3Nedávno bola ocenená v ankete Športovec roka ako naša najlepšia paralympionička, ale jej meno je v paralympijskom športe známe po celom svete. Strelkyňa Veronika Vadovičová (42) je prvá profesionálna športovkyňa spomedzi našich paralympionikov, a aj keď sa narodila s mimoriadne ťažkou formou rázštepu chrbtice, vďaka neochvejnej podpore rodiny a vlastnému úsiliu je už teraz jednou z najúspešnejších paralympioničiek v celej našej histórii. Verejnosti je známe, že ste sa narodili s ťažkou formou rázštepu chrbtice a už ako bábätko vás operovali. Nasledovala potom ďalšia operácia nôh. A vraj to bola nečakane úspešná operácia, hovorí sa o zázraku...
Bolo to pred mnohými rokmi. Medicína bola v tých časoch niekde inde ako teraz. Môj hendikep má mnoho podôb. Záleží, kde je poškodená miecha.
Nemali ste to asi v detstve ľahké, čo rodina, spolužiaci v škole? Boli vám oporou? Ako si na to spomínate?
Práve naopak. Moje detstvo bolo úplne úžasné. Moja rodina sa k môjmu postihnutiu postavila ukážkovo. Napriek tomu, že vtedy nebolo ani spolovice toľko kompenzačných pomôcok ako teraz, napríklad ani auto sme v tom čase nemali. Napriek tomu rodičia všetko ukážkovo zvládali a ja som nikdy nemala pocit, že som iná ako povedzme moji bratia. Vždy som sa cítila ako mladšia sestra, ktorú bratia chránia, a vždy sme tvorili skvelú trojicu. A aj v škole bolo všetko skvelé. Pedagógovia sa postarali o to, aby ma spolužiaci brali normálne medzi seba a nikdy som nemala pocit, že som iná (okrem špeciálnej stoličky a to, že som bola oslobodená od telesnej výchovy). A ako si spomínam, vždy som chcela mať podmienky ako moji spolužiaci a v ničom nevytŕčať. Na základnú školu som chodila medzi zdravé deti. Až na strednej som mala možnosť spoznať viac detí s rôznym hendikepom. Tam som zistila, že aj napriek svojmu hendikepu som pomerne samostatná a že sú deti, ktoré sú na tom oveľa horšie.
Vyštudovali ste viacero vysokých škôl. Trošku netradičné na profesionálneho športovca...
Áno. Ak chodíte všade s učebnicami a lajstrami textov, tak sa to dá. Niektoré učebnice prešli so mnou pol sveta. Je to o prioritách. A mňa nové informácie vždy zaujímali. Prvú školu som študovala v Olomouci - aplikovanú telesnú výchovu. Bolo to náročné, pretože som sa už vtedy venovala športovej streľbe a v Olomouci som nemala možnosť trénovať. Takže moje štúdium sa trošku pretiahlo a skončila som ju napokon iba s titulom bakalára. Potom som začala študovať sociálnu prácu. V tom čase to bol taký boom, že ľudia s hendikepom študovali tento odbor. Vydržala som tiež len po bakalára, pretože som sa v tomto odvetví nevidela a veľmi ma to nebavilo. No a nakoniec som vyštudovala trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu UK a získala som titul Mgr. Táto škola ma veľmi bavila. Taktiež tam bol skvelý kolektív pedagógov a najmä spolužiakov.
Veľmi skoro sa u vás prejavil výrazný talent na streľbu. Vy ste ale ľaváčka, všakže? Nebol to problém?
Nebol. Asi som veľmi prispôsobivá. Tréner mi povedal, že pušku pre ľaváka nemá. Tak som sa prispôsobila tej pre praváka. Chcela som veľmi strieľať, tak som hľadala možnosti, nie výhovorky.
Vďaka talentu a tréningu prišli prvé úspechy a prvá paralympiáda. Potom nasledovali ďalšie. Boli medaily – a dnes ste už naozaj známa a populárna. Ako vnímate celú cestu na športový Olymp?
