Jedna z najväčších hviezd operného neba, sopranistka Anna Netrebko (53) vystúpi 30. apríla na javisku SND. O plánovanom koncerte, dirigentskej profesii a aktuálnej situácii v Opere SND sme sa pozhovárali s riaditeľom Opery SND a dirigentom Rastislavom Štúrom (55).
Do Opery SND zavíta koncom apríla jedna z najvýznamnejších svetových operných hviezd, sopranistka Anna Netrebko. Objavili sa výhrady proti tomu, že táto ruská umelkyňa sa dostatočne nevyhranila proti vojne na Ukrajine alebo že má vysoký honorár. Ako vnímate ošiaľ okolo tejto opernej divy?
To, že k nám Anna Netrebko príde, je pre Operu SND veľká česť. Anna Netrebko sa proti vojne ohradila, má rakúske občianstvo a v Rusku ani nespieva. Sopranistka Anna Netrebko je jednou z najvýznamnejších sopranistiek súčasnosti, ale určite aj histórie. Jej kvalitu už overil čas, keďže každoročne s veľkými úspechmi účinkuje na najprestížnejších svetových scénach ‒ Teatro alla Scala v Miláne, Metropolitná opera New York, Štátna opera vo Viedni, Kráľovská opera v Londýne a ďalšie operné domy. Zaujímavé pre nás je aj to, že neprichádza sama, ale s vynikajúcim mladým tenoristom Freddie De Tommasom, ktorého poznám osobne z našej spolupráce. Je to po každej stránke výnimočný talent. Dirigovať bude Michelangelo Mazza. Tento trojitý tandem účinkuje spolu už dlhší čas a zaslúžil si známku najvyššej kvality. Takže dostávame tri v jednom: pozvali sme pani Netrebko a budeme mať troch skvelých umelcov. Sprevádzať ich bude orchester SND.
Na čo konkrétne sa môžu tešiť návštevníci koncertu?
Dramaturgia koncertu sa orientuje na árie a duetá z opier Amilcare Ponchielliho, Giuseppe Verdiho, Giacoma Pucciniho, Umberta Giordana či Francesca Cileu. Som naozaj rád, že pri tomto skvelom projekte môžem ako riaditeľ Opery SND byť.
Ako prežívate vy osobne prípravy na toto podujatie? Tešíte sa?
Budem skôr v napätí, aby bolo podujatie také úspešné, ako si to od neho sľubujeme.
Ako dirigent ste pracovali aj v ďalekom zahraničí i mimo európskeho kontinentu, napríklad v Číne, v Japonsku, v Amerike, dirigovali ste orchester v Káhire... Pracuje sa s orchestrami a interpretmi v rôznych krajinách rôznym spôsobom? Majú niekde iné zvyky, pracovné postupy alebo platí, že hudba spája a je to všade rovnaké?
Musím povedať, že v Číne to bola krásna práca, naozaj hudba spája. Hoci nerozumiete jazyku, zato hudbe áno. Dirigoval som tam Dvořákovu operu Rusalka, bolo to historicky prvé uvedenie českej opery v Číne a bola to prvá operná inscenácia na svete s použitím 3D technológie v scénografii. Som šťastný a vážim si, že som mohol byť pri tom.
Ako prijali v Číne Rusalku?
Boli nadšení, odohrali sme šesť predstavení, všetky bolo vypredané, pritom v sále bolo až 2400 miest.
S akými umelcami, orchestrami sa vám pracovalo najlepšie?
Asi najbližšie sú mi bratislavský operný orchester a orchester Slovenskej filharmónie, pri ktorých som vyrastal, kde som sa veľa naučil. Poznáme sa navzájom veľmi dobre, viem, čo si môžem ako dirigent dovoliť a čo sa očakáva odo mňa.
Skúste sa teraz obhliadnuť späť, na začiatok vašej kariéry. Kam ste sa za tie roky posunuli, čo ste prežili, čo ste sa naučili?
Dirigent rastie praxou. Každý spevák spieva konkrétnu áriu trochu ináč. A na dirigentovi je, aby jasne určil svoju predstavu, ale aj aby sa vedel prispôsobiť, spraviť kompromis medzi svojou koncepciou a koncepciou konkrétneho sólistu. Flexibilita, to je asi to najdôležitejšie. Veľa som sa naučil napríklad počas spolupráce s Petrom Dvorským a jeho hosťami na koncertoch, ktoré som dirigoval.
Pracovali ste so svetovými opernými hviezdami. Čím sú títo ľudia špecifickí?
