Kňaz Anton Srholec († 86) sa stal v minulosti akýmsi svedomím národa. Skromný muž, ktorý pretrpel komunistické väzenie aj nútené práce, nikdy nezatrpkol na život. Na ľudí. Na lásku. Naopak – svoj život bral ako úžasný príbeh.
V rodine ich bolo sedem detí. „Chlieb na stole nikdy nechýbal, ani láska našich rodičov. Učili nás, že starší je zodpovedný za mladšieho. Nepochybovali sme o tom, že sme milovaní. V živote som nedostal od rodičov bitku,“ hovoril z láskou Anton Srholec a nezabudol s úsmevom dodať, že v detstve nebol veľmi poslušný. „Naopak, bol som veľkým zbojníkom! Ale stačilo zvýšiť hlas alebo sa mama na nás zahnala handrou a to nám stačilo. To nás spacifikovalo. Neboli sme týraní ani obmedzovaní. Žili sme v pravde, nič sa doma netajilo. U nás panovala láska vyslovená zodpovednosťou za nás deti. Slová sú u chudobných ľudí skromné, ale gestá musia byť. Láska pretavená na to, že sa podelíme, spolupracujeme, hráme spolu, rešpektujeme sa – to bývalo samozrejmé.“
Režisérka a kňaz
Na sklonku života zvádzal Anton Srholec boj so zákernou chorobou. Skôr než opustil pozemský svet, režisérka a speváčka Alena Čermáková nakrútila o tomto mimoriadne láskavom človeku dokumentárny film. Film o priateľstve, odpúšťaní, prijatí svojho údelu, o Bohu, láske, rodine aj o väzení a smútku. „Život každého človeka je výnimočný. Každý musíme žiť svoj príbeh a tancovať v ňom, ako dokážeme. Učíme sa precitať zo spánku. Vychádzame z tmy na svetlo a učíme sa poznávať iný, duchovný rozmer v nás a okolo nás. Snažila som sa zachytiť čo najvernejšie životnú cestu človeka, ktorý dáva príklad, že keď je život aj ťažký, oplatí sa ho žiť,“ hovorí režisérka, ktorú s kňazom Srholcom spojila pieseň. „Spievala som na odovzdávaní cien Slovenskej humanitnej rady v roku 2003. Jedným z ocenených bol aj Anton Srholec. Po skončení oficiálnej časti si ma objednal ako speváčku na svoje okrúhle narodeniny rok dopredu. Neskôr napísal text hymny Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorej bol predsedom, a oslovil Ivana Čermáka, môjho manžela, aby text zhudobnil. Ja som pieseň naspievala. Neskôr uvádzal do života môj album Spievam ako dýcham, chodil na moje koncerty a na raňajky k nám, aby sme sa zhovárali o živote medzi nebom a zemou,“ spomína Alena Čermáková na chvíle prežité so vzácnym človekom.
Nemaznali sa s ním
Láska, o ktorej kňaz Srholec celý život nielen hovoril, ale ju aj rozdával, sa pretavila aj do spomínanej pomoci bezdomovcom, o ktorých sa staral. Rovnako vďaka viere, láske a nádeji prežil všetky útrapy v uránových baniach, perzekvovania a sledovanie Štátnou bezpečnosťou. Ako priznal, nik sa s ním nemaznal: „Keď som odišiel od rodičov, išiel som do rehole, kde sme boli na studenom odchove. To je termín, ktorý sa používal za starých čias,“ pousmial sa a vysvetlil na jednoduchom príklade: „Keď sa v JRD narodilo teliatko, tak matke vzali všetko mlieko a teliatko kŕmili umelou výživou. Studený odchov bol aj v reholi a vo všetkých inštitúciách a organizáciách. Človek bol buď len číslo, alebo člen skupiny. Alebo vojak... zas len číslo. Nikto sa s nikým nemaznal. Vďaka tomu, že som sa dostal až na dno tej neslobody, tak celý život som sníval o slobode.“
Väzeň
V súvislosti so slovami Antona Srholca, prešpikovanými láskou k človeku, k životu, k sebe samému je až obdivné, ako prijímal rany osudu, osobitne keď sa ocitol v uránových baniach v Jáchymove. „Na Slovensku boli desaťtisíce ľudí vo väzniciach. Väznice preplnené ľuďmi, kde sme spali jeden vedľa druhého ako haringy, a základná strava len zemiaky s niečím, polievky z repy alebo zasmažené. Keby to bol môj príbeh, tak by som to zabudol, lebo človek nesmie nosiť zranenia a pripomínať ich. Ani to nie je čestné, ani to nepomáha na svoju bolesť nadávať. Ani modlitba, ani nadávky, ani preklínanie nepomôžu. Utrpenie mám za sebou a majú ho za sebou desaťtisíce ľudí. Mnohí to utrpenie neprežili. Viera a láska mi dávali silu a inšpiráciu, aby som prežil a aby som neprestal veriť v budúcnosť,“ vyznal sa ako 85-ročný pri jednom z našich stretnutí v predvianočnom období.
