19Keď na základnej škole vypĺňala dotazník, čím chce byť, napísala doň, že režisérka. Detský sen sa jej splnil, dnes je Andrea Hlinková (49) renomovaná režisérka. Začiatkom marca uviedlo Slovenské národné divadlo operu Bedřicha Smetanu Hubička, ktorú naštudovala. Aká bola jej cesta k vysnívanému povolaniu, trochu netradičnému pre ženy? Ako vzniká opera? Novému Času Nedeľa odkryla režisérka zákulisie sveta, ktorý je pre mnohých stále tak trochu tajomný.
Všetko sa to začalo celkom nenápadne. Andrea Hlinková začínala svoju umeleckú dráhu v detskom speváckom zbore Slovenského rozhlasu. Ako dieťa sa niekoľkokrát zúčastnila natáčania rôznych televíznych relácií pre deti a tam ju zaujala práca režiséra. Vydala sa teda umeleckou cestou a začala študovať operný spev na konzervatóriu. Už počas štúdia spolupracovala s rôznymi opernými režisérmi, kde si čím ďalej, tým viac uvedomovala, že to je to, čo by chcela robiť. „Často som si v duchu hovorila, že ja by som to urobila inak, tá režisérska tvorivosť sa vo mne čoraz viac prebúdzala,“ načrela do spomienok dnes už uznávaná režisérka.
Bude to réžia
V štúdiu operného spevu pokračovala aj na VŠMU, ale myšlienka študovať aj opernú réžiu ju stále lákala. Necítila sa v role opernej speváčky komfortne, stále ju tlačila zodpovednosť, čo keď sa pomýlim, alebo mi vypadne text... „Nevedela som si predstaviť, že by som toto mala prežívať celý život. Lenže nechcela som sa opery vzdať, lebo je to môj život,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie prejsť na réžiu. Odbor operná réžia sa otváral na VŠMU veľmi zriedkavo. Dostať sa na vysnívaný odbor bolo takmer nemožné! „Mohli zobrať len jedného uchádzača.“
Na prijímačkách
Je to už dávno, ale Andrea si dodnes presne pamätá na moment, keď sa dostavila na talentové skúšky. V komisii sedel vtedy pán Branislav Kriška, najvýznamnejší slovenský operný režisér, ktorý vychoval celú generáciu režisérov. Mali sme odprezentovať projekt, ktorý sme si pripravili. Potom nasledoval osobný pohovor a pán Kriška mi povedal: „Andrea, ste veľmi šikovná, talentovaná, ale ja vás na tú réžiu nemôžem vziať.“ Zostala som prekvapená, s otázkou v očiach – prečo? Vyrazil mi dych jedinou vetou: „Vy vôbec nevyzeráte ako režisérka! Nemáte šancu s vaším výzorom viesť masu ľudí – ste malé krehké žieňa, režisérka musí vyzerať úplne inak.“ „Pravdu mal hádam len v jednom – ja som sa vždy rada pekne obliekala, chodila som upravená, namaľovaná... Nebola som z tých umelcov, čo sa obliekajú do čiernych roztrhaných ošúchaných handier, s neupravenými vlasmi a dlhým šálom okolo krku,“ vysvetľuje s úsmevom Andrea. Po tomto argumente do mňa vošlo sto čertov – buď teraz, alebo nikdy! Rozčúlila som sa, že je to diskriminácia a že ak ma nevezmú na réžiu pre môj výzor, tak to je vrchol! Vyšla som z miestnosti a tresla dvermi. Bola som naštvaná...“ rozohní sa ešte aj dnes. Skončilo sa to tak, že režisér Kriška prišiel a povedal, že som ho týmto výstupom presvedčila, že si dokážem povedať svoj názor razantne.
