Jej tvorbu v minulosti vystihovala snaha o reflektovanie slovenskej spoločnosti. Jedna z najproduktívnejších slovenských autoriek dokumentárnych filmov Zuzana Piussi (52) žije a pôsobí v Prahe. Profesijne sa zaujíma o medziľudské vzťahy i politiku a vo svojich filmoch uplatňuje reportážny prístup k tvorbe.
Vyštudovali ste réžiu na Katedre hranej a dokumentárnej tvorby Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave, pomerne dlho vám však trvalo, kým ste sa rozhodli nakrútiť celovečerný hraný film. Prečo?
Ak chcete natočiť hraný film, potrebujete viac peňazí ako na dokument. Už pred desiatimi rokmi som sa snažila o hraný film, ale nebol pochopený, podporený. Išlo o scenár s názvom Hrdlorezka, bol to vtipný príbeh filmárky, ktorá točí pohreby, aby sa uživila. Vznikol náhodne, keď som ho písala, smiala som sa. Raz som točila s priateľkou na cintoríne a prišiel za nami riaditeľ cintorína s ponukou točiť pohreby. Kamarátka povedala: Filmári točia svadby, aby sa uživili, ty budeš pohreby. To bol začiatok.
Slovenská spoločnosť vás považuje za odvážnu filmárku. Je aj váš stále aktuálny hraný film Zošalieť taký odvážny?
Nie som odvážna, mám rada filmy ktoré reflektujú realitu, v ktorej žijeme. Scenár filmu Zošalieť napísala Ingrid Hrubaničová, je to jej skutočný príbeh. Robím iba to, čo ma baví, nemám pocit, že by som potrebovala niekde brať odvahu alebo guráž.
Počas nakrúcania vašich dokumentárnych filmov ste boli mnohokrát vystavená vyhroteným situáciám. Viete pracovať pod tlakom?
S posledným slovenským dokumentom o slovenskej justícii Očista som cítila problém. Na Slovensku môžete kritizovať politické mŕtvoly, ale skúste kritizovať obľúbencov mainstreamu, alebo oligarchiu a máte problém. Bohatí ľudia si neplatia to, že sa o nich píše, ale to, že sa o nich mlčí.
Ako to robíte, že sa vám známe osobnosti či už politického alebo súdneho diania na Slovensku pred kamerou bez okolkov otvoria?
Myslím si, že nie je dobré ľudí zosmiešňovať. Je dobré pýtať sa a ukázať čo najpravdivejší pohľad politika z viacerých pohľadov a v súvislostiach.
Ako sa pripravujete na filmové nakrúcanie?
Momentálne natáčam český film o justičných zločinoch s názvom Pachová stopa. Natáčame aj vo väzniciach so zvýšeným zabezpečením, také natáčanie plánujete dopredu a potrebuje špeciálne povolenia. Táto téma vyžaduje spoznanie celého súdneho spisu, konzultácie s expertmi, znalcami a právnikmi. Potom, keď to máte v hlave, dá sa natáčať.
Akým spôsobom vo vás začínajú rezonovať a vynárať sa námety na filmy?
Tých tém je strašne veľa. Človek nemá čas to spracovať. Témy prichádzajú samé, pretože nežijem oddelená od reality.
Máte nejaké želanie súvisiace s vašou filmovou tvorbou?
Môj problém je propagácia. Aby ľudia o filme vedeli, keď už ho človek urobí, aby si ho vedeli nájsť. Teraz je doba, že ľudia prestali vyhľadávať, všetko sa im musí tlačiť pred nos. A keď na to tlačenie nemáte peniaze, máte problém. O filme Očista vedela odborná verejnosť, ale ak nemáte peniaze na drahú, masívnu propagáciu, reklamu, k ľuďom sa to dostáva veľmi ťažko.
K akému z vašich filmov máte najbližší vzťah a z akého dôvodu?
Vždy k tomu, čo práve robím. Film Pachová stopa robím so spolkom Šalamoun. Je to spolok, ktorý existuje tridsať rokov, spoluzakladateľom je John Bok, sú v ňom právnici a poučení laici. Skúma a upozorňuje na justičné nespravodlivosti. Ten film ma úplne pohltil.
Na čo sa najviac počas nakrúcania vždy tešíte?
Nakrúcanie dokumentu je plné prekvapení. Dobrých aj zlých. Vždy sa teším, keď je toho zlého prekvapenia menej.
Pre svoju filmársku a režisérsku odvahu vám jeden čas hrozilo trojročné väzenie. Kde vznikol problém?
Bolo to pri filme Nemoc tretej moci. Kritizovala som slovenskú justíciu. Dôvod na väzbu a zastrašovanie sa vždy nájde. Pomohol mi paragraf 363, generálny prokurátor stiahol obvinenie.
Môžeme hrdo povedať, že ako národ žijeme v demokratickej krajine, kde je možné vyjadriť slobodu názoru?
Slovenská spoločnosť je úplne rozhádaná, polarizovaná. Máte možnosť sa dostať k rôznym názorom a pohľadom. Vždy tí, čo vládnu, sa snažia zachovať si trvalo určitý stav, aby si udržali majetok a vplyv.
S manželom, filmovým producentom Vítom Janečkom a deťmi žijete už desať rokov v Čechách. Ako je to tam? Je česká spoločnosť podľa vás rovnako polarizovaná?
V Čechách je to ako na Slovensku, len Česi sú trochu viac kultivovanejší. Keď vidím, čo sa deje na Slovensku, som rada, že som odišla. Hlavne kvôli deťom.
Vydajú sa tiež umeleckou cestou?
Dcéra študuje na Univerzite umeleckopriemyselnej v Prahe, syn v Berlíne hudbu a zvuk, tak to vyzerá, že z nich nebudú lekári ani chemici. (A čo tretie dieťa?)
Začínali ste ako herečka, kostýmová a divadelná výtvarníčka. Vrátili by ste sa dnes ešte k tejto profesii?
Občas sa vám v živote stane zázrak, že stretnete takých bláznov ako ste vy sám a tvoríte s nimi. Pokiaľ by sa mi to ešte raz prihodilo, tak si to rada zopakujem
Zdroj foto: azp, ancn
3
