4Televízny a filmový režisér Roman Petrenko (60) stojí za mnohými úspešnými projektmi. Okrem 11 ročníkov tanečnej súťaže StarDance či Ceny Thálie v Čechách to boli napríklad aj posledné tri ročníky Bratislavskej lýry, Miss Česko, ale aj celovečerný film. V pondelok 3. februára bude režírovať priamy prenos zo slávnostného odovzdávania ocenení najlepším športovcom a športovým kolektívom za rok 2024 – Športovec roka.
Aká bola vaša režisérska cesta k televíznej zábave?
Do televízneho štúdia ma prvýkrát zobral môj otec, ktorý bol režisér a robil hlavne dokumentárne filmy, ale aj zábavné programy, napríklad Vtipnejší vyhráva. K televíznej réžii zábavných programov som sa dostal absolútnou náhodou. Skončil som filmovú réžiu a ako každý namyslený absolvent filmovej fakulty som chcel získať Oscara. Lenže keď som sa vrátil v roku 1991 z Prahy do Bratislavy, na vstupe do filmového štúdia Koliba som uvidel len veľkú kovovú zámku a reťaz. Uvedomil som si, že som študoval niečo, čo nemalo v tom čase u nás uplatnenie. Prišlo mi to, ako keď niekto študuje v zahraničí za kozmonauta, príde do Bratislavy a zistí, že Slovensko nemá raketu. V tom čase sa pripravoval mimoriadny projekt s názvom Tri generácie swingu, kde Vlado Valovič mal prebrať dirigentskú taktovku od Gustava Broma. No a ako sa hovorí – išiel som náhodou okolo. Človek musí mať v živote šťastie. Vladovi Valovičovi napadlo, že však dajme to mladému, dostane to nejaké obrátky. Ten program v mojej réžii dopadol veľmi dobre, Slovenská televízia ho reprízovala asi 15-krát. Hoci som už vtedy pripravoval dve inscenácie, Vlado mi navrhol, či by som to neskúsil aj v zábave. Tam sa to všetko začalo...
Máte za sebou mnoho projektov, ale vari najviac ste režírovali zábavné programy – okrem 11 ročníkov tanečnej súťaže StarDance to boli napríklad Miss Česko, posledné tri ročníky Bratislavskej lýry či Ceny Thálie, dokonca celovečerný film...
Bratislavskú lýru som režíroval v rokoch 1996, 1997 a 1998. Tieto ročníky organizoval Vlado Valovič. Všetko vychádzalo z našej prvotnej spolupráce. Navzájom sme si začali pracovne rozumieť a za tie roky sa z nás stali priatelia. V roku 1995 som natočil celovečerný film Hazard s Pavlom Landovským. Nasledujúcich 27 rokov som režíroval zábavné programy v Čechách na Nove, Barrandove a v Českej televízii.
Je rozdiel režírovať program so športovcami a pracovať s umelcami? Predsa len, keď ste režírovali StarDance či Ceny Thálie, to boli všetko ľudia, ktorí majú s vystupovaním pred kamerou skúsenosti. Športovci sú doma na športoviskách, nie pred kamerou...
Som veľký športový fanúšik a športovcov si všeobecne veľmi vážim. Poznám príbehy niektorých olympijských víťazov a viem, čo je to za drinu. Pre mňa sú športovci svojím spôsobom hrdinovia. Gala večer Športovca roka som režíroval v Čechách 15 rokov a osobne poznám veľa českých významných športovcov. Teraz som rád, že po prvý raz budem režírovať Športovca roka na Slovensku. Slovenským športovcom fandím, ale nepoznám sa s nimi, a tak som rád, že sa s niektorými budem môcť zoznámiť. Pýtate sa, či je rozdiel režírovať športový program a umelecký – áno, umelci majú vo všeobecnosti v tomto smere väčšie skúsenosti, ale aj mnohí športovci sú pred kamerou bezprostrední. Napríklad hokejista David Pastrňák, známa hviezda NHL, je veľmi vtipný človek a jemu môžete dať akúkoľvek otázku a on vám odpovie vtipom. Takže viete, s čím môžete počítať. A potom sú športovci, ktorí sú vážnejší, a viete, že vám budú odpovedať trochu vážnejším tónom. Tak ten scenár treba k tomu prispôsobiť. Nemá zmysel dolovať humor tam, kde nie je. A naopak, chcieť životnú filozofiu tam, kde môžete dostať humor.
Tento ročník programu Športovec roka moderuje Marcel Merčiak s Jarkou Lajčákovou-Hargašovou. Tešíte sa na spoluprácu?
