Zaujímavý muž so zaujímavým životným príbehom žije v Nitre. Ivan Gontko (62) vyštudoval Vojenskú politickú akadémiu Klementa Gottwalda v Bratislave, na ktorú ho priviedla zvedavosť. Už počas štúdia pochopil, že toto nie je jeho cesta a s viacerými spolužiakmi začali špekulovať, ako z rozbehnutého vlaku vystúpiť. Pochopili, že najlepšie bude školu ukončiť, a potom sa uvidí.
V časoch hlbokého socializmu nemal veľa možností, ako sa po vyštudovaní vojenskej školy vyhnúť zamestnaniu vojaka z povolania. Do úvahy prichádzali napríklad „basa“ alebo psychiatria. Rozhodol sa pre tú druhú. „Vďaka láskavému pochopeniu náčelníka psychiatrie v Plzni, kde som strávil istý oddychový čas, komisia napokon usúdila, že nie som schopný trvalej vojenskej služby,“ hovorí po rokoch s úsmevom Ivan Gontko. „Odporučili môj odchod do civilu, i keď to nebolo také jednoduché, ako to znie dnes. Našťastie, rodičia to vnímali s porozumením, bol som dospelý, príliš mi do toho nerozprávali.“
Hlavne byť nenápadný
Po návrate do Nitry si hľadal zamestnanie, kde by bol čo najmenej nápadný a na očiach. Poškuľoval po práci technika v niektorom z nitrianskych divadiel. Napodiv v bábkovom divadle mu ponúkli možnosť absolvovať konkurz na bábkoherca. „Prijal som hodenú rukavicu a vyšlo to,“ vnorí sa do spomienok Ivan Gontko. „A vlastne som tam neustále od roku 1986 – hrám, robím dramaturgiu, okrem toho sa venujem vlastným aktivitám. Organizujem kultúrne podujatia a v roku 2010 som vytvoril vlastné bábkové divadlo Tyjátr.“ Opäť sa natíska otázka, čo na to rodičia, že budú mať syna komedianta? „Pozýval som ich na premiéry a myslím, že sa vybrali až na tretiu,“ vraví s úsmevom. „Skonštatovali, že teda dobre, ale keď sme potom neskôr sedeli doma, matka mi hovorí, že synku, pobavil si sa v divadle, už by si si mohol začať hľadať nejakú normálnu robotu! Brali to ako moju terapiu po vojenskom živote počas štúdií, ale neskôr pochopili, že toto bude moja cesta. Rešpektovali rozhodnutia nás všetkých troch súrodencov ako v pracovnom, tak i v osobnom živote.“
Vypomáhajú aj dcéry
Mimochodom, Ivana Gontka sme mohli vidieť aj v relácii Súdna sieň ako prísny právnik. Jeho otec sa synovej mediálnej slávy nedožil, ale mamka si pochvaľovala, že ho vidí aspoň v televízii. „Ponuka prišla v pravý čas a bola zaujímavá aj finančne. Vďaka tejto práci moje dve dcéry vyštudovali školy v zahraničí,“ pochvaľuje si účinkovanie v Súdnej sieni. „Myslím, že majú aj umelecké vlohy, koniec koncov mi pomáhajú v predstaveniach. Viete, keď rodič zavelí, deti musia poslúchať,“ smeje sa pyšný otec. „Viac so mnou hrá staršia Ivana, ktorá vyštudovala bábkarskú scénografiu v Bratislave a Prahe, no tých príležitostí nie je veľa, keďže nemá svojho režiséra, s ktorým by pracovala. Mladšia Rebeka hrávala so mnou hlavne počas gymnázia, potom odišla na vysokú školu až do Číny, kde vyštudovala čínštinu, ale keď treba, tak zahrá.“
Učaroval mu verklík
Okrem toho vytvoril viac ako 60 divadelných a televíznych postáv, zahral si v Silvánovcoch, Záchranároch, v seriáli Gympel, ale zaujal aj inak. Ivan Gontko je známy svojím typickým humorom, a tak na otázku, ako sa dostal do bábkového divadla, s obľubou odpovedá, že jednoducho nasadol v Nitre na Čermáni na autobus, potom prešiel kúsok pešo, otvoril dvere a bol v divadle. Akým autobusom a kam sa zviezol, aby sa dostal k verklíku, na ktorom hrá? „No, s verklíkom to bolo trochu iné,“ prezrádza svoju cestu od vojenskej kariéry cez divadelné bábky k nezvyčajnému a netradičnému nástroju. „Spoluzakladal som dnes legendárny súbor Teatro Tatro, koncom 80. rokov sme začali skúšať prvé inscenácie,“ opisuje svoje ďalšie kroky. „Postupom času sme dospeli do vlastného cirkusového šapito, v ktorom sa hrávali predstavenia. Keď sme kočovali a na rôznych miestach stavali šiator, robili sme to sami, chýbal mi taký retro návrat k verklíku. Tak som vymetal starožitnosti, aby som ho našiel, čo sa podarilo. V roku 2010 som sa s Teatro Tatro rozišiel, vydal som sa vlastnou cestou. Dva roky predtým zomrel Tonko Anderko, ktorý hrával na verklíku a po jeho smrti moja túžba zakomponovať tento nástroj do tradičného bábkového divadla ešte narástla. Našiel som inzerát, že je na predaj púťový flašinet s píšťalkami, xylofónom, činelmi, bicími, tak som to kúpil, netušiac, do čoho vlastne idem.“