Študentka
Keďže Andrea študovala opernú réžiu jediná v ročníku, na prednáškach ju často priraďovali k študentom z iných odborov – napríklad k činoherným režisérom, alebo k hudobným teoretikom. „Všade odo mňa vyžadovali odborné vedomosti na takej úrovni, ako mali oni, čo sa mi zdalo nespravodlivé. Vravela som si – načo mi kedy bude analýza všetkých Čechovových drám, čo s tým budem ako operná režisérka robiť? Dnes, keď sa chystám napríklad režírovať Čajkovského Onegina, tak sa mi znalosť ruskej dramatickej tvorby celkom hodí,“ konštatuje úspešná režisérka. Režisér Branislav Kriška o niekoľko mesiacov po jej prijatí na štúdium zomrel a Andrea vyštudovala réžiu u jeho žiaka Pavla Smolíka.
Asistentka
Andrea žila desať rokov v Taliansku. „Pracovala som tam s najväčšími opernými hviezdami, dirigentmi, režisérmi. Ešte počas štúdia na VŠMU som mala veľké šťastie, že som sa zoznámila s renomovaným talianskym režisérom Francescom Espositom, ktorému som neskôr asistovala pri mnohých operných produkciách,“ rozhovorí sa. „Výhodou bolo, že ovládam svetové jazyky, takže keď sme išli do zahraničia, robila som okrem asistentky aj tlmočníčku. Videla som ho režírovať Rossiniho Otella na jednom talianskom festivale a úplne ma ohúril svojím mimoriadne prepracovaným štýlom réžie. Na skúšky chodil s dvomi obrovskými knihami, do ktorých neustále nazeral. Bola som veľmi zvedavá, čo v nich má napísané. Nabrala som odvahu a poprosila ho, či by mi nedovolil do nich nazrieť. Mal v nich zaznačenú každá notu, takt, každý jeden pohyb na javisku, svetelné premeny. Bolo to pre mňa také know how.“ Robiť asistentku opernému režisérovi však neznamená nosiť kávu. „Asistent réžie v zahraničí je v podstate režisér. Napríklad Esposito mal v tom čase rozrobené tri opery. Jednu v Las Palmas, druhú v Tokiu a tretiu v Dortmunde. Mal svoj tím, keďže nemohol byť na troch miestach súčasne, posielal tam svojich asistentov. Ja som často išla predpripraviť a naštudovať jeho réžiu, ale v podstate ako režisér,“ hovorí Andrea a hneď aj vysvetlí, o čo konkrétne išlo: „Bola som po celý čas sama a pracovala som s kolektívom umelcov. Operu som naštudovala podľa jeho predlohy, on potom prišiel na generálkový týždeň a pozrel si, či je to podľa jeho predstavy. Buď ešte niečo dorobil, alebo povedal, že je to v poriadku.
Vo svete
Pracovať pre režiséra Esposita bolo pre Andreu doslova darom z nebies. V roku 2003 bola pri tom, keď v Ríme po dvadsiatich rokoch po rekonštrukcii otvárali operou Carmen Caracallské kúpele. „Bola to obrovská udalosť, ktorá sa pripravovala celý rok. Hralo sa na obrovskom javisku, na skúškach som sa nachodila doslova kilometre. Kostýmy navrhovala talianska módna návrhárka Alberta Ferretti. Mala som možnosť byť u nej doma aj vo fabrike, videla som, ako pracuje, ako si sama vyrába hodváb. Bol to pre mňa zážitok na celý život. Dirigoval to svetový dirigent Michele Plasson, obsadenie bolo svetové – samé veľké mená. Na premiére sedel vedľa mňa kanadský spevák a skladateľ Bryan Adams,“ vymenúva osobnosti, s ktorými mala možnosť sa zoznámiť počas pôsobenia v Taliansku.
