokojuje zlý stav v zdravotníctve a hlavne, že nie je ani dobrý výhľad do budúcnosti. Smutný je aj nedostatok finančných prostriedkov u väčšiny seniorov. Trápi nás neistota do ďalších dní. Hnevá nás hrubosť, netolerantnosť, nekompetentnosť, surovosť, ktorá sa rozširuje v spoločnosti, ale najmä to, že ide od predstaviteľov našej spoločnosti. 

SENIORI V POHYBE, O. Z.

odpovedá PR manažérka a fundraiserka Eva Soldánová

Záleží mi na tom, aby aktívne starnutie bolo na Slovensku viac propagované a tiež, samozrejme, viac podporované. Aktivizácia pohybom prináša so sebou zdravotné benefity a pozitívne vplýva na duševné a fyzické zdravie seniorov. Menej príjemné je, ak seniori a seniorky čelia zdravotným obmedzeniam. V starobe ubúdajú sily, pribúdajú vrásky, no napriek tomu toto obdobie vie byť krásne, ľudia dokážu spoznávať nové priateľstvá, môžu sa učiť napríklad žonglovať. Pre seniorov sa otvára nová životná etapa, sami by sa mali zaujímať pred vstupom do dôchodku, ako využijú svoj voľný čas, aby neupadli do apatie, prípadne samoty, pretože samota zabíja. Vnímam to tak, že je nevyhnutné, aby každý senior a každá seniorka dostali väčšiu pozornosť od rodiny a známych a tiež aby naša spoločnosť prejavila o seniorov výraznejší záujem a cítili sa byť viac prijatí. Aktívna staroba má motivovať seniorov k samostatnosti, ide o formu prevencie v praxi, aby seniori a seniorky neboli odkázaní na pomoc druhých.

za o. z. Seniori v pohybe odpovedá aj pani Ivana z Bratislavy, 67 rokov

Najlepšie je, že si môžem zadeliť čas podľa svojich záujmov, prípadne podľa potrieb rodiny a v limite rodinného rozpočtu. Viem sa venovať práci na záhradke alebo si vybrať zaujímavú ponuku aktivít v komunite Seniori v pohybe. Užívam si to, že si večer nemusím nastavovať budík a dokážem si časovo lepšie prispôsobiť brigádu podľa vlastného uváženia.

Anketa medzi seniormi: Čo je najpríjemnejšie a najmenej príjemné na seniorskom veku?

p. Eva S.

Blízki ľudia odchádzajú navždy. Sily ubúdajú. Choroby pribúdajú. Napriek tomu pokiaľ si ako tak zdravý, napriek tomu, že si pomalý a potrebuješ na všetko viac času, aj tak máš oveľa viac času na priateľov, kultúru, venovanie sa koníčkom atď. A toto je moja mantra napriek všetkému: „Pozerať sa na všetko pozitívne a využívať to, čo tento vek pozitívne prináša.“

p. Ľubka F., 80 rokov

Na seniorskom veku je najkrajšie: že ak si zdravá, môžeš si robiť plány, do ktorých ti nikto „nekecá“, môžeš pracovať, lebo chceš, nie že musíš. Že sa môžeš tešiť z vnúčat ako ďalšieho pokračovania rodu a hlavne vedieť sa tešiť z maličkostí, ktoré nám život prináša. Menej príjemné je, že sa v spoločnosti vytvára negatívny postoj mladých k seniorom.

p. E. T., 79 rokov

Nepatrím medzi seniorov, ktorí sa nevedeli dočkať nástupu do penzie. Moja práca ma bavila a mala som rada aj svoje kolegyne, výpoveď prišla z jedného dňa na druhý v súvislosti so znižovaním stavov zamestnancov a je jasné, že pracujúci dôchodcovia boli prví na rade.

Takže začnem tým negatívnym: zrazu som sa cítila nepotrebná a vyradená, dni boli neskutočne prázdne, lebo v tomto veku už sú deti spravidla dávno preč a stoja na vlastných nohách a aj vnúčatá majú svoj život a nepotrebujú ťa každý deň. Tiež mi prekáža, že mladšia generácia vníma seniorov ako jednoliatu masu, ktorej prestáva fungovať rozum, a jej jediným záujmom sú zľavové akcie v obchodoch. Pribúdajú choroby a – čo si budeme hovoriť – zdravotná a sociálna starostlivosť nie je dobrá.