Stretnutia verklikárov
Potom si našiel kontakty na verklikárov z iných krajín a zorganizoval ich stretnutie v Habakukoch na Donovaloch s ambíciou dostať Slovensko na flašinetovú mapu sveta. Tento rok urobil po dvoch rokoch prestávky opäť stretnutie a zahrali nielen v Habakukoch, ale aj v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Španej doline – s veľmi dobrou odozvou. „Posledný septembrový víkend sme usporiadali koncert verklikárov v Synagóge v Nitre, celodenné podujatia Verklikárska ulička na pešej zóne na Kupeckej ulici, Divadlá v mestskom parku, podujatie Tyjátr, kde vystúpilo množstvo verklikárov aj zo zahraničia,“ prezradil o nedávnych aktivitách Ivan Gontko. „Organizujem a rád sa zúčastňujem na akciách, ktoré pripraví niekto iný,“ zdôrazní. Na Slovensku sú podľa Ivana Gontka traja verklikári, ktorí intenzívne vystupujú a sú aj skvele rozložení teritoriálne – v Banskej Bystrici žije Janko Haruštiak, manželia Plaskí sú v Košiciach a v Nitre Ivan Gontko. Všetci majú spoločné aktivity aj v rámci bábkového divadla. Samozrejme, majiteľov verklíkov je viac, ale toto sú intenzívni hráči. Oveľa viac je flašinetov v domácnostiach, ale ľudia ich majú skôr čosi ako investíciu a nehrajú na verejnosti.
Musí zaujať
Na rôzne hudobné nástroje existujú školy, roky štúdia, ako je to s hrou na verklík? Treba absolvovať konzervatórium či niečo iné? „Krútiť kľukou môže každý, kto má zdravú ruku,“ objasňuje Ivan Gontko. „No nie všetci môžeme robiť všetko, aspoň ja to tak vnímam. Niekto to bude robiť dobre, iný menej dobre alebo vôbec, lebo mu to nie je blízke. Myslím si, že pri krútení kľukou sú potrebné dve zásadné veci – človek by mal byť aspoň trochu muzikálny, aby nekrútil automaticky kľukou, lebo krútením vie ovplyvniť melodiku a moduláciu skladby, ktorú hrá. Samozrejme, nehovorím o elektronickom verklíku. Druhá vec je zaujať ľudí, ktorí počúvajú, kontaktovať sa s nimi pohľadom, úsmevom, komunikovať s nimi, keď sa pristavia.“
Vzácne kúsky
Ivan Gontko vlastní momentálne šesť verklíkov, niektorých sa občas vzdá, ale má aj kúsky, ktorých sa nevzdá ani za svet. „Nie je dôležité, koľko verklíkov vlastním, pre mňa je to spôsob života, vášeň aj zdroj obživy, baví ma to. Niekto je poľovník, niekto rybár, niekto motorkár, ja som verklikár,“ hovorí nadšene o svojom milovanom nástroji. Venuje pozornosť aj kostýmom pri hraní na verklíku? „Kostýmovo som minimalisticky vybavený, ale keď ma pozvú na svadbu, tak to sa vyparádim – frak, cylinder, biele rukavičky,“ prízvukuje. „Na ulici hrám v námorníckom tričku, okolo krku šatka, na hlave šiltovka – to je môj základný pouličný dress code. Evokuje to trochu kolotočiarov z konca minulého storočia, vzdialené krajiny, zámoria a vidíme to aj v starších filmoch. Tak som sa nechal aj ja inšpirovať týmto oblečením. Tento rok som absolvoval dlhšiu šnúru v zahraničí a práve v Estónsku som dostal otázku o kostýmoch, tak som odpovedal ako vám, samozrejme, závisí to aj od počasia. Pomáha mi aj dcéra, konzultujem to s ňou. V zime vyberiem pletený sveter alebo sako, ale identifikačný znak je šiltovka a šatka na krku. Veľmi ma baví, keď sa ľudia pristavia, teší ma o verklíkoch hovoriť, že prišli z nemecky hovoriacich krajín, aj Česi majú bohatú tradíciu, je to zaujímavé aj pre mňa. Ak budete počuť verklík, nebojte sa podebatovať o tom, potešia sa kolegovia aj ja.“ K poetike pouličných vystúpení patrí aj cinknutie mince od divákov a je to ocenenie aktivity a zafunguje aj alchýmia medzi divákmi a verklikárom.
Zdroj foto: archív IG, ancn
3