Na mojej prvej paralympiáde som skončila predposledná. To ma motivovalo k ešte intenzívnejšiemu a zodpovednejšiemu tréningu. Na druhej som skončila niekde v strede rebríčka. Čo mi dalo najavo, že tréningy pomohli, ale ešte to nebolo na stupne víťazov. A tak som začala trénovať ešte viac, začala som študovať ďalšie veci, čo by mi mohli zlepšiť výkonnosť, a to sa podarilo na tretej paralympiáde. Šport ma naučil to, že sa nestačí dostať na nejakú úroveň – to sa už bude so mnou vliecť stále. Je veľmi potrebné stále sa zlepšovať. A pokiaľ chcem byť najlepšia, musím trénovať viac ako moji najlepší súperi. Čiže v športe treba aj taktizovať, sledovať súperov, hľadať možnosti, ako sa po desatinkách šplhať hore. Môj život sa úplne prispôsobil športu a ten riadi moje dni. Prvoradý je tréning a až potom to ostatné. A ten tréning nie je len o tom, že nabijem, zamierim a vystrelím. Je v tom veľa psychológie, fyziológie, anatómie, fyziky a iných odvetví. Čiže šport je sčasti aj štúdium a potom správna aplikácia poznatkov do praxe. A popularita? Samozrejme, že ma teší. Najmä ak ma oslovia zahraničné média na rozhovor... tak si hovorím, aká je to česť pre mňa, keď o mne píšu aj v inej krajine. A potom je tiež fajn, že som mala možnosť spoznať ľudí z mnohých krajín a rôznych kultúr.
Získali ste nedávno aj titul Paralympionik roka. Čakali ste takéto významné ocenenie a toľko hlasov?
Paralympionik bol vyhlásený na základe počtu medailí. A keďže som jediná na týchto paralympijských hrách získala dve, tak som to trochu očakávala. Čo ma viac teší, že v rebríčku všetkých športovcov som obsadila 15. miesto a že novinári hlasovali aj za mňa a dostala som sa tak vysoko v tomto rebríčku medzi našu športovú elitu.
Ktorý športový úspech si ceníte najviac?
Všetky rovnako. Vždy idem na súťaž s maximálnym úsilím.
Aké máte pred sebou ďalšie méty v športovom živote?
Pokiaľ sa budem vedieť udržať v popredí svetových strelcov, budem sa venovať streľbe. Potom prejdem buď k trénovaniu nových strelcov, alebo k rozhodovaniu. Alebo to bude niečo úplne iné. Zatiaľ rozmýšľam nad tým, ako sa udržať čo najdlhšie v popredí svetových strelcov.
A čo v súkromnom živote, čo by ste si želali najviac?
Želám si, aby ma moje ,,zdravie“ poslúchalo ešte dlho. Aby som vždy okolo seba mala takých skvelých ľudí ako doteraz.
Čo o Veronike (ne)viete
Miesto narodenia: Trnava
Miesto, kde žijem: Šelpice
Šport, ktorému sa venujem: športová streľba
Šport, ktorému by som sa tiež chcela venovať: V mojom veku už asi len posilňovaniu. Je pre mňa dôležité udržať si silné funkčné svaly. A tie ďalšie športy už iba ako divák.
Obľúbená hudba: Počúvam veľa žánrov, ale asi najviac rock, pop, ale sú dni, keď si pustím aj vážnu hudbu a zatancujem na nestarnúce ľudovky.
Obľúbený film: Všetky tie vianočné, ktoré sa pravidelne opakujú každé Vianoce.
Obľúbená kniha: Populárno-náučné knihy. Nemám obľúbenú, ale mám veľa kníh a veľa čítam a v posledných rokoch počúvam aj veľa audiokníh.
Životné motto: Prekážky sú na to, aby sa prekonávali, nie na to, aby nás prekonali.
Odkaz fanúšikom: Aby sa tiež pokúsili držať môjho životného motta. A ďakujem za vašu podporu – vnímam ju.
Zdroj foto: https://www.facebook.com/veronika.vadovicova?locale=sk_SK