Tvorivý proces
Keď začína režisérka pripravovať novú operu, čo trvá približne trištvrte roka, má svoje postupy, ktoré sa opakujú pri každom novom diele. „Na začiatku si pustím operu, počúvam hudbu, aby som ju dostala do hlavy. Nasávam emócie, ktoré by som chcela do opery vniesť. Zásadne si nepozerám iné inscenácie, ako to naštudovali iní režiséri, lebo ma to potom zväzuje a obmedzuje v tvorivosti. Premýšľam, či dielo pojmem klasicky alebo moderne. Väčšinou je to po dohode s divadlom, ktoré má istú predstavu, v akom štýle by to malo byť. Mám rada estetické veci, razím ten povestný taliansky štýl s moderným nádychom,“ prízvukuje Andrea a s úsmevom dodáva: „Aj Hubička je trochu modernejšie poňatá, ale vychádzam stále z folklóru a duchu doby. Používam moderné aktualizácie skôr v rekvizitách, možno ako nenápadný fór, či v hereckých prejavoch.“ Potom nastupuje spolupráca s ďalšími kolegami. „Stretávame sa spolu s kostýmovým výtvarníkom, so scénografom, hodiny sa rozprávame o opere, analyzujeme, dávame dokopy historický materiál. Sú to niekedy aj mesiace práce. Pri každom stretnutí každý prinesie nový nápad, pripomienkujeme to, čo sme už predtým vymysleli. Je to dlhý proces, osobne to prirovnávam k tomu, ako keď niekto stavia puzzle. Výsledná opera – to je celý obraz poskladaný z malých dielikov. Nemôže sa stať, že začnem skúšobný proces so spevákmi nepripravená. To je môj spôsob práce, že mám všetko pripravené do detailu,“ podotkne Andrea, „ale sú aj takí režiséri, ktorí prídu a improvizujú na pľaci, no toto nie je môj štýl práce. Takto si budujem aj rešpekt a dôveru, lebo ma nikto nemôže nachytať nepripravenú.“
Režisér je psychológ
Po rokoch praxe Andrea priznáva, že práca režiséra je naozaj ťažká. Zistila som, že operný režisér musí byť hlavne dobrý psychológ. V tom našom opernom svete je to častokrát veľmi rozmanité – umelci majú rôzne povahy, silné emócie sú na každodennom poriadku a vy ako režisér musíte vedieť, ako s nimi pracovať. S niektorými komunikujem doslova v rukavičkách, hľadám kľúč, ako na nich. Často si hryziem do jazyka, ale niekedy to nejde a vyprsknem. Na niekoho platí direktívny prístup, na iného, keď som ticho a na ďalšieho zas humor - ten je mi veľmi blízky a mám rada, keď sa počas skúšobného procesu veľa smejeme a vládne príjemná atmosféra. Musím povedať, že za 25 rokov režisérskej práce si viem vytvoriť na pľaci pohodovú a tvorivú atmosféru, ktorá sa nakoniec odzrkadlí na predstaveniach.“ Mimochodom, rovnako ako Esposito, aj Andrea si robí poznámky, ale nie do knihy, ale do svojich nôt. „Preto som háklivá na svoju partitúru, nerada ju dávam z rúk. Mám tam svoje poznámky, píšem si ich v taliančine, takže tomu vlastne málokto rozumie. Používam špecifické znaky a symboly, čiže aj keby mi tú partitúru niekto zobral, v podstate z nej nič nevyčíta.“
Mama a manželka
Operný režisér je povolanie, ktoré sa však stále spája predovšetkým s mužmi. Andrea Hlinková je ale dôkazom, že aj žena môže byť v tejto profesii úspešná. Keď je človek zapálený preto, čo robí a čo ho napĺňa, zvládne aj prácu, aj rodinu. „Na jednej strane musím povedať, že z pohľadu matky je toto povolanie výhodné v tom, že väčšinu času pracujem doma. Som teda k dispozícii deťom možno viac než matky pracujúce v bežných povolaniach. Dva-trikrát do roka odchádzam na 5-6 týždňov študovať nové operné inscenácie a vtedy nastupuje môj manžel, ktorý preberá všetku domácnosť na seba. Keďže je aj on z umeleckej branže, vieme si pracovné povinnosti zosúladiť tak, aby rodina fungovala,“ približuje svoje povinnosti mamy a režisérky.