Väčšinou spolupracovali a spolupracujú s tými najväčšími dirigentmi po celom svete a majú ohromné skúsenosti. V kontakte s nimi automaticky viem, aké tempo dotyčnému spevákovi vyhovuje, kde sa nadýchne, akú frázu spraví.
V Opere SND ste debutovali v roku 1996. Odvtedy ste naštudovali desiatky operných diel, za ktoré ste získali niekoľko významných ocenení vrátane Ceny Frica Kafendu či Krištáľové krídlo za rok 2017. Ktorá spolupráca bola pre vás čímsi mimoriadna?
Moju vážnejšiu kariéru odštartoval v roku 2000 koncert s Petrom Dvorským a Montserrat Caballé v historickej budove Slovenského národného divadla.
Podlomili sa vám kolená po vyslovení mena niektorého svetového operného speváka, s ktorým ste mali spolupracovať?
Mne sa podlamujú kolená predtým, než ich stretnem. Ale keď už sme spolu, tak zistím, že sú to veľmi kamarátski, milí, prirodzení ľudia. Za ostatné roky som dirigoval produkcie napríklad s Freddiem De Tommasom, Jonathanom Tetelmanom, sopranistkou Dianou Damrau a mnohými ďalšími.
Spomínate si na niekoho, s kým sa vám z nejakého dôvodu spolupracovalo ťažšie? Boli také momenty, že ste si museli navzájom vydiskutovať názory na interpretáciu daného diela? Alebo sa také niečo v týchto profesionálnych sférach nedeje?
Interpretácia má určité mantinely. Allegro môže byť trošku rýchlejšie alebo pomalšie, ale musí to byť allegro. S dobrými spevákmi bývajú najmenšie ťažkosti, pretože sú prirodzene muzikálni, takže všetko podstatné je vlastne jasné. Samozrejme, že veľkí speváci sa nebudú iba prispôsobovať dirigentovi, je na dirigentovi, aby sa dokázal do istej miery prispôsobil im. Vo výsledku to zväčša pomôže. Nemám s tým žiadny problém.
Čo by sa stalo, keby hral orchester bez dirigenta?
Často počúvam otázky, načo je tam dirigent, keď hráči majú pred sebou noty. Keď si ale zoberiete veľký symfonický orchester, tak hráč, ktorý sedí úplne vpravo sa s hráčom umiestneným naľavo môžu počuť len veľmi ťažko. Aj preto je dirigentská taktovka nevyhnutná.
Pre laika je nevídané, ako sa dirigent vyzná v notách, ktoré má pred sebou. Lebo hráči – tí hrajú každý len svoj part, ale dirigent, musí v partitúre čítať zároveň party všetkých nástrojov. Ako sa to dá obsiahnuť?
Predchádza tomu, samozrejme, štúdium. Partitúra je zápis skladby pre hudobné teleso, kde každý nástroj má svoj riadok. Je to vlastne čosi ako druh textu. Predstavte si, že máte zapísaných dvadsať príbehov pod sebou a v každom tom príbehu sa v danej chvíli deje niečo viac alebo menej zaujímavé. Dirigent potrebuje vždy zvýrazniť to, čo je práve dôležité. Preto aj interpretácie bývajú rôzne, lebo každý dirigent vníma trošku inak súvislosti jednotlivých partov. Ale takáto partitúra sa nedá dirigovať z listu, treba si to naštudovať. Niekedy to trvá aj mesiace.
Ste stotožnený s novým trendom, keď sa do tradičných, pôvodných operných diel implementujú nové prvky – napríklad témy LGBT+ alebo moderné kostýmy, scéna... Ste v tomto smere viac konzervatívny alebo idete s dobou?
Téma sexuálnych menšín nie je nová. Nová je len ideológia LGBTI. Podľa môjho názoru ideológia nemá v divadle čo hľadať. Ísť s dobou nič neznamená, to môže byť rovnako dobré aj zlé. A divadlo nedelím na konzervatívne alebo moderné, ale na vydarené a nevydarené.
Ktoré diela dirigujete mimoriadne rád?
Asi najradšej mám operu Rusalka. Moja mama bola sólistkou opery, ako malý chlapec som sa chodil pozerať na skúšky. A často som tam počul práve Dvořákovu Rusalku, asi preto mám k nej špeciálny vzťah. Ale rád dirigujem napríklad aj Bizetovu Carmen. Rusalku som naštudoval na troch miestach, no paradoxne na Slovensku som ju ešte nikdy nedirigoval. Doma to boli azda najčastejšie opery Nabucco a Carmen.
Na akých hudobných nástrojoch hráte?
