Dobrý deň, píšem vám kvôli mojej mame. Neprejde deň, aby niekomu nepomáhala. Všetci doma vidíme, že to začína byť na úkor rodinných vzťahov, jej zdravia, voľného času a nás – jej dcér.
Pred dvoma rokmi ovdovela. Vždy bola ochotná vypočuť druhých, ale teraz už aj problémy druhých ľudí rieši aktívne nad rámec vlastného času a energie. A čo je najhoršie – nedá si to vyhovoriť. Je v troch dobrovoľných spolkoch, cudzím ľuďom vybavuje lekárov a iné zadania. Dokonca aj na Štedrý deň bola plne k dispozícii. No vidíme, že je unavená. Ako jej pomôcť?
Dobrý deň, vybrala som váš podnet, lebo pomáhať je veľké umenie a veľká téma na spracovanie.
Určite neodporúčam vyčítať mame jej konanie. Je v prvom rade dospelá žena, ktorá vychovala deti, je právne spôsobilá a so svojím časom si môže nakladať podľa svojho uváženia. Môžete jej ísť v ústrety pochopením jej konania. Klaďte jej otázky. Ako sa cíti pri pomoci druhým? Čo pozitívne jej pomoc druhým prináša? A zároveň sebe môžete položiť otázky typu: Oceňujeme svoju mamu dostatočne my v rodine? Vnímame jej potreby? Píšete, že vaša mama pred dvoma rokmi ovdovela.
Pomocou druhým neraz zakrývame svoje potreby pomoci, ale nevieme si o tú pomoc požiadať, a tak pomáhame my, aby sa druhí necítili tak ako my vo svojom vnútri. Ponúka sa tu priestor na zamyslenie pre vás ako dcéry. Ako ste spolu prežívali odchod otca, a teda aj maminho manžela? Neraz pomáhame, aby sme sa vyrovnali cez podporu druhým so svojou bolesťou či inou témou, ktorú smrť partnera prinesie.
Ďalej píšete, že aj na Štedrý deň bola k dispozícii druhým. Odporúčam vám ako dcéram viac sa zaujímať o vnútorný svet vašej mamy. Ako sa cíti? Nepociťuje vnútorne osamelosť? Po čom túži? Aké sú jej plány, pocity? To, že sme s človekom na dennej báze, ešte neznamená, že vieme o jeho pocitoch. Väčšinou komunikujeme vonkajšiu operatívu života a nezdieľame a neprepájame sa cez vzájomné zdieľania pocitov a myšlienok, ktoré máme vo svojom vnútornom svete.
Ešte spomeniem jeden syndróm, ktorý sa vyskytuje najmä pri pomáhajúcich profesiách, a to je „syndróm pomocníka”. Pomáhanie ako obrana proti vlastným myšlienkam, sebareflexii. Týmto si dotyčný kompenzuje vlastnú neschopnosť prežívať vlastné emócie a potreby. Keď pomáha, nemusí sa zaoberať vlastnými osobnými problémami. O to viac je vhodné vytvoriť príjemnú atmosféru a jemne, s trpezlivosťou klásť mame otázky, hovoriť aj o sebe a nadviazať tak s mamou opätovný vzťah.
Annamária Higgins, sociálna koučka
Zdroj foto: Pixabay
