Spevák a skladateľ Peter Hečko oslávi 9. októbra neuveriteľné 75. narodeniny. Jeho život je prepojený so sestrou Júliou, mladšou o dvanásť rokov, s ktorou vytvorili známe spevácke duo. Napriek bohatej kariére ani zďaleka nespomaľuje a je stále aktívny. Čo ho drží pri sile, aké boli jeho začiatky a čo alebo kto mu robí najväčšiu radosť, prezradil pre Nový Čas Nedeľa.
Už o niekoľko dní oslávite polojubileum – 75. narodeniny, aký máte vzťah k oslavám narodenín?
Nič mimoriadne, úplne bežný vzťah. Celý život sme narodeniny u nás v rodine oslavovali, nielen ja, ale aj ostatní členovia. Rodina a kamaráti mi prídu zagratulovať, upečie sa torta, donesú mi vínečko, niečo popijeme, poopekáme, zjeme, pospomíname... a tak to bude aj teraz, nič výnimočné, ale určite na našej chalupe. Príjemné obzretie sa za rokmi stále väčšími, ale kým sa cítim dobre, som zdravý, je to fajn. Som veľmi aktívny, veľa pracujem aj okolo chalupy, či už kosím trávu, strihám stromy a kríky, stále niečo upravujem, murujem, vymýšľam si veci a, samozrejme, pracujem aj na hudbe.
Fitko nepotrebujete?
Nie, stačí fyzická práca, ale veľa a rád plávam. Mám v záhrade bazén, v ktorom mám krištáľovo azúrovú vodu a blízko je aj kúpalisko. V mladosti som naozaj veľa športoval, atletiku, behy, štafetu, skoky, futbal a hokej boli dominanty, ale aj hádzaná či volejbal. No viac aktívny som bol vždy ako muzikant.
Pochádzate z literárnej rodiny, váš strýko napísal román Červené víno, museli ste ho povinne doma čítať?
Nemuseli, jediné, čo nám v škole nakázali. Literárna kritika hovorí, že dva najväčšie slovenské romány sú práve Červené víno a Živý bič od Mila Urbana. Všetka česť aj ostatným. Pozeral som, samozrejme, aj film, keď som videl tých skvelých hercov, ktorí vlastne hrali mojich rodičov, starých rodičov, bol to pre mňa veľký zážitok.
Vnímali to aj vaši učitelia, že ste synovec Františka Hečka?
Ani nie, ale vnímal som výnimočnosť mena Hečko, no nikto mi to nedával ani v dobrom ani v zlom pocítiť, že som jeho synovec. Napokon aj otec Víťazoslav bol básnik a prekladateľ, strýko Blahoslav tiež, boli traja bratia. Literárnu tradíciu mám v sebe aj ja, vyštudoval som slovenčinu a francúzštinu a píšem texty, robil som dvadsať rokov scenáre k programom Rozprávka Vianoc a ďalšie, takže je to aj vo mne.
Napriek tomu ste sa s Júliou odklonili viac k hudbe...
Po mamine sme práve hudobníci. Mama bola operetná speváčka v ochotníckych súboroch v Trnave a okolí. Mala vynikajúci hlas a Júlia ho zdedila. Mama nás doviedla aj do hudobnej školy, obaja sme chodili na husle, a keďže mala permanentky do filharmónie, celé roky sme chodili na koncerty vážnej hudby. Videli sme množstvo slávnych huslistov, klaviristov, dirigentov, orchestrov. Takže hudba nie je odklon (úsmev).
Ako to dopadlo s husľami u vás a Júlie?
Skončili sme siedmy ročník ĽŠU a odporúčali nás na konzervatórium, ale ani jeden sme nešli. Júlia si vybrala „šupku“ – textil a maľovanie a ja som študoval aj kompozíciu popri husliach, ale potom som sa orientoval na populárnu hudbu.
Bavila vás teória?
Veľmi, vďaka tomu som robil aranžmány pesničiek pre orchestre, keď sme šli na festivaly do Sopot alebo do Bulharska na Zlatý Orfeus či do Tokia. Som za to vďačný.
Júliu, ktorá si teda vybrala šupku, ste priviedli k spievaniu vy?
Najskôr mama. A potom ja, lebo raz som prišiel domov a počul Júliu spievať popri maľovaní pieseň z repertoára Amii Stewart Knock on Wood, jej svetový hit. Hneď som pochopil, že má talent, ktorý nemôžeme len tak nechať a šiel som za Ľubošom Zemanom, že sestra perfektne spieva. Ja som mal už kapelu, aj nejaké hity a bolo úžasné, že Ľuboš mi uveril. Samozrejme, vypočul si ju a urobil texty, ktoré sa stali hitmi, prvý sa okamžite chytil – Kráľovná pavlačí a dvorov a Leto našej lásky. Ona už spievala prebraté piesne so skupinou Knock out vo vtedy vychýrenom bratislavskom V-klube.