Marcel Merčiak je pochodujúca encyklopédia. Neexistuje podľa mňa slovenský športovec, ktorého by Marcel Merčiak nepoznal. Lebo on vie, že tento športovec bude odpovedať trochu vážnejšie, tento športovec je veselá kopa, takže mu môže položiť otázku, od ktorej očakáva vtipnú odpoveď. Ako režisér sa naňho môžem spoľahnúť. Spolumoderátorkou bude Jarka Lajčáková-Hargašová, s ktorou som už spolupracoval a je to veľká profesionálka. Pred samotným prenosom máme skúšky, prejdeme si program, účinkujúci dostanú inštruktáž, aby vedeli, čo sa bude na javisku odohrávať, kam majú prísť, koľko majú času na odpoveď. Po skúške už je jasné, kto je ako vystresovaný, kto sa nemá rád s kamerou a naopak kto bude uvoľnený.
Je niečo, čo vás ešte aj po rokoch dokáže ako režiséra prekvapiť?
Roky ma prekvapuje, že nikto – ani umelci, ani lekári, učitelia či športovci nevnímajú čas pri priamom prenose. Jednoducho im môžete dať inštruktáž, že majú stručne, do dvoch minút poďakovať rodine, klubu, spoluhráčom a podobne – niekto sa však postaví pred mikrofón a nahodí vám na javisku niekoľkominútovú reč.
Ako sa taká situácia rieši?
Sme prepojení „uchom“ s moderátorom, potom skracujeme čas niekde inde. Problém je – a, samozrejme, že za tie roky sa mi to stalo – keď pri oceneniach ide posledný nominovaný za celoživotné dielo, prenos sa má končiť o päť minút, všetko časovo sedí, a zrazu vám tam ocenený hodí dvadsaťminútovú ďakovnú reč. A s tým nič neurobíte. Vtedy jednoducho naberiete čas vysielania...
Nie je jednoduchšie, ak zasiahne moderátor? Alebo to je nevhodné?
Aj to sa mi stalo pred dvoma rokmi v Prahe. Moderátor poďakoval a snažil sa odviesť dotyčného zo scény, avšak ten človek sa vrátil, že „...ešte mi napadlo...“ V takej situácii s úsmevom hovorím, že aj keby ožil Miloš Forman, toto nevyrieši.
Hoci po rokoch režisérskej rutiny už nie je živý prenos pre vás ničím, z čoho by ste mali mať obavy, predsa len je to asi väčší adrenalín, než relácia na záznam. Čo z toho robíte radšej?
Nezáleží mi, či vysielam naživo alebo na záznam. Pre mňa je dôležitý obsah, ktorý baví mňa, a predpokladám, že bude baviť aj diváka. Na priame prenosy musíte mať nejaké vlohy. Predovšetkým nemať nervy, a to absolútne. Je potrebná obrovská schopnosť vnímať v prenosovom voze periférne všetko, čo sa tam deje. Je tam množstvo monitorov, možno tridsať, okolo vás je napríklad osem kolegov, musíte každého počúvať, ale nesmie vás vykoľajiť nič, čo sa tam udeje.
Mimochodom, kto všetko musí s vami sedieť v prenosovom voze?
V prenosovom voze sú so mnou technici, ktorí majú na starosti kvalitu obrazu, iní púšťajú príspevky a ďalší predpripravujú titulky... Po mojom boku je strihač, ktorý je pri priamom prenose jeden z najdôležitejších spolupracovníkov. Lebo mu môžem povedať, čo si predstavujem, ktorú kameru má strihnúť, ale keď sa pomýli on, tak to vidia všetci diváci.
Takže to, čo ako diváci vidíme na obrazovke, teda napríklad nejaký detail v sále, vzápätí je strih na celé javisko, za tým záber na kapelu, na hudobníka, na moderátora... to robí strihač?
Áno, po dohode s režisérom. My si povieme všetko dôležité na skúškach. Potom je to z prípad na prípad. Napríklad na StarDance bol každý záber rozpísaný na sekundy. To znamená, že každá tanečná pozícia je zaevidovaná. Keby sme to vysielali dennodenne po celý týždeň, tak každý ten prenos je rovnaký. Pustia sa stopky a už idete ako stroj. Vrátim sa však k prenosovému vozu – ešte je tam so mnou zvukový majster, ten má asistenta, ktorý púšťa napríklad plejbeky alebo voice over (zvuky), potom je tam dramaturg, niekedy scenárista... Keď robíte naozaj velikánsky prenos a máte adekvátnu techniku, tak je tam niekedy aj 16 ľudí. A potom sú aj také výnimočné chvíle, keď napríklad bývalý generálny riaditeľ ČT Petr Dvořák chodil aj s rodinou na niektoré predstavenie StarDance, ale nechcel sedieť medzi divákmi, tak prišiel za nami do prenosového voza a bol tam s nami. Raz si priniesol malé pivo a ja som zažartoval, že aj ja by som si dal, tak na chvíľu odišiel a priniesol pivo aj mne (smiech).