Teraz to lepšie: po odchode do penzie sa časom senior „aklimatizuje“, nájde si nové vyplnenie života, môže sa venovať svojim záľubám a môže si určovať, čo a kedy bude robiť, môže sa stýkať s pozitívne naladenými ľuďmi a naplánovať si niečo, na čo sa bude tešiť, a, samozrejme, môže si udržiavať styk s najbližšími (hoci aj na diaľku).

p. Oľga B., 64 rokov

Pre mňa je najkrajšie, že už nemusím riešiť pracovné záležitosti, nemusím vstávať ráno do práce, môžem sa viac venovať sebe a svojej rodine, užívam si čas s vnúčatami a kedykoľvek môžem pomôcť svojej mame, keď to potrebuje.

Ako menej príjemné vnímam to, že nemám ten každodenný kontakt s ľuďmi, ako som mala, keď som chodila do práce.

p. Milada P. – 78 rokov

Pre mňa to znamená menej starostí než v produktívnom veku, menej stresu, venujem sa tomu, čomu sama chcem. Dokonca pri aktivitách, ktoré časovo kolidujú, stojím pred rozhodnutím, ktorú uprednostním. V rodinnom živote si užívam vnúčatá.

A nevýhody? Zväčša sú spojené so zdravotnými problémami súvisiacimi s vekom, veď aj od lekárov najčastejšie počujeme „veď je to primerané vášmu veku“. No a ešte vedomie, že to, čo je pred nami, je oveľa kratšie než to, čo máme za sebou. Preto si užívam každý deň, snažím sa byť pozitívna a som vďačná, že mi to telesná schránka ešte dovoľuje.

p. Danka N. – 73 rokov

Včerajšia stretávka zo ZDŠ po x rokoch ma inšpirovala k tejto odpovedi: Ako rovesníčky sme konštatovali, že výhodou nášho veku je napríklad môcť začať čítať knihu, ktorú sme už síce v minulosti čítali, čo sme však zistili až po 2. tretinách, keď nám bol dej povedomý, a nemáme potuchu, aké bude rozuzlenie. Môcť si ráno poleňošiť v posteli hoci aj s knihou, môcť pozerať telku od nevidím do nevidím a riešiť všetky „colombovky, Temné kraje“ a iné zápletky. Môcť pri sledovaní tzv. dobových seriálov zainteresovane hodnotiť dodržanie aktuálnosti rekvizít, oblečenia, spôsobov vyjadrovania. Môcť si „vygúgliť“ informácie akéhokoľvek druhu. Môcť cestovať a poznávať veci a miesta, na ktoré sme nemali čas, môcť dávať rady, aj keď zväčša na ne málokto dá (ale za pokus to stojí). Môcť si ráno rozhýbať stuhnuté údy, načasovať si dennú aktivitu, naplánovať návštevy – kozmetika, kaderníčka, lekár..., venovať sa záujmom, cvičeniu, turistike... Môcť ísť večer za kultúrou a podobne bez „priepustky“. Môcť sa stretávať s kamarátkami a kamarátmi, podeliť sa s nimi o zážitky a skúsenosti (nech sú dobré či horšie).V našom veku sa tešíme z každého pekného dňa, keď sme niekoho stretli, ak sa nám niečo podarilo... na negatíva radšej netreba myslieť. Na stretnutie prišla spolužiačka (73) na invalidnom vozíku (následky ochorenia z detstva), ale elegantná v klobúku (sú jej mániou a sama si ich zhotovuje), zúčastňuje sa na športových hrách vozíčkarov (má terénny vozík)... skrátka, seniorka, ktorá sa vie tešiť zo života napriek veľkému telesnému znevýhodneniu. Tak sme spoločne konštatovali, že o negatívach, chorobách a iných neduhoch nechceme a nebudeme hovoriť. Veď za to, že sú väčšinou a všade v popredí mladí ľudia – či už v rade v obchode, či v čakárni u lekára, či v električke, nemôžu predsa oni. Veď oni nemajú čas, nestíhajú nič, dorozumievajú sa väčšinou len cez sociálne siete a my im jednoducho prestávame rozumieť. Ale to je opäť náš problém, zvaný generačný.

p. Mária K., 65 rokov

Plus je, že mám viac času na rodinu, priateľov, koníčky, starostlivosť o zdravie, vytváranie si nových okruhov známych... Mínus je, že si viac uvedomujem koniec života a v akej kondícii budem.

Zdroj foto: asp, pixabay