Nechceli vám Júliu niekedy ukradnúť, aby spievala v inej kapele bez vás?
Nie, zvykli si na to, že sme dvojica, ale nebránil som jej spievať aj samej, však som jej zložil množstvo piesní. Urobili sme aj zaujímavý projekt LP Maturitné tablo, kde sa autorsky podieľali Patejdl, Žbirka, Lučenič, Hammel – teda slovenská špička a štyri piesne som pridal aj ja a jednu aj popredný český skladateľ Vladimír Zahradníček. Z tejto spolupráce vznikli naše 3 veľké hity: Maturitné tablo od V. Patejdla, Mesto snov a Prelom všetky múry od V. Zahradníčka. Krásne texty na album napísal Dano Mikletič.
Pieseň Mesto snov ste venovali nielen Bratislave, ale priamo Petržalke.
Áno, vznikla pre reláciu Pesničky pre Hviezdu, ktorá sa vtedy vysielala na rozhlasovej stanici Hviezda, mimochodom, bola veľmi populárna. Jednoznačne sme vyhrali, bolo to v Rimavskej Sobote. Pesnička má úžasnú atmosféru a stále ju hráme. Máme byt na dvanástom poschodí v Petržalke a nenormálny výhľad na mesto snov s novými mrakodrapmi, mostmi a panorámou mesta až po Kolibu, ktorý nám teraz trochu zastavali, ale napriek tomu je stále úžasný.
Ako vnímate zástavbu Bratislavy?
Som rád, že sa niečo deje, Bratislava začína mať nádych ozajstného veľkomesta. Lebo naozaj tam, kde sme sa často pozerali na staré schátrané budovy, burinu a tulákov, ktorí sa tam motali, sú teraz vystavané krásne výškové novostavby a moderná infraštruktúra. Keby sa dal dôraz ešte viac na cesty, parky a chodníky, bolo by naše mesto naozaj úžasné, doslova mesto snov.
Napriek tomu ste si zaobstarali chalupu mimo Bratislavy.
To je pravda, milujem okolie Trnavy, odkiaľ pochádzali moji rodičia, preto som si aj ja v tejto oblasti zriadil chalupu. Milujem všetky práce okolo nej, ako som spomínal, ale keby som si nemohol odbehnúť do Bratislavy, nebolo by dobre. Potrebujem to striedať.
Na nejaký čas ste sa vytratili z pódií aj z médií. Čo vás pred pár rokmi podnietilo k návratu?
Naša manažérka Ditka Kmeťová nás dlhé roky nahovárala, aby sme sa vrátili, že už sa vrátili všetci. Nám pomerne dlho trvalo, kým sme vydali prvý album na CD. Bolo to vďaka Danovi Mikletičovi, ktorého pozdravujem do neba. Mal vydavateľstvo a napísal nám aj kopu krásnych textov. Teraz Ditka jednoducho prišla a povedala – píš si – a začala diktovať názvy a termíny relácií v televíziách, rozhovory v médiách a už nebolo úniku, za čo sme jej vďační. Potom prišli ponuky na vystúpenia, vydali sme The Best Of najprv v SQ Music a pred dvoma rokmi nám Opus WMG vydal vinylovú LP platňu aj CD pod názvom Taliansky muzikál. Urobili sme aj novú pesničku s videom Ruže pre Marie, ktorú sme venovali speváčke Marie Fredriksson z Roxette. Pandémia rozbehnutý návrat trochu prerušila, ale už sa zase dostávame do kolobehu a stále nás to baví. Verím, že čoskoro bude aj ďalší singel.
Okrem hudby a záhrady vám radosť robí aj váš vnuk.
Áno, Maxík má osem rokov, hrá futbal, je veľmi šikovný. Nedávno som ho naučil hovoriť „r“, s ktorým mal problémy. Trávime s ním veľa času, baví ho škola. Myslím, že sme spravodlivo dobrí a láskavo prísni starí rodičia, všetko v rámci normy. A syn je skvelý otec a tiež som mimoriadne hrdý, že sa sám naučil výborne hrať na gitare, hoci absolvoval klavír. Založil revival – bratislavské AC/DC, majú dánskeho speváka a veľa koncertov a tešia sa popularite.
Ako vnímate odchody aj mladších ľudí z brandže. Nedávno ste boli na pohreboch Dana Mikletiča, Ľuba Pauloviča?
Je to život, a hoci mi je smutno na duši, nik z nás nevie, dokedy tu budem. Smutné je to pre pozostalých, tí, ktorí odišli, tu niečo pekné zanechali a my môžeme byť radi, že sme ich poznali.
Zdroj foto: Tibor Géci, ancn
3