Za tie roky vás isto zradila technika. Kedy vám v prenosovom voze doslova „horelo pod zadkom“?
Nie raz! Stalo sa napríklad počas generálky StarDance, že v prenosovom voze vypadli počítače. Moderátor šou Marek Eben mi položil otázku, ako je to možné... Spýtal som sa ho – Marek, tebe sa niekedy pokazil mobilný telefón alebo počítač? Treba si uvedomiť, že prenosový voz je jeden veľký kamión, ktorý je zahltený počítačmi a inou elektronikou, a tam sa môže stať úplne to isté, čo každému doma, že mu prosto jeden deň prestane hrať televízor. Na Bratislavskej lýre nám vypadol generátor, na ktorý boli napojené všetky efektové lampy. Prestavte si, že vysielate do niekoľkých krajín hudobný festival a zrazu je scéna čierno-biela. Našťastie fungovali tzv. biele svetlá, ale všetky farebné vypadli. Takto sme vysielali asi dvadsať minút, než sa to podarilo zase nahodiť.
A ako ste to vyriešili?
V takejto hroznej situácii niekoľko technikov, ktorí to majú na starosti, doslova a do písmena vyletia so „skrutkovačom“ a snažia sa situáciu riešiť. V tej chvíli ale viete, že nemá zmysel kričať, byť nervózny, lebo tým tomu nepomôžete. Naopak, všetkých upokojujem. Moderátorovi hovorím do „ucha“ vysielačkou, že sa nič nedeje, asistentom v hale, ktorí ma počujú, hlásim, nech povedia kapele, že hrať bude, síce za nimi nebude červené svetlo, ale to nič... V takýchto prípadoch sa snažíte ako režisér byť najpokojnejší, aby aj tí ostatní okolo vás „nechytili nervy“. Pri priamom prenose sa môže stať čokoľvek. Môže ísť aj primabalerína na scénu a pošmykne sa na schodoch – tomu nezabránite. Som trochu pesimista v tejto práci, a preto sa pri každom prenose snažím mať pripravený variant B, C. Napríklad keď vypadne moderátorovi mikrofón, asistent zvuku mu musí čím skôr podať druhý. Medzitým v prenosovom voze strihneme celok a divák si nič nevšimne.
Mali ste veľa takých situácií vo svojej praxi?
Samozrejme, aj ja som sa učil časom, ako sa vynájsť. Môžete mať akúkoľvek filmovú fakultu na svete, priamy prenos na mnoho kamier sa v škole nenaučíte. Tam sa naučíte základy, pracovať v štúdiu so štyrmi-piatimi kamerami, ale neviem o žiadnej filmovej a televíznej fakulte, kde by mali štúdio s dvadsiatimi kamerami. Tieto veci sa učia za pochodu, v praxi. Napríklad teraz na Športovcovi roka je dvanásť kamier, na StarDance ich bolo sedemnásť.
Začiatkom januára ste oslávili životné jubileum 60 rokov. Máte ešte nejaký režisérsky nesplnený sen? Napríklad nakrútiť ten na začiatku spomínaný oscarový film?
Z oscarov som dávno vytriezvel. Skôr sú to programy, ktoré mám rád a ktoré si vážim, a zároveň sa teším, že som pri nich. Po Športovcovi roka ma čaká Krištáľové krídlo, podľa mňa geniálny nápad pani producentky Márie Vaškovičovej. Človek tam vidí špičkových lekárov, vedcov, športovcov, umelcov... je to gala večer, ktorý nemajú nikde v Európe. Zároveň pripravujem celovečerný film o významnom slovenskom futbalistovi a úspešnému trénerovi FC Barcelona Ferdinandovi Daučíkovi, športovcovi, ktorý sa po emigrácii presadil vo svete. Komunistom sa podarilo tohto človeka úplne vymazať zo športovej histórie Slovenska. Už sa začína pracovať na scenári, snáď to vyjde. To by som ešte rád zrežíroval, pretože futbal mám veľmi rád. Dokonca ma medzi seba prijali amatérski futbalisti v Senci, s ktorými si pravidelne zahrám. Energiou ma nabíja nielen pohyb, ale aj výborná partia.