Je celkom prirodzené, že aj deti Michal (16) a Mia (12) majú vzťah k opere. „Sú mojimi veľkými kritikmi. Obe sa venujú hudbe, chodia na klavír, dcéra tancuje, účinkovala aj v opere Veľká doktorská rozprávka, ktorú som režírovala v SND. Syn ide skôr v otcových šľapajach, študuje na filmovej škole. Som rada, že obaja vnímajú operu a divadlo ako súčasť ich života,“ teší sa mama. V týchto dňoch už intenzívne pripravuje svoj unikátny projekt - open air Opera fest na hrade, ktorý sa už po tretíkrát uskutoční v júni na Bratislavskom hrade. „Okrem toho som dostala ponuku režírovať v lete na medzinárodnom Mascagniho festivale v Taliansku. Budem režírovať málo uvádzanú operu a je to pre mňa veľká výzva. No a na jeseň ma čaká moja milovaná opera La Bohéme a Samson a Dalila v Čechách.“
„Ľudia majú často predsudky voči opere, lebo majú pocit, že tomu nerozumejú. Ja by som im rada odkázala: Nemusíte opere rozumieť. Vnímajte ju srdcom, nechajte sa unášať hudbou a emóciami.“
Režisérka Andrea Hlinková
vyštudovala koncertný a operný spev na Konzervatóriu v Bratislave a opernú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Prvá etapa jej profesionálnej kariéry sa niesla v znamení spolupráce s renomovaným talianskym režisérom Francescom Espositom, ktorému asistovala pri početných operných produkciách. Boli to inscenácie v operných domoch v Dortmunde, Ríme (slávnostné otvorenie Terme di Caracalla operou Carmen), Pesare (v rámci rossiniovského festivalu), Salerne, Lisabone, Tokiu, Marseille, Daegu, Las Palmas. Profesionálnu kariéru režisérsky začala na pôde banskobystrickej Štátnej opery. Inscenovala tam detskú operu Polepetko, Straussovu Viedenskú krv a Millöckerovho Žobravého študenta. Ďalej sa podpísala pod uvedením slovenských premiér Pucciniho opery Sestra Angelika a Leoncavallových Cigánov (2007), Mascagniho hudobnej drámy Silvano (2009) či Bizetovej opery Lovci perál a Rossiniho Otella, ktorému bola udelená cena v ankete Dosky. V Opere Slovenského národného divadla v Košiciach si pripísala na svoje umelecké konto úspešnú produkciu Mozartovej Čarovnej flauty a Pucciniho Madama Butterfly či Cileovu Adrianu Lecouvreur.
V SND naštudovala operu pre deti Veľká doktorská rozprávka od Milana Dubovského, Cikkerovho Mistra Scroogea a Haydnov Opustený ostrov. V posledných rokoch sa Andrea Hlinková etablovala najmä v operných domoch v Českej republike, napríklad Česká národná opera Libuše k 100. výročiu vzniku ČSR s Evou Urbanovou a uvedenie Wagnerovho Tristana a Izoldy s Eliškou Weissovou. Za Verdiho Falstaffa v jej réžii získal hlavný predstaviteľ Jiří Přibyl Cenu Thálie. V Českej republike režírovala množstvo ďalších známych operných titulov – od romantickej až po veristickú operu (Rigoletto, Carmen, Rusalka, Eugen Onegin, Bohéma, Cosi fan tutte, Únos zo Serailu, Lovci perál) či muzikál Paganini a Hello, Dolly! Jej ostatnou úspešnou inscenáciou je opera Umberta Giordana Andrea Chénier v Štátnej opere v Banskej Bystrici, ktorá bola vysoko ocenená hudobnými kritikmi.
Zdroj foto: Ctibor Bachratý, Henrich Mišovič, SND