Hral som na husliach, na viole, v škole som musel hrať na klavíri... Teraz by som si však netrúfol hrať verejne ani na jednom z týchto nástrojov.
Čo robí dirigent a šéf opery vo voľnom čase?
Bol som vášnivý motorkár, v minulosti som mal však vážny úraz na motorke. Vtedy vyšlo v novinách, že som sa zrazil v Bratislave na Patrónke s kamiónom. Bolo to však na Vajnorskej ulici a zrazil som sa s dodávkou. Išiel som po hlavnej ceste, z vedľajšej sa vyrútila dodávka, bola to sekunda ‒ zrazila ma a preletel som cez električkové koľaje. Ocitol som sa v klinickej smrti. Mal som hromadu zlomenín, otras mozgu. Ocitol som sa v sanitke a len som počul: „Tlak 50 na 30, stále klesá, strácame ho!“ Bol to ten najpríjemnejší pocit, kým som zomrel (úsmev).
Ale stal sa zázrak...
Potom som sa zobudil, mal som dve kanyly v ruke. Bol som v šoku, nič ma nebolelo. Vtom mi začal zvoniť mobil. Požiadal som záchranárov, nech mi ho podajú. A oni, že najprv musíme zabezpečiť životné funkcie. Zo špásu som sa spýtal, či zomieram a oni na to, že to ešte nevedia! Vtedy som si uvedomil, že mozog mi nepovie, či zomieram, či mám vnútorné krvácanie. Už boli také prognózy budem celý život ležať. No skončilo sa to dobre, ani operáciu som neabsolvoval. Ležal som v špeciálnej posteli celý mesiac, potom som sa učil znovu sedieť, chodiť. Po dvoch mesiacoch som už dirigoval.
Máte aj koníčky mimo hudobnej sféry?
Moje najväčšie hobby, okrem hudby, je určite fotografovanie. Je to pre mňa relax, ale aj sa prejdem po vonku, v prírode. Doma mám fotoateliér, kde trávim veľa času a experimentovania. Tiež lyžovanie so synmi a mnohé ďalšie, Problémom je len čas, aby som všetko stihol.
Ale vráťme sa k opere. Operné predstavenia patrili vždy medzi vyhľadávané. Platí to dodnes?
Poviem príklad – vo Viedni je približne dvadsať operných predstavení mesačne, v Prahe tiež dvadsať, v Bratislave päť, sedem... Keď som nastupoval do divadla v roku 1996, hrali sme v historickej budove 173 operných predstavení za rok, teraz v novej budove hráme 80 predstavení. Predchádzajúce vedenie zaviedlo tzv. blokový systém.
Čo si máme predstaviť pod blokovým systémom?
Blokový systém znamená, že postavíme scénu a hráme tam niekoľko dní jednu a tú istú operu. Potom kulisy zbúrame, to trvá pomerne dlho, keďže máme málo technikov – ktorí sú však fantastickí a klobúk dolu pred nimi – a postavíme ďalšiu dekoráciu. No voľakedy sa to dalo večer po predstavení zbúrať a ráno sme mali pripravený priestor na skúšanie ‒ a poobede postavili ďalšiu scénu, aby sa večer zase mohlo hrať. Keď som napríklad v Štrasburgu dirigoval Predanú nevestu, tak sme dva mesiace študovali v starej opere Predanú nevestu, nehralo sa tam nič iné. Potom sme ju zahrali každý druhý deň desaťkrát po sebe. U nás je blokový systém iný, jednu inscenáciu môžeme hrať tak dvakrát po sebe, lebo pri väčšom počte predstavení by už klesala návštevnosť. Bratislava nemá kapacitu, aby sme operu vypredali trikrát po sebe. Ísť do blokového systému je nezmysel. My sme však tento režim zdedili po predošlom vedení a súčasné personálne a finančné možnosti nám nedovolia zrušiť ho a predstavenia striedať každý večer.
Ako by sa dalo opere v SND pomôcť?
Samozrejme, že chcem, aby sme tu mali svojich interných sólistov. Ale po prepustení viacerých spevákov predošlým vedením divadla je to nastavené tak, že máme napríklad šesť sopránov, a ani jeden bas. A nemám žiadne voľné miesto na to, aby som mohol niekoho prijať. Tieto problémy treba vyriešiť. Teda potrebujeme podporu zriaďovateľa najmä na to, aby sme mohli dobudovať umelecký súbor a navýšiť počty technických pracovníkov. Veľmi mi záleží na tom, aby sa situácia v súbore upokojila.
Zdroj foto: https://bratislavaden.sk/kultura-podujatia/filmova-hudba-17/