Sloboda ako cieľ
Kňazove slová o slobode podčiarkuje aj Alena Čermáková: „António bol verný Bohu a zodpovedný voči pravde. Celý život šiel za slobodou a pochopil, že ak chceme byť slobodní, musíme byť pripravení za slobodu platiť cenu. Tiež pochopil, že sloboda nie je byť slobodným bez hraníc, ale s mantinelmi, ktoré dobrovoľne prijímame, aby sme neškodili druhým. Pomáhal bezdomovcom, ľudom na okraji spoločnosti a dával im to, čo stratili,“ vymenúva režisérka. Sloboda bola ústredným životným cieľom, programom, témou ktorá Antona Srholca stále zaujímala. Hovorieval, že sa naučil byť slobodný, aj keď bol sám. Aj v najtvrdších podmienkach. „Musel som slobodu zredukovať na bod mrazu a do seba. Na vnútornú slobodu byť sám sebou. Nehrať divadielko pred sebou ani pred druhými ľuďmi. Nepretvarovať sa, ale byť taký, aký som v tej pokore. To pomáha človeku prežiť aj to najťažšie, keď o niečom sníva, keď sa nesnaží dosiahnuť, čo je nedosiahnuteľné. Vnútorná sloboda je, že sa zmierim s tým, čo je a prijmem to. A urobím z toho maximum, čo vládzem,“ vyznal s zo svojich zásad.
Ženy v jeho živote
Pri jednom z rozhovorov som sa ho opýtala na ženy. Akú úlohu v ňom zohrávali? Bol Anton Srholec zamilovaný? Odpoveď prišla spontánnejšie, než by som bola očakávala: „Že či som bol zamilovaný? Jéj, a koľkokrát! Ale nejako som to vedel posunúť... Možnože som nenašiel ženu, ktorú by som uprednostnil pred cirkvou. Dnes už mám iné videnie sveta...“ zamyslel sa a dodal: „Vraví sa, že kam nemôže čert, tam pošle ženu. Neuznávam také reči. Naopak, ženy zohrali v mojom živote veľkú rolu. Od mojej mamy až po moje spolupracovníčky. Ženy sú požehnanie. Bez nich by som nebol tým, čím som,“ povedal rozhodne a nebol dôvod neveriť mu.
V jednej deke
V publikácii Sviatočné pozdravy rezonuje myšlienka Antona Srholca: ,Všetko, čo potrebuješ na to, aby si prežil, zabalíš do jednej deky.’ Z jeho slov hovorila životná skúsenosť, či skôr postoj k životu a bytiu. „Som hlboko poznačený radikálnym prežívaním rozličných ľudských situácií, kritérií a hodnôt. Jedna z tých hodnôt je presne to: čo potrebuješ, aby si žil? To hlavné, čo potrebuješ, dáva príroda, Božia ruka alebo evolúcia zadarmo. Dôležité je, aby sme mali slnko, vzduch, trochu vody, ticho, pokoj...“
Režisérka s nostalgiou priznáva, že Anton Srholec zmenil jej pohľad na život, na vzťahy, na materiálne aj duchovné veci. „António hovorieval, že sme na pochode, z neznáma sme prišli, kráčame po svojej ceste a ideme niekam, kde nás čakajú. Ja viem, že cesta domov je cesta každého z nás, ktorá je jedinečná, neopakovateľná a každý z nás ide domov. Ja viem, kde mám domov. To je kardinálna zmena, o ktorej sme veľa hovorili.“
Uzdravenie
Začiatkom milénia čelila Alena Čermáková onkologickému ochoreniu. „V roku 2002 som bola zázračne uzdravená Bohom. Bol to silný zážitok, ktorý sa len ťažko niekomu rozpráva na počkanie. Ľudia keď nemajú na niečo odpoveď, snažia sa v človeku vidieť podivína. Hovorila som o tomto zážitku s Antóniom o rok neskôr. Vysvetlil mi, že som sa ocitla na hranici medzi životom a smrťou a že Boh ma vrátil späť. Táto skúsenosť mi úplne zmenila život,“ uzavrela režisérka spomienku na vzácneho človeka – Antona Srholca.
6
